Márius Kopcsay

V nedohľadne

Túrostiszta – tak sa volala špecialita, ktorú mi ponúkli u vzdialených príbuzných v Budapešti. Sú to dôchodcovia, varia teda jednoduché a lacné jedlá. Túrostiszta sú, ako napovedá názov, cestoviny s tvarohom, slani kou a kyslou smotanou. Ich chuť nesmierne pripomínala bryndzové halušky, a tak ma napadlo, že slovenská a maďarská kultúra vlastne nie sú až tak veľmi vzdialené, ako sa na prvý pohľad zdá.

Možno táto tradičná blízkosť, vypestovaná aj napriek problematickým a sporným historickým okolnostiam, stavia bariéry politikom, ktorí akcentujú antagonizmus medzi oboma národmi, aby tým definovali svoju politickú agendu a odôvodnili jej (svoju) opodstatnenosť. Občianska a susedská previazanosť Slovákov a Maďarov spolu s prostredím Európskej únie či NATO, kde oba štáty zakotvili, predstavujú záruku, že sa vo vzájomných sporoch bude strieľať iba slovnou muníciou – hoci niekedy veľmi ostrou a v dôsledku škodlivou.

Naposledy to potvrdil predseda SMK Pál Csáky, ktorý z tieňa vlastnej nevýraznosti – najmä v porovnaní s bývalým maďarským lídrom Bélom Bugárom – vystúpil vďaka stretnutiu s radikálnym predstaviteľom maďarskej komunity v Rumunsku, s biskupom László Tökésom. Na spoločnej schôdzke Pál Csáky údajne pripustil model maďarskej autonómie spravovaný vlastným „maďarským miniparlamentom“. A práve SMK pod paľbou pravidelných útokov zo strany slovenských nacionalistov ustavične zdôrazňovala, že územnú autonómiu nemá v programe.

Radikalizácia SMK je prirodzenou reakciou na súčasnú vládnu politiku, v ktorej ožil starý duch deväťdesiatych rokov a éry mečiarizmu – dokonca aj stelesnený v postavách konkrétnych protagonistov Mečiara a Slotu, s ktorými sa široko-ďaleko-vysoko najpopulárnejší politik premiér Robert Fico pustil do súťaže o srdce národne orientovaného voliča. V SMK vždy existovalo krídlo usilujúce sa dosiahnuť benefity pre Maďarov na Slovensku kooperatívnou cestou (napríklad takmer osemročnou spoluúčasťou v slovenskej vláde), ale aj krídlo vyznávajúce skôr krédo „čím horšie, tým lepšie“. Teda, inými slovami tézu, že viac možno dosiahnuť pritvrdením kurzu, hoci aj v neprajnom prostredí. Tento politický trend napĺňa tandem Pál Csáky a v pozadí stojaci Miklós Duray.

Aj neprajnosť Ficovho vládneho kabinetu je však predovšetkým skôr verbálna než faktická. Rezort školstva vedený nominantom národniarov Jánom Mikolajom síce plánoval posilniť na menšinových školách výučbu slovenského jazyka na úkor maďarčiny, do maďarských učebníc prepašoval slovenské názvoslovie. Práva menšín však fakticky (zatiaľ) nedostali vážnejší úder.

Problémom sú vyjadrenia predsedu Slovenskej národnej strany Jána Slotu, ktoré síce málokto berie vážne, na druhej strane však – ide o politika vo významnej pozícii – legitimizujú v spoločnosti neprípustný duch neznášanlivosti k menšinám. Nehovoriac už o tom, keď Slota nazve Csákyho „zhnitým lajnom“, o maďarskej ministerke zahraničných vecí hovorí ako o strapatej pani, ktorá by sa mala viac starať o svoj účes, a za domovinu Maďarov označí mongolskú púšť… To je ďaleko vážnejší fenomén než len neotesanosť – tým skôr, že ho premiér Fico, spokojne ukotvený v alibistických vodách eurosocialistov, mlčky toleruje, ba dokonca s ním svojím spôsobom súťaží. Kým pred kolegami z frakcie sa tvári ako nepriateľ šovinizmu, nemá problém sa so Slotom verejne bratať na Matičných slávnostiach.

Preteky v brnkaní na národnú strunu však azda ešte viac hýbu maďarskou politikou, v ktorej sa utešene darí radikálnym silám, ako je hnutie Jobbik. Na päty šliape predovšetkým opozičnému Fideszu. Jeho šéf, kedysi liberál s intelekektuálnou bradou a dnes hladko oholený konzervatívec Viktor Orbán, teda logicky priostruje svoju politickú výbavu i rétoriku v snahe zabrániť odlevu sympatizantov. A napokon pozadu nemôžu zaostávať ani socialisti.

Problémom maďarskej spoločnosti je navyše veľmi liberálny právny systém, ktorý využívajú najmä radikáli, šikovne sa oháňajúci slobodou slova a prejavu. Príkladom sú hrôzu vzbudzujúce polovojenské Maďarské gardy – ak sa ich členovia napríklad chystajú na nočné pochôdzky v meste so silnou rómskou komunitou, pokojne verejnosti šplechnú do tváre, že ide len o prechádzky na vzduchu, ktoré upevňujú zdravie. Ako bezostyšne sa dokážu vysmievať demokracii tí, ktorí ju ohrozujú!

Bohužiaľ nedávna minulosť potvrdzuje, že ani v relatívne priaznivej politickej klíme na slovenskej i maďarskej strane sa nepodarilo dosiahnuť čosi ako slovensko-maďarské zmierenie. Krátkodobé partnerstvo expremiérov Dzurindu a Orbána, ktorí si podávali ruky na obnovenom moste Márie Valérie zo Štúrova do Ostrihomu, netrvalo dlho. A priaznivejšie časy sú v nedohľadne. Dnes doba praje politikom, ktorí sa radi hrajú so zápalkami – s presvedčením, že vďaka nehorľavým materiálom a bdelej protipožiarnej ochrane sa aj tak nemôže nič stať. Obe strany si teda budú musieť počkať na okamih, kedy sa dokážu dohodnúť na spoločnej a prijateľnej interpretácii svojich vlastných dejín. A dokážu si priznať, že bryndzové halušky a túrostiszta chutia podobne.

Márius Kopcsay (1968) je spisovateľ, scenárista a novinár. Spolupracuje s denníkom Pravda. V r. 2005 až 2007 bol šéfredaktorom Mostov. Vyšli mu zbierky poviedok Kritický deň, Stratené roky, Zbytočný život a román Domov.

Obsah Listů 5/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Márius Kopcsay

V nedohľadne

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu