Ivan Kadlečík

Epištola Pavlovi Hrúzovi (1941–2008)

Jeden z najväčších slovenských spisovateľov Pavel Hrúz, popri Cene Dominika Tatarku laureát viacerých ocenení, neraz navštívil Pukanec. Vedel, že odtiaľto pochádzali jeho predkovia, a mimoriadne vážne bral aj kmotrovský vzťah našich rodín ako krstný rodič, spolu s manželkou Máriou, nášho syna Juraja. Pavel sa už považoval za Banskobystričana [viz Listy-Mosty ½008, Pavel Hrúz: O ostaršovaní národov; red.]. Bolo to jeho milované mesto, v ktorom sa narodil 14. júna 1941, prežil väčšiu časť života i náhle zomrel uprostred práce 15. augusta 2008. Počas našich nekonečných, štyri desaťročia trvajúcich a neprestávajúcich debát sme si veľa povedali. Po rozlúčke s ním 20. augusta v krematóriu v Kremničke spomenul som si na list, ktorý som mu písal po pohrebe Milana Šimečku (1990).

Aj keď som ti nepovedal ani polovicu, čo som chcel, starý môj, zopakujem: Človek sa s ľuďmi ťažko dohovorí. Vraciam sa ti z Milanovho pohrebu (jeho múdre srdce sa už nevládalo na toto pozerať?), v staničnom bufete si pýtam lístok do Pukanca, vodičovi autobusu hovorím: jednu vodku (do akvária) si prosím – nechápu. Alebo keď si na chlieb natriem dva rumy. Svet prestáva byť už celkom zrozumiteľný, slová nadobúdajú hippokratovskú tvár, akoby sa usmievali. Ale tá túžba – iluzórna – všetko pomenovať! aj to, čo nevidieť i vidieť, nepočuť aj počuť; a skutočnosť klame, tváriac sa, že nie je, alebo inokedy klame v pretvárke, že jestvuje.

Jazyk ti našepká, aj čo netušíš. A najmä spisovateľ je ten zloduch a šašo, čo vraví (a často aj robí) veci opačné, než sa všeobecne čaká. Nečudujem sa potom tej neúcte, až nenávisti voči nemu. Musel Bach písať dobrú hudbu a protirečiť tak všetkým, čo hrali zle alebo nijako? Mohol mať pokoj, otvoriť si krčmu a vekslovať, a neobviňovali by ho z pýchy, tvrdohlavosti, individualizmu a odpočúvania sústredeného vlastného vnútra. A boli by sme bez jeho hudby. Tú slobodu byť väzňom bezmocným svojho vnútra mnohí, často aj najbližší, nazývajú pýchou (ako sa mi to práve stalo) alebo perfekcionalizmom, ako povedala Taňa, milá. Ak mal Voloďa Vysockij (práve počúvam jeho piesne) dokonale hrať Hamleta, musel sa ním stať, či naopak – pretože on naozaj bol Hamlet, mohol ho neopakovateľne zobraziť aj na javisku; v Hamletovom kostýme ho aj pochovali.

Pavel, kmotre môj. Vraj si si vypísal dovolenku a zatiahol na byte rolety, ktoré ešte neodpadli: „nech sem svieti, ako len chce, ja žijem v Európe oných blahých nenávratných čias – aspoň nemusím nikde vstupovať,“ vravíš. A zatiaľ je už v kalendári predzimie, aj javor pred domom si prefarbil kabát, a ja zisťujem, že som Ti neodvetil na vážny dopis, ktorý v horúcom lete začínaš slovami: kanikuly sú tu, psie dni – no nič to, lebo odvtedy sa veľa nezmenilo, iba psie dni sú ešte psejšie, psujú sa.

Koľko vodiek odvtedy prešlo dolu Hronom? Veru nič sa nezmenilo, ibaže sa to môže hovoriť, ale aj to sa dá napraviť – a opäť príde čas, že sa nič nezmení, len sa nebude smieť o tom hovoriť. Nuž tak, je tu dnes veľká doba: keď bola malá, pamätáš sa? na rukách sme ju nosili, po riťke plieskali a tak. Dobre si mi poradil, keď som išiel k moru: „Popremýšľaj o týchto veciach pri príboji a nechaj plávať, keď vyvesia čiernu vlajku! – tam pri pobreží čiernomorskom vraj ešte nie sú riasy, len sem-tam dáka Raisa.” Dávno je to, dávno: za siedmimi horami, za siedmimi vodkami. Obložený chlebík, slovenský sendvič si robím – jednu vodku naň, druhú podeň.

Chcel som Ti už dávnejšie napísať, najmä k tomuto sa vyjadriť: „Pôvodne som Ti chcel, Ivan, poslať fejtón – lebo je tu, ale sa mi to nechcelo písať, oveľa krajšie je predstavovať si, čo všetko v ňom napíšem. Každý nerealizovaný rukopis je vlastne samizdatom. A čo iného nás čaká?“ Pýtaš sa, ako mi je. Cítim trhavé bolesti v krajine srdcovej a tŕpne pravá ruka, mám strach, že pôjdem za Šimečkom – keby som vedel, že sa tam určite s ním stretnem, menej by som sa bál. Čas beží a veľa vecí som nedokončil, ani svoju dušu: budem sa musieť kvôli tomu dakedy vrátiť, či sa chce či nie, na tento svet v inom kostýme hamletovskom. Nedokončená je duša moja ako vesmír (ľudská duša sa naozaj podobá vesmíru: iba je väčšia a kratšie trvá), zagubili dušu mne, rvut ju na časti…

Tak ako vravíš: „Náklady Tvojich a mojej knihy, neisté zmluvy pre budúcnosť, ignorácia faktu, že dožijeme tisícročie po uši vo vlastných hovnách, rozhodol som sa neprestať vŕtať do týchto miliónov konzumných debilov, kým aspoň predstierane nepochopia, že na tomto kúsku zeme sa musí najprv žiť a až potom konzumovať. Tvrdia vo veľkom, že len silná ekonomika si môže zarobiť na ekológiu, a už sa vidia v najnovších autách, supermarketoch a pornoshopoch. Pritom pornošopy máme pod nosom, ja dokonca na dohľad jednu šopu pri Podlaviciach.“ Kurníkšopa! Spisovateľov hlas nikto nepotrebuje. Berie tu niekto vážne Vaculíkove úprimné obavy a varovania?

Načo je, Palo, tomuto národu a tejto spoločnosti spisovateľ – piesok v súkolí trhového mechanizmu a politikárenia? Z tohoto národa je človeku zle, hovoríš. Aj Mináč sa už kdesi priznal, že premárnil svoj život, keď vidí, kde toto všetko ide. A Tatarka, nech mi odpustí, dobre, že sa nedožil. Národ, aby sa zachoval vo vesmíre, potrebuje reč, hlas, artikuláciu, svoj jazyk ako ekológiu duše; v jazyku prežíva, identifikuje sa, keby aj nemal územie, štát, úrady a politikov (a tí sú u nás najdôležitejší, najvzácnejší).

Literatúra teda zachraňuje (uchováva) dušu národa, a preto spisovateľ je prvý človek v národe, povedal nám Alexej Gogua, píšuci v jazyku niekoľko tisícov Abcházcov, takže vedel, čo a o čom hovorí, preto ho ani neviním z pýchy a márnomyseľnosti. Sedeli sme pri antickom mori, v diaľke sa plavil Odyseus, cesnakom zapáchal, a veľký plný stôl mal meno symposion. Pristolili sme sa vzájomne a bližšie k sebe. Uctievame sa, lebo uctievanie je kultúra, nie malá závisť, veľká nenávisť. Lebo tvorca, ten polooplan a poloblázon (ako Janko Kráľ) a chuligán (Lermontov, Jesenin), leští a cibrí, obnovuje a udržiava a cizeluje na vlastnej koži bytie, zračiace sa v jazyku. Ten jazyk zdokonaľuje spisovateľovu dušu (preto sa do smrti učí na ňom čím najperfektnejšie hrať) – a naopak: je to vzájomné opeľovanie sa.

Som, Palo, unavený ako beznádej, bezláska, som ukonaný ako viera. Už ani neviem, či som to ešte ja, slovenský spisovateľ, ktorý len tak z nudy, šibnutosti, pýchy, aby si vyplnil čas medzi dvoma smrťami, len si tak sedí, popíja, čumí, občas za to dostane aj honorár, len si tak chodí, skacká po lese, z pleca na plece si prehadzuje národ (niekoľko miliónov ton slaniny) a popiskuje si, aby sa nebál. Kurníkshopa.

Odyseus, keď si pred Kyklopom chcel zachrániť život, na otázku, ako sa volá, povedal: Nikto. Bola to od neho bystrá finta, dobre on vedel, kto je, ako sa volá. Ale čo my? Ak chceme prežiť, aby nás nezožrali obri, budeme si musieť zvoliť podobný umelecký pseudonym. Alebo: najlepšie bude nie zvoliť si slobodne – ako východisko – anonym Nikto, ale naozaj sa ním stať (ako Vysockij Hamletom), byť Nikým. To je ono. Čo povieš?

Nepovedal som Ti ani polovicu, čo som chcel, a nechcel som ani polovicu, čo som Ti povedal, tak si to vydeľ dvoma, alebo ako chceš, v štatistickom vesmírnom priemere to vždy nejako vyjde a zaguľatí sa, veď si inžinier (ne)ľudských duší.

Veľa srdečného zdravia celej rodine v XVII. nedeľu po Trojici 1990 Tvoj

Ivan Kadlečík (1938) je spisovatel a publicista.

Obsah Listů 5/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Ivan Kadlečík

Epištola Pavlovi Hrúzovi (1941–2008)

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu