Ľubica Trubíniová

Na zelenej lúke

Česká a slovenská spoločnosť mala dlho veľmi podobných čŕt – a niektoré z nich má dodnes. V niečom sa však ich vývoj a nastavenie vydali dvomi úplne odlišnými smermi. Hovorím o environmentálnom nastavení a o ceste zeleného hnutia.

Pred Novembrom bolo v oboch krajinách veľmi podobné zázemie dobrovoľníckej ochranárskej činnosti na pôde zväzov ochrancov prírody a krajiny. V ponovembrových dňoch vznikla – dokonca ako prvá federálna a demokratická – politická strana zelených, v tom čase čerpajúca politickú inšpiráciu okrem iného z iných európskych zelených strán. Po krátkom a hektickom živote sa – z obdobných systémových a čiastočne aj osobnostných príčin ako všetky ďalšie strany na Slovensku a napokon aj celá ČSFR – rozpadla a od roku 1993 sa rozpadla aj spoločná česko-slovenská zelená politika.

Na Slovensku sa odvtedy uberala takpovediac od desiatich k piatim: Po prvých pár úspešných rokoch vo vysokej politike – ešte ako súčasť federálnej Strany zelených boli v Národnej rade Slovenskej republiky šiesti poslanci so silnou a viditeľná agendou – sa Strana zelených rozpadla. Nastalo tým prvé a najsilnejšie oslabenie zelenej politiky na Slovensku. Slovenská časť federálnej SZ sa potom zlúčila s Demokratickou stranou, zatiaľ čo pokračujúca Strana zelených na Slovensku (SZS) čelila ďalším vnútorným sporom a odchodom mnohých členov. Zelení kontinuálne strácali pozície vo „veľkej“ politike: zatiaľ čo za Mečiara ako člen ľavicovej koalície Spoločná voľba mali dvoch poslancov v NR SR a v závere mečiarovského obdobia tvorili rovnocennú súčasť opozičnej demokratickej päťkoalície, z ktorej im následne za prvej Dzurindovej vlády vyplynuli posty v parlamente a štátnej exekutíve, v ďalšom volebnom období v roku 2002 sa už do parlamentu vôbec nedostali.

Dnes sú marginálnou politickou stranou, ktorá síce stabilne získava v prieskumoch verejnej mienky okolo 1–2 percenta, no na viac stále nemá. A čo je oveľa horšie – a dôležitejšie, v slovenskom verejnom živote SZS (dnes už opäť SZ) takmer nevidno. Dokonca ani v takých situáciách, v ktorých sa ako zelení mohli výrazne zviditeľniť a profilovať – napríklad po smršti v Tatrách koncom roku 2004.

Historický úspech

Zato v Českej republike ako by sa zelení vyvíjali úplne opačne: od neúspechu v prvých voľbách po Novembri 89 a veľkých vnútorných rozbrojoch, v ktorých nie nepodstatnú úlohu hrali zložité finančné problémy, cez ďalšie vnútorné spory ústiace do viacerých dramatických personálnych zmien vo vedení strany. Až napokon v posledných parlamentných voľbách slávila Strana zelených obrovský úspech a je vo všetkých tranzitívnych krajinách prvou, čo sa dostala nielen do parlamentu, ale aj do vlády. Samozrejme, s praktickým vládnutím v relatívne neštandardnej situácii zákonite prichádzajú tvrdé skúšky a problémy, ale to už je iná kapitola. Historický úspech českých zelených automaticky núti porovnať s ním situáciu zelenej politiky na Slovensku.

Bez toho, aby som si nárokovala, že moja analýza bude kompletná: úspech zelených v politike je priamo spätý so stupňom celkovej vyspelosti danej krajiny. Túto súvislosť môžeme vo svete pozorovať už dlhšie. V chudobných krajinách vlády a obyvatelia venujú problémom životného prostredia minimálnu pozornosť, na rozdiel od vyspelých (západoeurópskych) krajín, ktoré sa ich snažia riešiť čoraz dôslednejšie. Pochopiteľne – hladujúci chce v prvom rade prežiť, stoj čo stoj. A najväčšie environmentálne problémy spravidla nevidno ihneď, do svojej akútnej podoby sa vyvíjajú celé roky, desaťročia. Takže aj keď ľudia vedia, že svojím spôsobom získavania obživy poškodzujú prostredie a rovnováhu v prírode, následky nie sú pre nich väčšinou bezprostredne také hrozivé, aby sa devastujúceho správania vzdali.

Naopak, utešujú sa okrem iného známou tézou: na životné prostredie si treba zarobiť. Aj keď za ten dlhý čas, než si konečne „zarobia“, sa environmentálne problémy zväčšia a skomplikujú natoľko, že dodatočné riešenia sú – ak vôbec sú – nesmierne drahé.

Materiálna chudoba je však len jedným z faktorov zníženej citlivosti na environmentálne problémy. Asi oveľa horšia – hoci ťažšie postihnuteľnejšia – je duševná a duchovná chudoba. Zrejme sa nám zdá, že sa nás to netýka, sme predsa vyspelá, kultúrna krajina. Merať nemateriálne bohatstvo je veľmi náročné, v plnej šírke a objektívne vlastne nemožné, no sú na to pomocné možnosti. V základe tohto nehmatateľného bohatstva ležia hodnoty, ktoré človek a spoločnosť uznávajú, ich hodnotové priority. Psychológovia a sociológovia na Slovensku pozorovali zaujímavý jav – v reprezentatívnych prieskumoch na priame otázky výrazná väčšina respondentov uvádzala, že zdravie a zdravé životné prostredie považujú za jedny z najdôležitejších životných hodnôt, ak už nie najdôležitejšie. Avšak z odpovedí na otázky zamerané na veci zdanlivo nesúvisiace s týmito vedome deklarovanými hodnotami sa dalo jasne vyvodiť, že skutočné – aj keď vedome nepriznané – hodnotové priority väčšiny ľudí sú diametrálne odlišné od toho, čo verejne deklarujú: že napríklad zdravie a životné prostredie u nich ani zďaleka nezohrávajú kľúčovú úlohu, dokonca že sa nachádzajú až v spodnejšej časti pomyselného hodnotového rebríčka.

Je to síce detail, ale presne ilustruje prostredie, v ktorom pôsobia (aj) slovenskí zelení. Kým spoločnosť, ľudia vo významnej miere nezačnú environmentálne priority skutočne, teda aj nepriznane, nevedome, uznávať, a podľa nich aj žiť, bude úspech zelených v politike iba súhrou určitých – no vždy len dočasných – politických okolností. V súčasnej slovenskej spoločnosti podľa môjho názoru výrazne prevažuje preferencia materiálnych a s matériou spojených hodnôt, ako je moc, úspech, bohatstvo, sláva, nad hodnotami nemateriálnymi, napríklad environmentálnymi alebo v užšom slova zmysle kultúrnymi. Čo istotne má svoju historickú logiku a očividne súvisí so súčasným obdobím (znovu)budovania kapitalizmu bezohľadnej súťaživosti a kumulácie materiálnych a finančných statkov. Väčšinové hodnotové preferencie sa prejavujú v spôsobe života ľudí a v usporiadaní spoločnosti.

Politika v puberte

Zelená politika je ešte veľmi mladá, práve snáď prechádza fázou dozrievania, je v puberte. Nečudo – keďže ľudstvo vo väčšom rozsahu začalo vnímať environmentálne problémy len pred pár desaťročiami, v poslednej tretine 20. storočia. Dnes už síce takmer nikto nepochybuje o ich dôležitosti, ich skutočné – teda trvalo udržateľné – riešenie si však vyžaduje zásadnú zmenu vzťahu ľudí k svojmu prostrediu, ale aj k sebe samým. Teda aj zásadnú korekciu snáh o materiálnu spotrebu a rast bez limitov, kombinovaný s historickým a technologickým optimizmom. Takáto zmena sa nemôže udiať bez zásadnej zmeny hodnotových priorít – a práve v tom vidím aj jadro problému zelenej politiky na Slovensku.

Politika je totiž umením možného, ktoré z veľkej časti pozostáva zo schopnosti robiť prijateľné a efektívne kompromisy s inými jej účastníkmi. To sa však dosť ťažko znáša s prirodzenou podstatou zeleného hnutia – prebojúvať v spoločnosti v tejto vývojovej fáze základné hodnotové priority výrazne odlišné od doterajšej dlhodobej paradigmy – vo vzťahu človeka k svojmu prostrediu.

Odtiaľto pochádzajú dve veľké prekážky úspechu zelenej politiky: jednak že spoločnosť vidí v zelených nerealistických rojkov a fundamentalistov, ktorí sa do politiky nehodia – takto ich vníma široká verejnosť aj potenciálni partneri zelených, teda ostatné politické strany a politici; a jednak boje vo vnútri samotných zelených strán, ktoré sa často rozpadávajú práve na krídla a frakcie (environmentálnych) fundamentalistov a (politických) pragmatikov. A ktoré, samozrejme, zelené strany výrazne oslabujú v porovnaní s inými subjektmi na politickej scéne. Prešli a prechádzajú tým zelené strany v Nemecku, Českej republke aj inde. Na Slovensku sa to prejavuje vo vzťahu environmentálnych mimovládnych organizácií – tvoriacich prirodzené podhubie a bázu, z ktorej sa generujú zelení politici – k Strane zelených. V osobnej nechuti ochranárov priamo sa angažovať v politike a vo veľmi vlažnej spolupráci mimovládiek so Stranou zelených. Ďalším dôležitým faktorom úspechu zelených je teda ich vnútorné fungovanie.

Budúce generácie

Napokon pri dôslednom riešení každého problému skončíme pri morálnych a etických hodnotách nás samotných. V prípade životného prostredia okrem iného pri altruizme, zodpovednosti – aj voči budúcim generáciám, čo by sme mohli nazvať „kolektivistickými“ či „ľavicovými“ hodnotami. Zodpovednosť za životné prostredie je teda prirodzedne aj ľavicovou témou.

Ak by sme uvažovali o tradičných individualistických konzervatívnych hodnotách, prinajmenšom osobná zodpovednosť za svoje činy a ich následky k nim tiež patrí. Z tohto hľadiska teda neobstojí nezáujem až nevraživosť „konzervatívnej pravice“ voči riešeniu environmentálnych problémov; životné prostredie je témou, ktorá v skutočnosti súvisí aj s konzervatívnymi hodnotami. Tieto postoje skôr ukazujú nedôslednosť slovenskej pravice v uplatňovaní vlastných deklarovaných hodnôt.

Pravdaže, skutočný problém asi leží viac v povrchnom prístupe k vlastným zásadám ako v nesystémovosti „pravicového“ videnia sveta. Čo je už vec konkrétnych ľudí, tvoriacich politiku v bežnom živote. Je to zjavné aj z prístupu politických strán a doterajších vlád na Slovensku, ktoré sa hlásia skôr k pravici. Tie čiastočne prebrali zelenú agendu, či, presnejšie, rétoriku o trvalo udržateľnom rozvoji, no v skutočnosti systémovo preň neurobili veľa.

Vidieť to napríklad na otázke odpadov – dlhý čas pripravovaná kvalitná odpadová legislatíva napokon nebola prijatá, alebo na otázke ochrany biodiverzity – na okliešťovaní chránených území v prospech koristnícky a megalomansky chápaného cestovného ruchu.

