Dvouměsíčník pro kulturu a dialog
Slovenský divadelný dramaturg Martin Porubjak už niekoľko rokov pravidelne cestuje do mestečka Retz, ktoré leží na skok od moravského Znojma. Žije tam jeho priateľ divadelník Peter Turrini. Jedného dňa, ako rozpráva Martin Porubjak v článočku vo fejtónovej prílohe Fórum bratislavského denníka SME, sme pri fľaške dobrého rakúskeho vína debatovali o Rakúšanoch. Peter Turrini – dieťa Taliana a Rakúšanky – mu vysvetľoval, že Rakúšan ako taký vôbec neexistuje. Že Rakúšania sú zmesou z Čechov, Maďarov, Slovincov, Talianov a množstva iných, väčšinou východoeurópskych národov. Že čisto rakúske je len to víno, čo stojí na stole.
Takáto definícia Rakúšanov by sa asi mnohým veľmi nepáčila, aj keď je fakt, že množstvo priezvisk starousadlých Rakúšanov poukazuje na slovanský pôvod. A necelých dvadsať rokov od pádu železnej opony, ktorá susediace národy štyridsať rokov navzájom oddeľovala nepriepustným ideologickým múrom, sú mentálne bariéry stále ešte pevné. Na potvrdenie tejto tézy ponúkam správu ČTK, ktorá vyšla pár dní pred pristúpení susedného štátu Českej republiky do Schengenského priestoru 1. 1. tohto roku a odráža náladu v dolnorakúskom Retzi. Správa cituje bezpečnostného dôstojníka, ktorý sa po otvorení hranice obáva invázie „pochybných existencií“ z Východu.
Riaditeľ strednej školy v Retzi má pre tieto obavy pochopenie. „Obdobie od pádu železnej opony,“ ako cituje správa, „je prikrátke na to, aby mohlo odstrániť nedôveru živenú historickými skúsenosťami a rozličné výhrady na rakúskej strane.“ Potom českí novinári spomínajú na prvé mesiace po vstupe Českej republiky do EÚ v máji 2004, keď sa na rakúskych obchodoch v hraničnom regióne objavili nápisy „Češi, nekraďte!“
Podobné skúsenosti zaznamenali v predvečer rozšírenia Schengenu aj slovenskí novinári na hraničnom prechode v Kittsee. Bratislavský bulvárny denník Plus jeden deň napísal – a v tomto mu niet čo neveriť –, že Rakúšania na tomto hraničnom priechode rozostavali ozbrojených vojakov. Aj závora medzi Pressburgerstrasse na rakúskej a Kopčianskou ulicou na slovenskej strane zostala, hoci Bratislavčania musia absolvovať dvadsaťkilometrovú zachádzku, aby sa dostali k hraničnému priechodu v Jarovciach. Denník cituje člena obecného zastupiteľstva z Kittsee, že s otvorením hraníc by nemal problém, keby bolo Slovensko krajinou, ako je Švajčiarsko. Vzhľadom na mentalitu mnohých Slovákov si však vraj vie dosť dobre predstaviť, že po zrušení hraničných kontrol v Rakúsku porastie kriminalita. Podľa prieskumu OGM sa 75 percent Rakúšanov obávalo, že po otvorení schengenského priestoru Slovensku kriminalita stúpne. Päťdesiatosem opýtaných rozšírenie Schengenu všeobecne odmietlo.
Fakty hovoria čosi celkom iné. Od rozšírenia Schengenu o deväť nových členských štátov v Rakúsku kriminalita výrazne poklesla. Podľa Spolkového kriminalistického úradu pri Ministerstve vnútra vo Viedni bolo za prvé 3 mesiace tohto roku – čiže od januára do marca – o 9,3 percent registrovaných trestných činov menej ako v porovnateľnom období v minulom roku.
Podobne to dopadlo so strachmi Rakúšanov z invázie lacnej pracovnej sily z Čiech. Potvrdilo sa skôr ubezpečovanie českých politikov, že z ich krajiny rakúskemu pracovnému trhu žiadne veľké nebezpečenstvo nehrozí, pretože Česi sú skôr domasedi a navyše – trvalý hospodársky vzostup doma sa postaral o dostatok príťažlivých pracovných ponúk. V minulom roku podľa údajov českého ministerstva sociálnych vecí pracovalo v dokopy 20 členských štátoch len 76 400 Čechov. A len 16 % Čechov v aktívnom veku má podľa posledných prieskumov vôbec záujem o prácu v cudzine.
Časy sa menia – a dnes už aj na rakúskom trhu vládne nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Väčšinou vysoko kvalifikovaní Česi, ak vôbec, tak smerujú skôr do Nemecka, Veľkej Británie a do Ameriky. Lepšie zarábajúci Česi chodia do Rakúska čoraz častejšie na dovolenku – už preto, že ich lyžiarske strediská nie sú také atraktívne ako Alpy a navyše sú aj drahšie. Turistický ruch posilňuje aj záujem o jazyk a kultúru susednej krajiny – tento vývoj je zvlášť viditeľný v hraničných regiónoch.
Tu čoraz viac firiem využíva Európskou úniou financované ponuky jazykových kurzov, vzniká čoraz viac spoločných školských projektov. Na posilnenie susedstva bolo od mája 2006 otvorených len medzi Južnými Čechami a Horným Rakúskom 14 nových hraničných priechodov pre peších. Pohraničné obce Gmünd a České Velenice uzavreli dohodu, ktorá uľahčí obyvateľom život – pacientov prijíma tá nemocnica, ktorá leží bližšie k ich bydlisku.
Vo svete veľkej politiky sa obraz nepriateľa a staré reflexy držia pri živote húževnatejšie. Občas stačí krivý pohľad alebo tvrdší tón, a už sa na jednej aj na druhej strane spúšťajú mechanizmy, ktorými z preplnených zásobární kolektívnej pamäti oboch národov znovu a znovu strieka starý jed.
Mohli by sme sa vrátiť až bitke pri Bielej hore roku 1620, ktorá patrí k najväčším národným traumám Čechov. Zničujúca porážka českých stavov v tejto bitke sa v českej historiografii nenadarmo označuje za „začiatok doby temna“. Po stáročnom konflikte medzi českou protestantskou šľachtou a autokraticko-katolíckou centrálnou mocou Habsburgovcov bola veľká väčšina českej protestantskej šľachty vyvlastnená a vyhnaná do exilu, ich majetky pripadli nemecky hovoriacim katolíckym šľachticom z iných častí habsburgovskej ríše. A Čechy boli násilne rekatolizované.
Ďalší veľký zlom nastal až roku 1918 s kolapsom habsburskej monarchie. Videné rakúskymi očami boli Česi za zničenie ríše spoluzodpovední. Po desaťročiach národného reptania na Viedeň v prvej svetovej vojne zradcovsky vystriedali fronty a v spojenectve so Slovákmi a s americkou podporou vyhlásili vlastný československý štát. Českou optikou však bolo založenie vlastného štátu jedinou možnou odpoveďou na stáročia systematického útlaku pod Habsburgovcami. Zvlášť bolestné bolo ignorovanie ekonomicky vysoko rozvinutých krajín Svätováclavskej koruny pri reorganizácii Ríše roku 1867. Zatiaľ čo Maďari takzvaným rakúsko-maďarským vyrovnaním získali istý podiel na moci, Česi obišli na prázdno.
Prvá Československá republika so svojimi vyše pätnástimi miliónmi obyvateľov bola Rakúsku, scvrknutému na nepoznanie, vyslovene tŕňom v oku. Navyše, Česi a Slováci mali vo svojich nemecky hovoriacich spoluobčanoch nekooperatívnu a voči Československu nepriateľsky nastavenú menšinu – čo sa potom, koncom tridsiatych rokov, naplno potvrdilo, keď Henleinova Sudetonemecká strana pripravila cestu Hitlerovi a Čechov žijúcich v pohraničí vyhnali do vnútrozemia.
Mnohým Nemcom a Rakúšanom sa však do pamäti vryl až rok 1945, keď po páde hitlerovského Nemecka Československo vyvlastnilo a vyhnalo približne tri milióny nemecky hovoriacich občanov.
Zo svojho slobodného Československa bez Nemcov sa však ani Česi a Slováci dlho netešili. Po komunistickom prevrate krajinu začlenili do sovietskej sféry. V tom istom čase mohlo Rakúsko, obsadené víťaznými mocnosťami, vďaka Marshallovmu plánu začať s rekonštrukciou a potom, čo ho zbavili spoluzodpovednosti za druhú svetovú vojnu, sa v päťdesiatom piatom znovu mohlo tešiť zo Štátnou zmluvou garantovanej slobody. Mnohí Česi pociťovali tento vývoj ako nespravodlivosť, napokon na rozdiel od Rakúska bola prvá Československá republika až do vypuknutia druhej svetovej vojny fungujúcou demokraciou.
Keď po dvadsiatich rokoch večného mrazu pod sovietskou kuratelou roku 1968 rozkvitla Pražská jar, úprimná účasť Rakúšanov na osude susedov po porážke nádejí na socializmus s ľudskou tvárou jednotkami Varšavskej zmluvy – empatické spravodajstvo ORF, z ktorého sa vtedy stal hlas Čechov a dokonca vysielalo v češtine, prijímanie tisícok českých utečencov a podpora prenasledovaných utečencov – toto všetko sa iste zapísalo do kolektívnej pamäti Československa. A tým väčšie boli nádeje na podporu Rakúska po Zamatovej revolúcii.
Rakúšania však veľmi rýchlo zistili, že nie všetko, k tomu sa Česi hlásili za komunistickej diktatúry, po páde režimu skončilo na smetisku dejín. Menovite sa to týkalo otázky vyhnania Nemcov roku 1945, ktoré sa v demokratickom Československu naďalej obhajovalo ako legitímne. A na druhej strane, strach z „chudobných“ susedov v Rakúsku už bol medzitým väčší než ochota hrať rolu advokátov Čechov v ich úsilí o prijatie do EÚ. Pocit, že nové takzvané reformné štáty, čo sa tlačili do EÚ, nie sú pre Rakúšanov ničím iný ako lukratívne trhy práce, bol čoraz silnejší.
Ostatne, takýto postoj sa týkal aj Poľska. Bývalý poľský veľvyslanec v Rakúsku a neskôr poľský minister zahraničných vecí Władysław Bartoszewski bol známy tým, že vedel vybočiť z diplomatickej etikety: Na návšteve v Grazi v zime 1997, čiže 8 rokov po začiatku boľavých reforiem vo vtedajších komunistických krajinách Stredovýchodnej Európy, hovoril Bartoszewski o tom, že „Rakúsko je unavené zo svojej funkcie mostu medzi Západom a Východom“. „Rakúsko sa stiahlo,“ povedal, „z Rakúska žiadne signály nepočuť.“ Resumé tohto veľkého Európana anno 1997: rakúska politika v súvislosti s integráciou reformných krajín je poznačená „nedostatkom predstavivosti“.
O rok neskôr to v jednom rozhovore pre ORF Bartoszewski povedal ešte jasnejšie. „Nie je príjemné, keď je v krajine, s ktorou sme boli vždy zadobre a mali priateľské vzťahy, tak málo pochopenia pre niektoré vízie. Pritom rakúsky vývoz do stredo- a východoeurópskych krajín v rokoch 1989 až 1996 stúpol o 123 percent.“
Praha v týchto rokoch pocítila z Viedne aroganciu voči Čechom. Nedalo sa ubrániť pocitu, že Rakúsko má tendenciu správať sa k nim paternalisticky. Česi na to iste boli veľmi citliví. Napokon, len prednedávnom sa Československo rozdelilo, odrazu to bola už len o takmer polovicu menšia Česká republika. Prinajmenšom v niektorých českých novinových komentároch ste sa mohli dočítať, že Viedeň sa ešte stále cíti byť hlavným mestom habsburgovskej ríše.
Spúšťačom tohto pocitu bol nepochybne rastúci tlak Rakúska proti dokončeniu juhočeskej atómovej elektrárne Temelín, ktorú Česi vo svojej drvivej väčšine schvaľovali ako prestížny národný projekt.
Keď roku 2000 v Rakúsku nastúpila čierno-modrá vláda, bilaterálne vzťahy sa začali dramaticky zhoršovať, spoluvládnuca FPÖ pohrozila vetom proti prijatiu Českej republiky do EÚ, ak Česká republika uvedie Temelín do prevádzky a nezruší „dekréty bezprávia“, ktoré vydal povojnový československý prezident Edvard Beneš.
Hrany by zrejme neboli až také ostré, keby Praha nebola svojho suseda hlboko ranila už predtým. Česká republika sa ako jediný ešte nečlen EÚ pripojil k sankciám proti Rakúsku – vtedajší premiér Miloš Zeman za to doma zožal veľký potlesk.
Ale to všetko je dávno minulosť. Česká republika je už štyri roky členom EÚ, susedské vzťahy sú všetkým strážcom starých resentimentov navzdory čoraz lepšie – aj napriek tomu, že sporné Benešove dekréty naďalej platia a Temelín je v prevádzke.
Podľa výsledkov posledných prieskumov pražského STEMU Česi tento vývoj vítajú. Napriek tomu sú dnes dve tretiny českého obyvateľstva za ďalší rozvoj jadrovej energie vrátane možného rozšírenia Temelína o ďalšie dva bloky.
Zdá sa, že rakúskej kritiky sa Česi už dávno neboja. A ako sa ukázalo pri prvej návšteve českého ministra zahraničia Karla Schwarzenberga u jeho rakúskej kolegyne Ursuly Plassnik vo Viedni, Temelín už medzitým zatienili radary. Česká strana umiestnenie radarov na svojom území bráni ako opatrenie zvyšujúce bezpečnosť Českej republiky a jej spojencov v NATO, Ursula Plassnik vyhlásila, že v tejto otázke Viedeň zastáva iný názor a že si myslí, že na tomto projekte je potrebné mnohé vysvetliť. Vyzvala Prahu, aby svojich susedov o tomto zámere lepšie informovala, a to bez ohľadu na to, či sú členmi NATO alebo nie. „Žiadame tieto informácie bez ohľadu na to, aké tóny by táto požiadavka mohla vyvolať v našich bilaterálnych vzťahoch,“ povedala doslova. Karel Schwarzenberg jej kontroval tým, že členstvo v NATO je každému otvorené. Ak sa „niektoré štáty rozhodli viesť neutrálnu politiku, majú na to právo, len sú tým pádom vylúčené z interných rozhovorov Aliancie“. Sebavedomý tón šéfa českej diplomacie si vtedy nejeden Rakúšan mohol vyložiť ako znak novej českej arogancie. Ale triezvou pravdou je, že svojimi väzbami na NATO a EÚ sa už Česká republika nemusí nechať vyviesť z rovnováhy pokrčeným nosom Rakúska. Úplne inou otázkou však je, či si česká vláda môže dovoliť kašľať na názor vlastných občanov. Dve tretiny z nich umiestnenie americkej radarovej základne zatiaľ odmietajú.
Neoficiálne motto českého predsedníctva EÚ znie Európa bez bariér. Politika prechodných lehôt na otvorenie pracovného trhu, ktoré v Nemecku a Rakúsku formálne platia do roku 2011, tým dostala – aspoň symbolickú – frčku do nosa. Môžeme v každom prípade dúfať, že klíma medzi susedmi bude dovtedy na tom tak dobre, že táto otázka nepovedie k novým napätiam v bilaterálnych vzťahoch. Tento august je časom, v ktorom si budeme pripomínať štyridsiate výročie potlačenia Pražskej jari. Ten okamih bol aj – nezabudnime – hviezdnou hodinou v dejinách rakúsko-česko-slovenských vzťahov.
Preklad Marta Frišová
Joana Radzyner (1954) je novinárka, korešpondentka verejnoprávnej televízie ORF z Poľska, Českej republiky a Slovenska. Žije vo Varšave, kde sa narodila. Roku 1959 emigrovala s rodičmi do Viedne, tam sa roku 1978 stala doktorkou filozofie, neskôr študovala aj v Spojených štátoch. Do roku 1983 pracovala v printových médiách, potom nastúpila do ORF, od roku 1985 bola stálou korešpondentkou v Poľsku, spravodajsky pokrývala najmä Slovensko, v rokoch 1999–2005 viedla kanceláriu ORF v Prahe a od roku 2005 dodnes vo Varšave.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy
Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce.
Statistiky.
