Zarazilo ma, keď predstavitelia KDH (Kresťansko-demokratického hnutia) začali nedávno označovať svojich druhov v opozícii, predstaviteľov SMK (Strany maďarskej koalície) ako kolaborantov s vládnucim Smerom. Teraz mi nejde o to, či SMK so Smerom naozaj politicky spolupracuje, v čom a nakoľko s ním spolupracuje. KDH o tom nepredložilo nijaké dôkazy, sú tu iba nejasné náznaky, akési temné tušenia. Sporným sa pre mňa stalo iba samotné označenie, ktoré sa v tomto kontexte použilo: kolaboranti.
Tento pojem má totiž u nás (a vo všetkých európskych krajinách, okupovaných za 2. svetovej vojny hitlerovskou Nemeckou ríšou) veľmi hanlivý, dehonestujúci význam. Až taký, že po vojne sa kolaborantstvo s nacistami či voči ním vazalskými režimami (u nás napr. tisovským) trestalo smrťou.
Takto to doteraz chápu dotknuté národy, vrátane nášho, takto to vykladajú dobové slovníky a encyklopédie. Napríklad Malá československá encyklopedie (1984–1987): „Kolaborácia, spolupráca – za druhej svetovej vojny označenie pre politickú, prípadne i hospodársku a kultúrnu spoluprácu občanov krajín okupovaných fašistickými mocnosťami s okupantmi. K. bola vážnym previnením proti národnej cti a v určitých formách (či za určitých okolností) priamo národnou zradou.“
Podobne sa vyjadruje aj Šalingovej Slovník cudzích slov (1979): „Kolaborant – pejor. spolupracovník; za druhej svetovej vojny v krajinách okupovaných fašistami spolupracovník s nepriateľom; zapredanec, zradca.“
Ako to teda myslia v KDH, keď hovoria o predstaviteľoch SMK ako o kolaborantoch so Smerom? Snažia sa ich uviesť do národného povedomia ako zapredancov a zradcov, ktorí sa spolčili s úhlavnými nepriateľmi slovenského národa či občanov tejto krajiny vôbec.
To je však veľmi nebezpečné žonglovanie so slovami, mätenie pojmov. Vedie jednak k neoprávnenej, zaslepenej exkomunikácii Maďarov v SMK zo slovenskej politickej scény (patria na ňu „zapredanci a zradcovia“?); a takisto k dezinterpretácii pomerov na tejto politickej scéne vôbec.
Smer nie sú okupanti ani quislingovci, ale demokraticky zvolený víťaz parlamentných volieb, ktorý má stále vysokú podporu občanov tejto naďalej demokratickej krajiny. K tomu, aby som to uznal a bral do úvahy, nemusím byť prívržencom Smeru. Všetci zástupcovia občanov, ktorí sa dali zvoliť do parlamentu, sa zaviazali k spolupráci na jeho pôde, a to bez ohľadu na to, či patria k vládnej koalícii alebo k opozícii. Aj keď sa to niekedy nezdá, spolupracujú v pléne i v parlamentných výboroch, pri rozprave, pri podávaní návrhov, pri hlasovaní. Aj tá najohnivejšia výmena názorov je forma spolupráce; výsledkom hlasovania, pri ktorom sa stretávajú rozporné stanoviská, je záväzný väčšinový záver. Parlament nie je prioritne miestom boja rôznorodých postojov, ale miestom hľadania a nachádzania demokratických riešení. Často sú veľmi problematické, ale lepší spôsob ako spravovať veci verejné ľudstvo zatiaľ nevynašlo. Keď strany prestanú v parlamente spolupracovať, zatnú sa a nie sú ochotné pristúpiť k nijakým kompromisom, vzniká parlamentná kríza.
V tomto zmysle spolupracuje so Smerom, s vládnou koalíciou, s ostatnými parlamentnými partnermi aj KDH. Skončiť s tým by mohlo iba tak, že by odišlo z výborov, z parlamentu a stiahlo sa do politickej izolácie.
Iste, môžeme špekulovať o tom, kde sú hranice opozičnej „spolupráce“ s vládnou koalíciou a kde začína opustenie opozičného východiska. Tá hranica je prípad od prípadu veľmi pohyblivá a dosť neurčitá. KDH môže mať svoj názor na to, či SMK túto hranicu neprekročilo. Ja pre to nevidím nijaké relevantné dôvody. Ale kedy aj boli, nešlo by o zločin, nešlo by o kolaborantsvo. Tak ako nešlo o zločin ani o kolaborantstvo, keď sa svojho času KDH ponúkalo do vládnej koalície so Smerom.
Šlo iba o politiku.
Miroslav Kusý (1931) je politológ a filozof. Bol rektorom Univerzity Komenského v Bratislave. Je členom rôznych organizácií na ochranu ľudských práv a autorom viacerých publikácií, medzi tie posledné patria Čo s našimi Maďarmi a Na vlnách Slobodnej Európy.
Trikrát na tému kolaborácia:
Mikuláš Huba: Ako ich definovať?
Miroslav Kusý: Kolaboranti
Ján K. Balázs: Akceptovanie zla
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.