Lenže deklarovane ľavicové strany, ktorým by mala byť zelená agenda hádam samozrejmejšia, vlastnejšia, prejavujú v praktickej politike rovnako povrchný, formálny a rétorický prístup, bez reálnych aktivít, ktoré by presadzovali princípy trvalej udržateľnosti. Systémový rozdiel v prístupe k týmto problémom medzi slovenskou „ľavicou“ a „pravicou“ je v skutočnosti minimálny – ak vôbec existuje, a nesystémové, subjektívne prístupy, či už jednotlivých, najmä vedúcich politikov, alebo politických strán sú naprieč celým politickým spektrom tie isté. Vrátane veľkých porcií populizmu. Iný exemplárny príklad: takzvané riešenie problémov znižovania emisií v ovzduší – namiesto konkrétnych krokov k transformácii znečisťujúceho priemyslu Dzurindova vláda odložila platnosť prísnejšieho zákona o ovzduší a žiadala EÚ o zvýšenie emisných kvót. Alebo príklady z energetiky, a osobitne jadrovej energie, respektíve energetickej účinnosti a obnoviteľných zdrojov, ktoré všetky vlády de facto dlhodobo ignorujú v prospech jadrovej energetiky. Tomuto prístupu aj zodpovedajú minimálne, respektíve žiadne výsledky v daných oblastiach – či už za Mečiarovej, Dzurindovej alebo Ficovej vlády. Večný a ťažiskový problém všetkých ponovembrových vládnych garnitúr – nedemokratickosť a netransparentnosť rozhodovania, klientelizmus a korupcia, ktoré idú ruka v ruke s devastáciou životného prostredia – vystihuje nedávny škandál so skládkou odpadu pri Pezinku. Jej výstavbu s hrubou aroganciou voči občanom presadzujú otec a syn úzko spätí s Ficovým Smerom: jeden ako šéf firmy, ktorá o výstavbu skládky požiadala, a druhý v role majiteľa pozemku a šéfa stavebného úradu, ktorý vydal územné rozhodnutie.

Zdvojená úloha

Úloha zelených je v takejto situácii zdvojená: okrem prirodzenej úlohy každej politickej strany – presadiť vlastnú, v tomto prípade zelenú agendu a politické ciele – musia zároveň šíriť elementárnu zelenú osvetu a vzdelanie nielen v širokej verejnosti, ale aj medzi všetkými ostatnými politickými partnermi. A to v celej komplexnosti, keďže zelená agenda nie je len environmentálnou agendou, ale zahŕňa v sebe aj ostatné sféry verejného života a zdôrazňuje napríklad problematiku ľudských práv, menšín a podobne.

To samozrejme nie je možné bez potenciálu principiálnych, výkonných a nadšených ľudí, ktorí by politiku skutočne brali ako vec verejnú, presne naopak, ako je bežne zaužívané, čiže nie ako pole na získanie čo najväčšej osobnej a skupinovej moci a materiálnych výhod. Jedného i druhého – teda systémového prístupu k zelenej politike a kvalitných ľudí – má dnešná Strana zelených na Slovensku ako šafranu. Aj preto si zrejme počkáme ešte dosť dlho, kým sa vygeneruje, doslova či prenesene, nová skupina, možno až generácia zelených.

Slovenských zelených čaká ešte dlhá cesta za pozíciami v spoločnosti i v politike. Cesta, ktorá si vyžaduje celkovú civilizačnú kultiváciu slovenskej spoločnosti a jej scitlivenie na neegoistické hodnoty.

A vzhľadom na to, ako sa globálne environmentálne problémy rútia, len dúfam, že nebude príliš pomalá.

Ľubica Trubíniová (1958) je enviromentalistka, projektová manažérka mimovládnych organizácií, tajomníčka Slovenskej republikovej organizácie Strany zelených (1990–1992) a Greenpeace (1993–2003).

Obsah Listů 3/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Ľubica Trubíniová

Na zelenej lúke

Historický úspech

Politika v puberte

Budúce generácie

Zdvojená úloha

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu