Ignác Romsics

Akí sme?

Rady intelektuálov, ktorí v Rakúsko-Uhorskej monarchii hovorili viacerými stredoeurópskymi jazykmi, boli zbehlí vo viacerých k. und k. kultúrach a vo všetkých kútoch ríše sa pohybovali ako doma, ale počas historických búrok 20. storočia poriadne zredli. Jedným z nemnohých, čo pretrvali, je Rudolf Chmel, slovenský literárny historik a verejne činná osobnosť. Mohol by žiť rovnako v Prahe, Bratislave aj Budapešti, ako už aj žil, podobne ako vo Viedni, Krakove a zrejme aj v ďalších stredoeurópskych veľkomestách. V súčasnosti je riaditeľom Ústavu slavistických a východoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe a pracovníkom Literárnovedného ústavu Slovenskej akadémie vied, ale na začiatku deväťdesiatych rokov zastával post československého veľvyslanca v Budapešti a v rokoch 2002 až 2006 bol ministrom kultúry slovenskej vlády.

„Rudimu“ – ako ho volajú budapeštianski priatelia – prednedávnom vyšla po maďarsky kniha. Obsahuje historicko-politické eseje z rokov 1999 až 2007, ktoré už vyšli v slovenčine. Kľúčovou otázkou, ktorá inšpirovala jeho úvahy, je sebareflexia slovenského národa, jeho hľadanie miesta v strednej Európe, respektíve autorov kritický vzťah k tejto problematike. Podobne ladenou prácou sa pred niekoľkými rokmi prihlásil Rumun Lucian Boia (História a mýty v rumunskom spoločenskom vedomí), z Maďarov to boli pred vyše polstoročím István Bibó a ešte dávnejšie Oszkár Jászi a Lajos Mocsáry.

Tým „sentimentálnym (Stredo)Európanom“ je, samozrejme, sám autor, lenže jeho texty napovedajú, že nie je až taký sentimentálny. Naopak, zdá sa oveľa racionálnejší, dokonca ironickejší, pričom mu nechýba empatia. Zato druhá časť sebadefinície – stredoeurópskosť – sedí stopercentne. Rudolf Chmel je Slovák, no so svojou slovenskosťou môže pokojne vystupovať nielen v Bratislave, ale aj v Prahe, Budapešti a Viedni, je zrozumiteľná a prijateľná, niet v nej ani štipky nadutosti, šovinizmu, dokonca ani predpojatosti. Stredo európan nemôže byť nacionalistom, píše Rudolf Chmel, pretože nacionalizmus je protikladom stredoeurópanstva.

Zo stredoeurópskej hierarchie hodnôt logicky vyplýva, že autor je rozhodný a neochvejný zástanca historického zmierenia medzi Budapešťou a Bratislavou. Podľa jeho názoru kľúč k tomuto zmiereniu sa nenachádza v Maďarsku, ale na Slovensku, vo vzťahu k tamojšej maďarskej menšine. „Kým nenastane slovensko-maďarské vyrovnanie na Slovensku, nedôjde ani k celkovému slovensko-maďarskému zmiereniu.“

Z tohto hľadiska nehodnotí priveľmi vysoko slovensko-maďarskú základnú zmluvu z roku 1995. Bez tlaku veľmocí a euroatlantických organizácií by ju Slovensko pravdepodobne ani nebolo podpísalo, ale jej ratifikácia aj tak trvala celý jeden rok. Navyše, opozičné strany v Maďarsku ju ani neodsúhlasili. Pritom v rámci slovenskej spoločnosti je vzťah medzi slovenskou väčšinou a maďarskou menšinou nepriateľský, alebo prinajmenšom plný nedôvery a disharmónie. „Slovenskí politici a ich sympatizanti (…) si naopak zhodne myslia, že Maďari na Slovensku žijú vcelku v priaznivých podmienkach (…) dokonca, že majú nadštandardné práva, a preto by ich bolo treba obmedziť.“ Naproti tomu Maďari – a ich väčšina je za dohodu – chcú viac práv.

Takúto diagnózu stanovil autor roku 1996. Po roku 1998 sa zdalo, že sa vzťahy podstatne zlepšia. Vyvrcholením „bratania sa“ bolo otvorenie mostu medzi Štúrovom a Ostrihomom na jeseň 2001. Potom však – hlavne v dôsledku maďarského krajanského zákona a nacionalistických tendencií pri maďarských parlamentných voľbách v roku 2002 – znova nastalo ochladenie. Vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom sa znova zhoršili a predbežne neexistuje veľká nádej na zmenu, konštatoval autor, v roku 2002. A hoci sa odvtedy obidva štáty stali súčasťou Európskej únie, dokonca od roku 2007 patria do schengenského priestoru, autor by pravdepodobne ani dnes nehovoril optimistickejšie.

Popri skúmaní minulosti a súčasnosti slovensko-maďarských vzťahov sa Rudolf Chmel dôrazne venuje aj slovenským národným mýtom a stereotypom. Myslí si, že sú nevykoreniteľné a sú integrálnou súčasťou identity spoločenstva. Na Slovensku aj inde. Preto si ich však ešte netreba bezpodmienečne ctiť, zdôrazňuje, a najmä si ich netreba zamieňať so skutočnosťou. Zato je užitočné sa k nim stavať kriticky. „Aby sme vedeli, akí sme.“ Aj oni, aj my – Slováci, Maďari a ďalší Stredoeurópania.

Preklad Juliana Szolnokiová

Rudolf Chmel: Egy érzelmes (közép)európai. (Sentimentálny Stredo Európan), Kalligram, Bratislava 2008, 197 strán.

Ignác Romsics (1951) patrí medzi najuznávanejších maďarských historikov súčasnosti, je profesorom modernej histórie na Univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti. Je tiež korešpondentom Maďarskej akadémie vied. V slovenskom preklade vyšli jeho knihy Trianonská mierová zmluva a Parížska mierová zmluva z roku 1947.

Obsah Listů 3/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Ignác Romsics

Akí sme?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu