Martin Bútora

Koniec mäkkej moci?

Aká je nová pozícia Slovenska na medzinárodnej scéne? Reflexiu zahraničnej politiky si globalizačné výzvy vynucujú nielen na Slovensku. A vo viacerých krajinách si ju vyžiadali aj výmeny vládnucich garnitúr (v Nemecku, po ňom Francúzsku) či blížiace sa voľby (USA). Inde je impulzom výrazná nadnárodná rola, napríklad polročné predsedníctvo Európskej únii v roku 2009.

Na Slovensku úlohu prijať dlhodobejšiu stratégiu, ktorú by si osvojila aj širšia verejnosť, komplikuje aj okolnosť, že konsenzus o zahraničnopolitickom smerovaní je naštrbený. Zahraničná politika Slovenskej republiky sa počas oboch vlád Mikuláša Dzurindu postupne sformovala do ucelenej podoby. Opierala sa o tri piliere, ktorými boli integrácia Slovenska do Európskej únie, transatlantické spojenectvo, vyjadrené aj v smerovaní do NATO, a dobré vzťahy so susednými štátmi. A bola pre ňu charakteristická aj spolupráca oficiálnych štruktúr s občianskou diplomaciou a mimovládnymi organizáciami.

Táto etapa – rozhodne úspešná – , korunovaná integračnými úspechmi a pozitívne prijímaná verejnosťou, sa skončila, a Slovensko vstúpilo do novej fázy. Niektoré ciele z predchádzajúceho obdobia síce pretrvali, napríklad vstup do Schengenu a eurozóny, a nová vláda vo viacerých oblastiach hlásala a niekde aj praktizovala kontinuitu, ale musíme vidieť aj to, že vo vládnej politike sa objavili aj niektoré nové či staronové tóny, ktoré situáciu Slovenska sproblematizovali.

Za posledného pol druha roka sa prestíž krajiny v očiach zahraničných inštitúcií mierne oslabila – odzrkadlilo sa to aj v rôznych dokumentoch. Na ilustráciu uveďme aspoň dva z nich – hodnotenie transformácie bývalého sovietskeho bloku prezentované na 17. ekonomickom fóre v septembri 2007 v poľskej Krynici Dariuszom Rosatim a správu organizácie Freedom House, vydanú v júni 2007. Profesor Rosati, dnešný europoslanec a bývalý minister zahraničných vecí Poľska v ľavicovom kabinete v rokoch 1995–1997, v pravidelnej správe svojho tímu vydanej pod názvom Nová Európa označil vládu Roberta Fica za „ľavicovo-nacionalistickú“, Smer za „populistickú stranu ľavicovej orientácie“, SNS za „nacionalistickú“ a HZDS za „národno-populistickú“ stranu. Tvrdí, že vznik takejto koalície viedol k zhoršeniu imidžu Slovenska na Západe, k zintenzívneniu vzťahov s Ruskom, ako aj ku „kríze v slovensko-maďarských vzťahoch“, ktorá negatívne ovplyvnila rozvoj visegrádskej spolupráce. Najnovšie vydanie Nations in Transit, pravidelnej ročenky americkej organizácie Freedom House o stave demokracie v 29 krajinách bývalého sovietskeho bloku, konštatuje, že v novej vládnej koalícii na Slovensku sú dve strany, ktoré v rokoch 1994–1998 vytvorili režim neliberálnej demokracie, a nová vládna koalícia prejavuje tendenciu ku koncentrácii moci, akú Slovensko od roku 1998 nevidelo. Účasť nacionalistickej SNS vo vláde má negatívny vplyv na interetnické vzťahy, osobitne slovensko-maďarské. Freedom House usudzuje, že to môže skomplikovať medzinárodnú pozíciu novej vlády a nepriaznivo ovplyvniť celkovú atmosféru v slovenskej spoločnosti.

Domnievam sa, že Slovensko si svoje postavenie sproblematizovalo preto, lebo sa tu súčasne odohralo niekoľko udalostí či zbehlo niekoľko trendov – aj keď nie za všetky z nich nesie zodpovednosť výlučne Slovensko a nie všetky nevyhnutne súvisia so zahraničnou politikou štátu. Niekde ide o skutky, ktoré sa už stali a majú svoje následky a dynamiku; inde sa vyskytli zauzlenia, ktoré ešte možno rozpliesť; a napokon niekde sa črtajú ešte len isté tendencie.

Návrat nacionalizmu?

Slovenská republika sa zo štátu, ktorý bol vzorom úspešnej politiky susedstva, príkladom politickej integrácie najdôležitejšej menšiny a efektívnym manažérom eventuálnych medzištátnych problémov, napríklad v citlivej téme zákona o zahraničných Maďaroch, stal krajinou, ktorá má v tomto smere problémy.

Oživenie nacionalistických nálad skomplikovalo vzťahy so susedmi. Nie sme v tom jediní, platí to aj pre Maďarsko, a historické reminiscencie voči nemeckému susedovi zazneli aj v poľskej politike. Tieto javy môžu mať dosah aj na politický vplyv visegrádskeho zoskupenia: oslabujú totiž jeho atraktívnosť ako životaschopného modelu regionálnej spolupráce prekonávajúceho dedičstvo minulosti.

Slovensko má vo V-4 osobitné postavenie. Stalo sa totiž nečakaným dedičom niekdajšej pestrosti strednej Európy: má najväčšie proporcionálne zastúpenie menšín, čo bolo kedysi príznačné pre predvojnové Poľsko a Československú republiku. Z toho vyplýva pre slovenskú politiku výzva: chápať menšiny nie ako bremeno, ale ako obohatenie, ako integrálnu súčasť spoločnosti, ktorá sa podieľa na „budovaní štátu“ a jeho spravovaní.

Visegrád nadobudol pre nás zvláštny význam po voľbách v roku 1998, keď sa Slovensko stalo čímsi ako motor oživenej visegrádskej spolupráce, ktorá mala spoločný cieľ: pomôcť SR vstúpiť do NATO a EÚ. V oboch oblastiach sa dnes prejavuje určitý deficit. Slovensko sa síce počas svojho nedávneho predsedníctva usilovalo pozdvihnúť Visegrád na „dynamické regionálne fórum v rámci EÚ“ (napríklad prizývaním premiérov aktuálnych predsedníckych štátov Únie na stretnutia V-4), ale plne akceptovaným ťahúňom visegrádského bloku nie je. Aj keď „visegrádsku agendu“ dnes rozvíja najmä spoločný Medzinárodný visegrádsky fond so sídlom v Bratislave, Slovensku by malo záležať aj na politickej životaschopnosti Visegrádu. Vládna koalícia však, bohužiaľ, nehľadá možnosti, ako aj za zmenenej politickej konštelácie prakticky i symbolicky zachovávať spoluúčasť maďarskej menšiny na riadení štátu – a treba dodať, že politické zmeny a čiastočne obnovená etnická agenda v Strane maďarskej koalície tomu neprospievajú.

Menej USA

Slovensko sa zo štátu, ktorý úspešne kombinoval aktívny proatlanticizmus s prointegračnou európskou politikou v oboch rovinách (rozširovanie plus prehlbovanie), stalo krajinou, ktorá začala oficiálne hovoriť o „trocha väčšom dôraze na EÚ a menšom na USA“. Otázkou však je, či súčasné politické vedenie primerane „číta“ európske trendy: pre kancelárku Merkelovú či prezidenta Sarkozyho „viac Európy“ nemusí nevyhnutne znamenať „menej Ameriky“, keďže takéto hry s nulovým súčtom si euroatlantické spoločenstvo nemôže dovoliť. Noví lídri na rozdiel od ich predchodcov sú atlanticisti, ktorí sú zároveň náchylní konzekventnejšie postupovať voči rozpínajúcemu sa autoritárskemu Rusku. Prestíž USA vo svete síce poklesla, ich globálne líderstvo a schopnosť ovplyvňovať svetové dianie môžu byť oslabené – ale predsa je to ešte vždy veľmoc číslo jeden, ktorej hodnoty sú demokratickému Slovensku dostatočne blízke.

Predchádzajúca vládna garnitúra prikladala politickým i bezpečnostným vzťahom s USA značný význam (a boli to práve Spojené štáty, ktoré Slovensku pomáhali dostať sa z izolácie), Robert Fico naopak takúto líniu opakovane kritizoval. Prejavilo sa to napríklad v spore o „radar a rakety“, kde premiér Fico dokonca prijal jazyk a argumenty najväčšieho kritika tohto projektu, ruského prezidenta Putina. A nezabúdajme, že súčasťou vlády SR je Slovenská národná strana, ktorá sa netají protiamerickými postojmi.

Slovensko-americké vzťahy tak v súčasnosti mierne ochladli, vzájomná komunikácia na najvyššej úrovni sa oslabila. Bežná spolupráca i konzultácie pokračujú, existuje kooperácia v rámci NATO i v boji proti terorizmu, americké firmy úspešne pôsobia v slovenskej ekonomike – ale aj keď intenzita bilaterálnych návštev výrazne neklesla, zo strany USA išlo o menej významných predstaviteľov a vrcholné politické vzťahy sa nerozvíjali. Nebadať ani, že by sa slovenský vládny establišment pripravoval na situáciu po amerických prezidentských voľbách – napríklad neformálnou komunikáciou expertov so štábmi významných kandidátov, respektíve kontaktmi na úrovni politických strán.

Viac Ruska

Slovenská republika sa zo štátu, ktorý po politickej zmene v roku 1998 postupne našiel vyváženú politiku voči kľúčovým krajinám východnej Európy, susednej Ukrajine a Rusku, s príklonom k Ukrajine, stala krajinou, ktorá začala signalizovať „nové otvorenie“ voči Rusku. A to napriek tomu, že máme dosť dôvodov na ostražitosť, keďže Rusko ešte nedávno robilo všetko pre to, aby sa Slovensko vytrhlo z visegrádskeho priestoru a nestalo sa súčasťou Aliancie. Niektoré z ohlásených programov ekonomickej spolupráce dohodnutých počas návštevy premiéra Fica sa možno ani neuskutočnia (napríklad predĺženie širokorozchodnej trate), avizovaná vojenská spolupráca by však mohla v prostredí NATO vyvolať bezpečnostné otázniky.

Slovensko nie je síce jediný štát EÚ, ktorý sa usiluje voči Rusku získať bilaterálne výhody (spomeňme hoci len Maďarsko, Bulharsko či Rakúsko), ibaže v našom prípade akosi nevidieť, čo robí pre to, toho, aby sa takýmto postupom nedostalo do „strategickej nevyváženosti“ a nekonalo proti svojim vlastným záujmom. Navyše, v rámci EÚ sa dnes namiesto bilaterálneho vyjednávania začína klásť väčší dôraz na spoločnú politiku voči Rusku, napríklad v oblasti energetiky, a práve tam má zmysel vložiť kapacity i politickú vôľu.

Hodnoty

V diskusii o „protiraketovom štíte“ v ČR a Poľsku sú postoje Slovenska ambivalentné postoje: oficiálne názory ministerstva zahraničných vecí neboli totožné s mienkou premiéra. Napokon, aj v otázke Kosova sa Slovensko prezentovalo nejednoznačne: jeho postoj bol ovplyvňovaný vnútropolitickými spormi, pričom etnický faktor ako nástroj politickej mobilizácie využila aj časť opozície. Nejde ani tak o to, že väčšina slovenských predstaviteľov zaujala odlišný postoj ako väčšina členov EÚ – ide skôr o motivácie stojace v pozadí takéhoto stanoviska, ktoré sa neriadili iba blahom, bezpečnosťou či perspektívami Kosovčanov, Srbov a ostatných, ale predovšetkým vnútropolitickými dôvodmi.

Slovenská republika sa zo štátu, ktorý sa vyznačoval zreteľnými postojmi v oblasti dodržiavania ľudských práv vo svete a ktorého kľúčové politické osobnosti, neraz v súčinnosti s mimovládnymi organizáciami pôsobiacimi v tejto oblasti, vystupovali na podporu tejto agendy, stalo krajinou, kde takéto aktivity sú vo vysokej politike menej prítomné, ba ktorej premiér symbolicky podporil nedemokratický režim na Kube. Otázkou je aj to, ako sa bude ďalej vyvíjať poskytovanie zahraničnej rozvojovej pomoci. Tá je síce formálne jednou z priorít, rozpočet na ňu však nie je dostatočný a vláda sa ani nechystá prostriedky navýšiť. Objavili sa aj tendencie uprednostňovať technické či infraštrukturálne projekty na úkor iných a obmedzovať participáciu mimovládnych organizácií – čo bolo donedávna, najmä v prípade „demokratickej asistencie“, silnou stránkou „slovenskej verzie“ zahraničnej pomoci. Viaceré tendencie sa potom zlievajú do obrazu takej zahraničnej politiky, kde v najvyšších politických špičkách je menej viditeľné hodnotové prozápadné líderstvo. Ministerstvo zahraničia má síce naakumulovanú expertízu, disponuje skúsenosťami i profesionálnym zázemím, niekedy vyslovuje uváženejšie stanoviská ako niektorí členovia vládnej koalície i sám predseda vlády, môže byť udržiavateľom kontinuity aj „inštitucionálnej pamäti“ – nemôže však nahrádzať formatívnu rolu politikov.

Slovenský premiér má sklon k presvedčeniu, že malé krajiny veľa neznamenajú a kľúčové rozhodnutia uskutočňujú „veľkí hráči“, neraz za zatvorenými dverami. K tomu sa ešte pridáva videnie sveta, podľa ktorého „v politike, a najmä v medzinárodnej politike, nejde o nijaké hodnoty, ale vždy ide o záujmy, ekonomiku a moc“.

Takéto krédo je však v priamom protiklade k veľkým politickým ideám a skutkom uplynulých desaťročí, ktoré sa usilovali meniť svet k lepšiemu – Marshallov plán, občiansky vzdor disidentov proti utlačovateľskému režimu, idea Európskej únie a podobne – a protirečí tomu najlepšiemu, čo za uplynulé roky vydala zo seba hodnotovo založená slovenská zahraničná politika.

Kto robí zahraničnú politiku?

Chýba aj komplementárne pôsobenie ďalších činiteľov. Prezidenta, ktorý by ako hlava štátu mohol pôsobiť na ľudí, zmierňovať provincionalizmus, ponúkať impulzy na zodpovedné uvažovanie o slovenskom príspevku k medzinárodnej bezpečnosti, spoluutvárať verejnú diskusiu, atraktívne predstavovať Slovensko vo svete. Ani slovenský parlament sa nevyprofiloval ako významnejší aktér v zahraničnej politike. SNS a ĽS-HZDS nemajú partnerov v zahraničí, možnosti Smeru-SD sú pozastavením členstva v Strane európskych socialistov limitované.

Pritom súčasná SNS svojím politickým štýlom, radikálne protimaďarským zameraním, sústreďovaním sa na konfliktné témy a vulgarizáciou jazyka predstavuje pre vládu riziko vnútorne zabudovanej systémovej poruchy a podkopáva konsenzus o prioritách zahraničnej politiky.

Opozícia zasa nevie dostatočne využívať kredit, aký získala v minulosti. Navyše, aj ona sa svojho času rozličnou mierou podieľala a aj dnes podieľa na etnicizácii politickej agendy.

Hoci je Slovensko pomerne malá krajina, pre Európsku úniu a Spojené štáty sme sa v uplynulých rokoch stali zaujímavým partnerom svojím aktivizmom v zahraničí, reformnou dynamikou doma i ochotou deliť sa o svoje skúsenosti s inými. Prispievali sme tak k medzinárodnej bezpečnosti a stabilite aj nepriamo; metaforicky povedané, Slovensko vyžarovalo „soft power“, „mäkkú silu“, a náš úspech predstavoval pre krajiny s podobne ťažkým dedičstvom minulosti nádej, že pozitívna zmena je možná.

Dnes sa však zdá, že potenciál Slovenskej republiky ovplyvňovať stredoeurópske, európske či globálne dianie sa nezvyšuje. Podľa nedávneho výskumu Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť uskutočneného pod názvom Hlas Slovenska v Bruseli bariérou nie je na vine iba neexistencia vládnej stratégie a problematické mentálne nastavenie („nevnímame sa ako súčasť EÚ; EÚ je ako niečo mimo nás“), ale aj to, že stratégiu pôsobenia po vstupe SR do EÚ zatiaľ nemá nielen štátna správa, ale ani súkromný biznis a slovenské školstvo. Hlas Slovenska sa autorom zdá „slabý, nevýrazný a málo koherentný“.

Problémom je napríklad manažment informácií o vývoji v EÚ; nedostatočné prepojenie medzi jednotlivými pracovníkmi; nedostatok kvalitných ľudí pri obsadzovaní postov v strednom manažmente; nízke počty stážistov v inštitúciách EÚ. „Hlas Slovenska v Bruseli nie je nijaký výrazný,“ konštatuje jedna zo spoluautoriek. Nemusí to byť nevyhnutne zlé, pokračuje, napríklad ani Slovinsko alebo Malta sa tam zatiaľ nijako výrazne nezapísali do povedomia. „Ale je to škoda. Pretože Slovensko už raz dokázalo inšpirovať ostatné štáty a strhnúť na seba pozornosť v čase ekonomických reforiem bývalej vlády.“ Malý štát by podľa nej mal mať výraznú a koherentnú zahraničnú a európsku politiku, aby ho „bolo počuť“. Slovensko by sa teda malo väčšmi profilovať na nejakých témach, pričom takéto témy by mali byť „národnou, nie vládnou prioritou“, keďže musia byť schopné „prekonať výmenu politickej reprezentácie“.

Bolo by priveľmi pesimistické na základe týchto tendencií usudzovať, že Slovensko je na dlhší čas odsúdené hrať v koncerte nových členov EÚ iba druhé husle a nevyužiť svoj potenciál. No nemôžeme pri tvorbe dlhodobejšej stratégie zahraničnej politiky Slovenska na tieto okolnosti zabúdať a obchádzať ich podstatu a dôsledky.

Martin Bútora (1944) je sociológ, spisovateľ, čestný predseda Inštitútu pre verejné otázky, 1999–2003 bol veľvyslancom Slovenskej republiky v USA.

Obsah Listů 3/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Martin Bútora

Koniec mäkkej moci?

Návrat nacionalizmu?

Menej USA

Viac Ruska

Hodnoty

Kto robí zahraničnú politiku?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu