Brigita Schmögnerová

Šestnásty v core

Slovensko sa stane novým členom eurozóny

Vstup do eurozóny je posledným prelomovým okamihom v procese integrácie Slovenskej republiky do Európskej únie. Z periférie sa Slovensko ako druhý postkomunistický štát po Slovinsku a prvý spomedzi V4 stane členom toho, čo sa nazýva „core“, čiže jadrom európskej integrácie. Nepochybne je to aj významný historický medzník, aký sme si sotva vedeli predstaviť niekedy v druhej polovici deväťdesiatych rokov za druhej Mečiarovej vlády, keď bolo Slovensko za neplnenie základných politických kritérií ako jediná krajina vyradené z takzvanej Luxemburskej skupiny.

Spoločensky a politicky je to určite mimoriadny úspech, za ktorým sú roky húževnatého úsilia dobehnúť zameškané v integračnom procese a po vstupe do Európskej únie sa pripraviť na vstup do Európskej menovej únie (EMÚ). Kalendár udalostí je dobre známy: 7. mája Európska komisia v takzvanej konvergenčnej správe uviedla, že Slovenská republika spĺňa podmienky na prijatie spoločnej meny, a odporučila ministrom financií, aby schválili vstup Slovenska do Európskej menovej únie. Je už takmer vylúčené, že by ECOFIN na zasadaniu 8. júla neprijal definitívne politické hodnotenie v prospech vstupu Slovenska do eurozóny. Prvého januára 2009 sa teda Slovenská republika stane 16. členom menovej únie.

Pred hotovú vec

„Prevzatie eura je nechcené dieťa terajšej vlády,“ komentuje vstup do eurozóny Ivan Mikloš, minister financií v rokoch 2002–2006. Nechtiac priznal, že rozhodnutie o načasovaní tohto druhého a najdôležitejšieho zlomového bodu v histórii integračného procesu Slovenska sa uskutočnilo bez širokého spoločenského a politického konsenzu. Či už bolo motivované prestížnymi dôvodmi vyhrať v integračných pretekoch v rámci V4 a/alebo úzkymi straníckymi záujmami zúročiť rozhodnutie o vstupe do predizby Európskej menovej únie – takzvaného ERM-2 zhruba pol roka pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami – alebo snahou v prípade prehry vo voľbách zaviazať novú vládu zachovať zdedené reformy, je isté, že odchádzajúca Dzurindova vláda a Národná banka Slovenska postavili budúcu vládu pred hotovú vec.

Iný postup zvolili bývalá česká vláda Jiřího Paroubka a Česká národná banka, ktoré v predvolebnom období žiadne záväzné stanovisko týkajúce sa ambícií Českej republiky vstúpiť do eurozóny neprijali.

Zámer rýchle prevziať euro sa zrodil v slovenskej vláde ešte pred vstupom do Európskej únie a je zrejmý už z konvergenčného programu z roku 2003, ktorý – žiaľ jednostranne – vyratúval iba výhody rýchleho prevzatia eura, ako sú úspora transakčných nákladov, zníženie kurzových rizík – a čo je diskutabilnejšie – zrýchlenie nášho hospodárskeho rastu. Vstup do ERM-2 roku 2005 – rozhodnutie, o ktorom sa nediskutovalo vôbec – tento „fast track“ potvrdilo. Je to trochu zvláštne, ale toto rozhodnutie, ktoré už jednoznačne predznačilo, že politickým zámerom je prevziať euro čo najskôr po čo najkratšom predchádzajúcom zotrvaní v európskom výmennom mechanizme, nevyvolalo skoro žiadnu odozvu.

Časť odbornej verejnosti, niektoré think-tanky s konzervatívnym zameraním a dokonca politická strana, ktorá v rozhodovacom období bola vládnou stranou, dnes blížiaci sa vstup do eurozóny kritizujú. Ako sa dá hodnotiť takýto odpor? V každom prípade prichádza „s krížom po funuse“.

Strach z inflácie

V konvergenčnom programe z roku 2003 sa vtedajšia pravicová vláda zaviazala rýchle znižovať deficit verejných financií. Keďže sa rozhodla rapídne znížiť daňové zaťaženie (je asi druhé najnižšie spomedzi štátov OECD), dá sa takto vymedzený cieľ dosiahnuť iba za výrazného obmedzenia verejných výdavkov.

Ponechajme bez komentára, prečo tento záväzok fakticky bezo zmien prevzala i nová vláda na čele so stranou SMER – Sociálna demokracia. Za takýchto predpokladov a za daných východiskových podmienok na splnenie všetkých konvergenčných kritérií už chýbalo iba jedno, inflačné kritérium. V snahe udržať ceny na uzde pred záverečným posudzovaním inflačného kritéria Európskou komisiou sa vláda rozhodla uzavrieť takzvaný sociálny pakt stability. Táto poistka obsahovala záväzok odborov a zamestnávateľov netlačiť neprimerane na rast cien a miezd. Očividne sa pritom inšpirovala vzorom Slovinska, kde sa napríklad odbory zaviazali, že budú súhlasiť, aby mzdy rástli o 1 percento pomalšie ako produktivita práce. V konvergenčnej správe Európskej komisie sa uvádza, že Slovenská republika pohodlne splnila tento konvergenčný cieľ – priemerná inflácia dosiahla 2,2 percenta, t. j. o celý percentuálny bod pod predpísanou hranicou.

Udržanie inflácie pod kontrolou po 1. 1. 2009 sa ukazuje byť prvoradou starosťou vlády. Nepochybne je to i preto, že v hre sú voľby roku 2010. Vláda zvažuje rôzne i neštandardné opatrenia, ako sa vyhnúť hrozbe nekontrolovaného rastu cien, napríklad kvalifikovať špekulatívne zvyšovanie cien ako trestný čin, regulovanie vybraných druhov tovarov a podobne. V snahe čo najviac zlacniť dovoz presadzuje ešte rýchlejšie zhodnocovanie slovenskej koruny. To bude mať dôsledky na stanovenie konverzného kurzu v polovici roka.

Je už asi neskoro varovať, že táto krátkodobým cieľom motivovaná snaha môže mať – ako ukazuje skúsenosť zjednocovacieho procesu v Nemecku alebo i súčasné nadhodnotenie kurzu eura – dlhodobejšie negatívne dôsledky na slovenské hospodárstvo. Akokoľvek si to neželáme, objektívne procesy zbližovania cenových hladín sa po vstupe do eurozóny urýchlia: ukazujú to skúsenosti Grécka, Španielska i Portugalska a najnovšie i Slovinska.

Reálna konvergencia

Splnením maastrichtských predvstupových kritérií dosiahlo Slovensko takzvanú nominálnu konvergenciu. Urýchli vstup do Európskej menovej únie i reálnu konvergenciu Slovenskej repuliky meranú rozdielmi v HDP na hlavu a v dynamike rastu HDP, rozdielmi v raste a úrovni reálnych miezd, konvergenciou dlhdobej úrokovej miery a tak ďalej? Skúsenosti ukazujú, že po vstupe do Európskej menovej únie iba dva štáty – Grécko a Portugalsko – zaznamenali vyššiu dynamiku rastu miezd. Konvergenčný proces zašiel najďalej pri reálnej dlhodobej úrokovej miere. Predpokladá sa preto, že sa to pozitívne odrazí na dlhodobej miere hospodárskeho rastu.

Vráťme sa k prvému konvergenčnému kritériu: deficitu verejných financií. Premiér Robert Fico na margo konvergenčnej správy Európskej komisie uviedol, že predstavuje „dlhodobé vysvedčenie ekonomickej a finančnej politiky vlády“. Je to bezo zvyšku výborné vysvedčenie? Zadlžovať štát vysokým deficitom je nezodpovedné, no ako hodnotiť finančné hospodárenie štátu, ktoré sa blíži k vyrovnanému a zároveň núti neprimerane škrtať výdavky do oblastí, od ktorých závisí dlhodobá konkurencieschopnosť štátu – čiže výdavky na vedu, výskum, školstvo, zdravotníctvo a podobne? Nadmerné škrtanie takýchto výdavkov koniec koncov spomalí reálny konvergenčný proces. Pri nezmenenej daňovej politike v snahe vyhnúť sa procedúre nadmerného rozpočtového deficitu po vstupe do eurozóny bude politika škrtania musieť pokračovať aj v iných sférach vrátane sociálnej. To nie sú najlepšie vyhliadky. Možno aj preto sa podľa Štatistického úradu až 56 percent opýtaných v marcovom prieskume bojí, že euro bude mať na nich zlý dosah. S blížiacim sa eurom poklesla i celková dôvera v euro na 24 percent z 26 percent z lanského roku.

Výzva pre podnikateľskú sféru

Pri vstupe do eurozóny sa strácajú dôležité makroekonomické nástroje: základná úroková sadzba a výmenný kurz. Profesor Horst Tomann vo svojej najnovšej knihe o menovej integrácii v Európe kritizuje fakt, že sa za jediné východisko zo situácie pokladá mzdová flexibilita (rozumej znižovanie miezd). Dôvodom nie je iba to, že obmedzenie rastu miezd sa ťažko politicky presadzuje, ale podľa neho i to, že táto stratégia by chránila podnikateľskú sféru pred žiadúcou medzinárodnou konkurenciou, a to nahlodáva dôležité rastové impulzy. Je otázne, či a kedy bude na Slovensku dostatočná politická vôľa použiť ako proticyklický nástroj daňovú a rozpočtovú politiku – za nutnosti udržiavania rozpočtového deficitu v rozumných medziach. Úspešnosť či neúspešnosť hospodárskeho vývoja Slovenska v nasledujúcich rokoch nebude možné zvaľovať iba na budúce vlády či na „nenásytné“ požiadavky odborov. Bude závisieť i od zväčšovania konkurencieschopnosti podnikateľskej sféry, ktorá nemôže byť trvalo zavesená na nízkych daniach a nízkych mzdách. Pri zvyšovaní ich konkurencieschopnosti budú rozhodovať investície do inovácií každého druhu založené na zdravom podnikateľskom myslení, ktorému – nepochybne – môže napomôcť i vstup do eurozóny.

Brigita Schmögnerová (1947) je ekonómka a politička. V rokoch 1998-2002 bola ministerkou financií Slovenskej republiky. V súčasnosti je viceprezidentkou Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBRD).

Obsah Listů 3/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Brigita Schmögnerová

Šestnásty v core

Slovensko sa stane novým členom eurozóny

Pred hotovú vec

Strach z inflácie

Reálna konvergencia

Výzva pre podnikateľskú sféru

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu