Zuzana Szatmáry

Vždy je nejaká doba

Môj mladý otec sa skrýval za bratislavského vojnového pogromu po povalách starého mesta. Mama sa po potlačení povstania skrývala ako slúžka s krížikom v liptovskej krčme. Naša hausfrau, bratislavská Nemka frau Karolína, ktorej Nemci odvliekli so sebou štyri deti, lebo bola prešpurácka robotníčka bez topánok z cvernovej továrne, sa za pogromu na Nemcov v roku 1945 skrývala v Šaštíne. Už o svojich deťoch nikdy nepočula. Povojnové pogromy na šľachticov a ich kaštiele priniesli do sedliackych domácností benátske zrkadlá a damaškové periny. Jedno také zrkadlo mi hrdo ukázala babka mojej kamarátky v pálfyovskej dedine. Bola taká doba.

V jednej z horehronských kroník možno čítať toto: Kráľovská lesná komora rakúska sa rozhodla osídliť neobývaný Horehron nemeckými a švajčiarskymi drevorubačmi. Prišli celé rodiny a za nimi prišli židovskí obchodníci. Keď sa im začalo dariť „presťahovali sa zo zadných izbičiek do predných a polepšili si. Ľud sa nahneval, zobral vidly a Židov pobil a vypálil“. Bola taká doba.

V auguste, keď v našej zemi začala sovietska okupácia, som ako študentka a priemerne poslušná dcéra roznášala poloilegálny Kultúrny život, a keď ma medzi prvými vyrazil známy pokrokový dramatik, ponáhľala som sa nakúpiť, čo sa ešte v okupačnej a prirodzenej nákupnej panike dalo. Otec, šéfredaktor a intelektuálny protagonista fantazmagorickej túžby po socializme s ľudskou tvárou, totiž ukryl u nás doma ruskú lekárku z fakultnej nemocnice, lebo v jej kolegoch lekároch sa ozvala zúrivá odvaha predkov a chceli ju lynčovať. Lekárka kedysi predtým svadbou unikla zo sovietskej totality a dlhé roky bola vzhľadom na relatívny uhol pohľadu šťastná v onej nemocnici a v krajine, ktorej úsmev na ľudskej tvári častejšie pôsobil na skeptikov ako úškľabok. Sedela po rušné dni v mojej izbičke pri kuchyni, počúvala tanky zo Štefánikovej ulice a toľko sa ospravedlňovala, až jej otec, keď sa na chvíľu objavil doma z redakcie, dovolil navariť obed, aby už prestala s pocitom menejcennosti. Bola taká doba.

Pár rokov po páde komunizmu som schovávala u seba arménsku rodinu, ktorú mi doviedol bývalý eštébák. Jeho otec partizánčil s otcom jedného z rodiny. Eštébák nevediac, na koho sa v novej demokracii, ktorá neuznala vojnu v Náhornom Karabachu za vojnu a ani genocídu Arménov za genocídu, sa v temnej noci s nimi pobral za mnou, lebo vraj hľadal v starých spisoch a spolieha sa na mňa ako spoľahlivú osobu.

Bola taká doba, vravia ľudia, keď vysvetľujú sami seba, keď sú mnohé charaktery nezlomné, lebo sú pružné, aj keď sú hrdinovia, ak nejakí sú, na obtiaž. Áno, vždy je nejaká doba. Áno, ako by povedal Kazateľ, bol čas nádeje, bol čas sklamania, bol čas jednej z mnohých okupácií, bol čas mlčania, bol čas šepotu, bol čas lynčovania aj čas eufórie aj čas sklamania. Nič nové pod slnkom – vždy sa budeme vysvetľovať, svietiť si dozadu na naše skutky a ozvláštňovať a zvýznamňovať svoje konanie aj nekonanie. Ako povedal argentínsky podnikateľ, môj spolužiak, kolegovi filmárovi do dokumentu o auguste 1968: Odišiel som na Západ na protest proti sovietskej okupácii. Veď hej.

Včera ma zavolali k Čečencovi, ktorý sa skrýval, lebo moja republika ho mieni vydať Rusom napriek dôkazom v prospech získania politického azylu. Veď hej. Vždy je nejaká doba.

Zuzana Szatmáry je sociologička, prekladateľka, publicistka, poetka. Žije v Bratislave. Je riaditeľkou Nadácie Charty 77 – bezplatnej právnej občianskej poradne.

Obsah Listů 3/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Zuzana Szatmáry

Vždy je nejaká doba

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu