Pál Tamás

Traja, čo tu ešte chvíľu pobudnú

Haider, Fico a Orbán. Traja stredoeurópski politickí králi prelomu tisícročí a nasledujúcich rokov. Populistické strany a ich vedúci predstavitelia nemajú dlhú životnosť, tvrdia politologické knihy. Rýchlo prídu, rýchlo odchádzajú. Títo traja politici používali a aj dnes používajú populistické prostriedky, ale stále sú akcieschopnejší ako ich súperi. Stredná Európa je svetom mrazuvzdorných letničiek.

Dar z nebies

Spoločne dokazujú aj to, že plot medzi Rakúskom a bývalými socialistickými krajinami nášho regiónu pomaly mizne. Na druhej strane, odlišnosti sú tým očividnejšie – vidno ich aj z toho, že Jörg Haider sa predsa len musel utiahnuť do Korutánska, napokon. No synchronizácia systémov silnie. Medzi iným signalizujú aj to, že nehybnosť politických systémov stredozápadnej Európy (rakúskeho, talianskeho a teraz možno aj nemeckého) sa skončila zhruba vtedy, keď sme si už mysleli, že jediným rozbehom ich budeme vedieť reprodukovať aj my. Že aj my budeme ako oni.

Áno, Haiderov manévrovací priestor sa značne líši od Orbánovho. Jörg Haider (neviem, či z vlastnej iniciatívy) musel odísť na krajnú pravicu, lebo elegantnejšie miesta boli v Rakúsku a v starej západnej Európe dávno obsadené. V Budapešti a Bratislave bol svet jednoduchší. V politickom systéme boli obrovské diery, celé póly sa náhle zosypali, bolo ľahké integrovať rozbité tábory predchádzajúcich vodcov. Nebolo nutne treba experimentovať až na krajných pozíciách. Jörg Haider mal smolu aj v tom, že v západnej Európe fungovali tvrdé, dobre natrénované vzory antifašizmu, vybudované ešte za predchádzajúcej generácie. Jörg Haider očividne neodhadol, aké dôsledky môže mať používanie radikálne pravicových masiek v Rakúsku. Pre staré elity bol vlastne darom z nebies, najmä pre ľavý stred. Stali sa znova akcieschopnými, pravicový vyzývateľ zmobilizoval ich kmeňových voličov. Konzervatívny koaličný partner v skutočnosti potreboval len ich voličov, ktorí sa dali odlákať. A tak si Haidera rozdelili, zošrotovali a nakoniec vytlačili na vidiek. Aj keď tam sa ako šéf provincie predsa len uchytil.

Línie kulturkampfu

Robert Fico a Viktor Orbán to mali ľahšie. Na Slovensku bola neobsadená ľavica, v Maďarsku pravica. A tak sa Viktor Orbán stal pravičiarom, Robert Fico ľavičiarom. Ostatne, myslím si, že keby boli v oboch krajinách voľné opačné politické póly, z Fica by sa bol stal dobrý pravičiar a z Orbána zasa úspešný ľavičiar. Tento typ politika nemá vnútornú ideologickú motiváciu. Hoci aj keď spočiatku len chladne hromadia hlasy, časom sa z nich stávajú zajatci vlastných prívržencov a nových ideológov. Frontové línie kulturkampfu sú meravé, tam sa nedá prechádzať medzi zákopmi. Ak si niekto vybral svoje oddiely, potom musí pri nich vytrvať.

Oproti Orbánovej situácii je Ficova bezpochyby ľahšia. Kulturkampf na Slovensku je oproti maďarskému zrejme miernejší. Na rozdiel od slovenskej prozápadnej zahraničnej politiky, „podunajský“ liberalizmus ako ideológia nenašiel serióznejšieho európskeho ideologického spojenca a americký záujem sám osebe dlhodobo zrejme nestačil na to, aby sa udržal pri živote. Pravda, nejaký ten kvalitný think tank možno prevádzkovať pomerne lacno hocikde, ale to ešte neznamená, že sa podarí naplniť potrebným počtom bojovníkov aj súvislé ideologické zákopy. Niekdajšie československé sociálnodemokratické tradície história takmer úplne ohobľovala a prakticky už neexistuje teoreticky fundovaná ľavica. A tak si Robert Fico mohol/môže robiť, čo chce. To, pravda, znamenalo aj úlohy. Bolo treba v krátkom čase vyprodukovať vlastnú ideológiu v strane, ktorá v tomto smere takmer nemá kvalifikovaných ľudí. Keďže táto garnitúra nemá hotové ideológie ani ideológov, nešťastným spôsobom si ich teraz požičiava od národniarov, ideológmi ešte vždy chcú byť kádre Matice slovenskej a teraz využívajú príležitosť, ako vedia. Lenže čo sa dá robiť, majú len predmoderný stavebný materiál, murárske techniky, organizáciu stavby. Ficovi akoby to bolo jedno. Možno predtým nebol zajatcom ideológií, ale o chvíľu sa ani nespamätá, a začnú ho limitovať na najmenej neočakávanejších miestach. A bude sa musieť naučiť (alebo sa to už aj naučil), čo môže a čo nemôže.

Odlišne sa utvára vzťah týchto troch politikov k svojim spojencom, koaličným partnerom. Haiderovcom v konečnom dôsledku pravý stred odlákal voličov. Viktor Orbán šikovne rozložil maloroľníkov, ktorí vládli spolu s nimi. Ficovi sa očividne nedarí urobiť podobný manéver s Jánom Slotom.

Priatelia ľudu

Sme svedkami toho, že tie z nových strán populistického typu, ktoré sa definujú medzi veľkými politickými alianciami, nad nimi alebo mimo nich, nemajú dlhú životnosť. Bolo to tak v Bulharsku, a vidíme to aj v pobaltských štátoch. Ak sa dostanú k moci, rýchlo strácajú väčšinu voličov. Na rozdiel od nich si Viktor Orbán, aj keď sa jeho schopnosť politickej inovácie scvrkáva, zachováva zhruba dvojmiliónovú voličskú základňu, a Robert Fico si za svojej vlády dokonca rozširuje tábor. Myslím si, že v tom zohráva dôležitú úlohu nový jav – návrat polarizácie politických kultúr. Na rozdiel od toho, čo tvrdia postmodernistické tézy, v strednej Európe majú pravý a ľavý pól rozhodujúcu úlohu.

No za najvýznamnejšiu politickú inováciu „troch kráľov“ možno pokladať rozpoznanie a využitie trhlín v klasických modeloch demokracie. Stredoeurópske verzie demokracie dávajú možnosť vážne sa podieľať na chode vecí len elitám. V Rakúsku, ako vieme, sa o moc delili elity dvoch veľkých strán, celé desaťročia nik nemohol reálne zasiahnuť. Jörg Haider bol odrazu alternatívou. A aké boli šance na podiel na spravovaní spoločnosti v krajinách Visegrádu?

Iste, modernistické elity sú za klasickú politickú demokraciu, ako dobrí liberáli a dobrí atlantisti. Ibaže odkedy sa ukázalo, že existujú aj takí, čo na transformáciu doplatili, dokonca z nej boli trvalo vylúčení, postoj elít k demokracii už nie je celkom ako predtým. Pochopili, že keby transformáciu usmerňovali nálady a túžby „ľudu“, a nie racionalita, žiadna transformácia by sa nekonala.

„Traja králi“ nie sú skutoční priatelia ľudu, ale sú to tí, čo prišli na to, ako im neuspokojené túžby môžu pomôcť dostať sa k moci, alebo do jej blízkosti. Z toho všetkého však vzišlo aj niečo dobré. Aj iní sa pokúsili osloviť tých, čo sú pod elitami. Ako Ferenc Gyurcsány dlhý čas úspešne v Maďarsku. Alebo sa to začalo učiť rumunské socialistické vedenie a najnovšia poľská ľavica. Ako v prípade každej inovácie, aj pri politických inováciách je výhoda nových techník dočasná. Súťaž sa vyostruje a súčasne sa rozširuje aj verejnosť. Mnohí majú strach z dezintelektualizácie politiky. Boja sa o program, o vopred stanovený dizajn veľkých zmien. Lenže v modernej masovej spoločnosti politika nie je len mesianizmom a aristokraticky stisnutými perami, ale aj karnevalom, emóciami, plačom, smiechom. Kariéra troch kráľov sa skončí vo chvíli, keď si to uvedomia nielen oni, ale aj ostatní hráči v politickom poli.

Preklad Juliana Szolnokiová

Pál Tamás (1948) je sociológ, profesor komunikológie, riaditeľ Sociologického inštitútu Maďarskej akadémie vied v Budapešti. Prednášal v Prahe, v Ottawe, v Montreali, Viedni, Berlíne, Tel-Avine, v St. Peterburgu aj v Bratislave. Podieľa sa na množstve medzinárodných sociologických projektov, týkajúcich sa predovšetkým transformácie spoločností stredovýchodnej Európy.

Obsah Listů 2/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Pál Tamás

Traja, čo tu ešte chvíľu pobudnú

Dar z nebies

Línie kulturkampfu

Priatelia ľudu

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu