Marta Frišová

Pre lásku Božiu

Jedna vetva ruskej literatúry – vetva Onegina, Otcov a detí, Anny Kareninovej, Vojny a mieru a Idiota – vetva empatického rozprávania dovedená do dokonalosti – je milovaná celým svetom, ako keby ani nebolo pochybností, že spolu so všetkým ruským je úplne univerzálna, a až potom ruská. A popri nej akoby tu bola ešte druhá, vetva Revízora a Mŕtvych duší, vetva satirická a groteskná, vetva karikatúry moci a korupcie – síce tiež úctyhodná, ale na rozdiel od tej prvej akoby rámcovaná Ruskom, a uzavretá v ňom. Tá vzrušuje ruské publikum viac než zvyšok sveta. Sorokinov Opričníkov deň je dnes v Rusku hitom podobného druhu. Je to politická analýza, ktorú nám autor vypáli do hlavy ohnivou skratkou karikatúry. V spätnom záblesku naraz ožíva aj Nikolaj Vasilievič Gogoľ a celá sláva tejto vetvy ruskej literatúry, slúžiacej na politickú reflexiu ríše, v ktorej sa nikdy neuchytili žiadne demokratické mechanizmy a všetky reformy jej nanútili osvietení vládcovia, pokiaľ práve boli na tróne.

Opričníkov deň opisuje Rusko, ktoré sa v relatívne blízkej budúcnosti ohradí pred Západom nepriedyšným Veľkým ruským múrom a kultúrne sa vráti o päťsto, šesťsto rokov dozadu. Opisuje ho z perspektívy vysokopostaveného príslušníka obnovenej starodávnej opričniny, pramatky KGB, ktorú vynašiel Ivan Hrozný a s jej pomocou rozdrvil bojarov a zjednotil Rusko. V jednom z posledných rozhovorov Vladimir Sorokin povedal, že keď písal túto knižku, ešte nemala tak blízko k skutočnosti, ako má dnes.

Samotným nápadom retrospektívnej utópie je príbeh akoby dopovedaný vopred. Kto nechce, už ho skoro nepotrebuje čítať. Ale kto chce, môže nasadnúť, ako do pomaľovaného lunaparkového vozíka, na jazdu hrôzy. Povezie sa celý jeden bohatý a farebný opričníkov deň a bude s ním zabíjať, znásilňovať, podpaľovať, vydierať, dumať, spievať, modliť sa v chráme, rozvíjať stratégiu, piť a zvíjať sa v orgazme aj v psychedelickom opojení, a hoci vieme, že hneď od začiatku postupujeme podľa jasnej schémy, nebudeme sa nudiť. Vladimir Sorokin napísal túto knihu podľa vlastných slov rýchlo – „ako báseň“. Je samá farba a zvuk, ako v hollywoodskom filme o Rusku, červená krv kvapká na ligotavý belostný sneh, po ktorom vrždia čižmy, v mraze sa ligocú zlaté kupoly Kremľa aj s celým pravoslávnym stredovekým prepychom, je to samá pastva pre vnútorný zrak. Čisté zlo vystupuje v celej svojej zvrhlej príťažlivosti. Pracovný deň opričníka je totiž v skutočnosti vzorom šťastného striedania vzrušujúcej práce a opojného, kolektívneho odpočinku luxusných orgií. V navyknutých schémach bývalo zlo ideopolície či gestapa necitlivé a dokonalé ako stroj. Toto zlo je čisté v inom zmysle – čisté ako duša dravého zvieraťa. Opričnina funguje ako vlčia svorka, v ktorej panuje hierarchia silnejšieho, blaženosť spolupatričnosti, láska a strach. Umelo, novou mocou archaizovaný, a teda smiešny, jazyk, ktorému preklad Jána Štrassera vymyslel dôstojný slovenský ekvivalent, evokuje akýsi pseudostredovek so stredovekými kožušinami a papachami, spojený s výdobytkami čínskej techniky budúceho tisícročia, od lietadiel, mobilov, nádherných limuzín po zbrane. Aj s dokonalými rušičkami, ktoré si však môže opričník v opričníckej limuzíne s insígniou každý deň čerstvo odťatej nastoknutej psej hlavy vypnúť a počúvať nepriateľské emigrantské rádio, ktoré je – tiež šialené. Je to závratný pád – do tej minulosti, ktorá je budúcnosťou – rýchlejší než obyčajný pád, je to ako letieť čiernou dierou.

Deň opričníka vyšiel v desiatkach jazykov a je evidentné, že bude patriť k okrídleným knihám, ktoré vstúpia do kolektívneho vedomia ako Bradbury a Orwell, a už sa nebude dať rozmýšľať o Rusku bez neho. Vízia je taká presvedčivá, akoby preň naozaj nebola nádej. Aj tak by sme sa nemali nechať celkom uhranúť metaforou, respektíve, nejde len o metaforu Ruska. Je to ruský príspevok do všeobecnej anatómie moci, štátnej aj kriminálnej, a onej rozbujnenej prechodnej zóny medzi nimi, ktorej fungovanie – či v Rusku, na Slovensku alebo vo Venezuele – má dnes najbližšie k fungovaniu mechanizmov mafiánskych bratstiev s ich kultúrou, rituálmi a spôsobmi komunikácie: táto moc nefunguje ako stroj, funguje ako vlčia svorka.

Univerzálna, nielen ruská, nie je len štruktúra moci bratstiev, ale aj vzývanie krásnej minulosti. Nostalgia za minulou slávou a vekom nenakazeným modernou, nie je zvláštnou črtou Ruska, kde za ňou najúprimnejšie želie Vladimir Žirinovskij. Bola aj je súčasťou totalitných pokušení všetkých viac alebo menej agresívnych ideológií: tam, kdesi dávno sa všetko začalo kaziť, a preto sa treba vrátiť ešte hlbšie. Napokon, aj komunizmus mal za ideál prvotnopospolnú spoločnosť. Nacizmus raný stredovek. Nie je v tom túžba po skutočnej minulosti, je to túžba po nehistorickom čase, ktorý neplynie, po nehybnosti, v ktorej sa krásny deň opričníka nikdy neskončí.

Vladimir Sorokin: Opričníkov deň,

Kalligram Bratislava 2008, preklad Ján Štrasser

Marta Frišová (Šimečková) (1962) je prekladateľka, tlmočníčka a editorka. V rokoch 1994–1996 bola šéfredaktorkou česko-slovenského týždenníka Mosty, neskôr bola redaktorkou časopisu Domino-Fórum a neskôr SME, prílohy Fórum. Od minulého roka je redaktorkou internetového projektu www.salon.eu.sk a od r. 2008 projektu Listy-Mosty.

Obsah Listů 2/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Marta Frišová

Pre lásku Božiu

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu