Matúš Kostolny

Odpoveď ako zbraň

Slovenské denníky vyšli s bielymi titulnými stranami. Urobili tak na protest proti snahe vlády Roberta Fica pomocou nového tlačového zákona obmedziť slobodu tlače.

Slovensko útoky na médiá pozná. Bývalý premiér Vladimír Mečiar verejnoprávne médiá mal pod kontrolou a držal ich na krátkom lane. Súkromné noviny, ktoré mu prekážali, naháňal aj s pomocou tajnej služby, zastrašoval, ignoroval, zatváral dvere do tlačiarní. A keď ich napriek nedokázal umlčať, založil si noviny vlastné. Tie potom písali iba to, čo on chcel.

Mikuláš Dzurinda prišiel ako symbol zmeny a tak sa aj správal k novinárom. Po niekoľkých rokoch vládnutia už aj on začal byť na nich alergický a miestami podliehal zdaniu, že ho chcú zničiť. Už nebol schopný vidieť, že ho len kontrolujú a strážia, aby neuletel. No rozdiel bol v tom, že až do konca bolo jasné, že Mikuláš Dzurinda chápe, že slobodné médiá sú dôležitou súčasťou demokratickej spoločnosti a politik západného strihu ich nelikviduje.

Tento rozmer súčasnému premiérovi Ficovi v jeho politickej DNA chýba. Je mladý a tvári sa moderne. Vedie členskú krajinu Európskej únie a túži byť členom klubu európskych socialistov: vie, že noviny nemôže zakázať a najsilnejších kritikov pozatvárať. Myslí si však, že menej okatou cestou by sa nepríjemných reportérov, ktorí mu komplikujú život, aspoň čiastočne striasť mohol. Zákonom.

Spam efekt

Slovensko má tlačový zákon, ktorý vznikol za komunizmu. Je starý a zlý. Ale ten nový je ešte horší. Redakciám berie nezávislosť, ktorú získali po páde komunizmu, keď sa zákon upravoval, a hlavne, keď sa utvárali nové – slobodné – pravidlá fungovania médií v praxi.

Na prvý pohľad sa nový zákon zdá byť celkom nepoužiteľný. Vo vnútri textu sú však nastražené míny – z nich najničivejšou je právo na odpoveď. Podľa premiéra Fica by mal mať takmer každý a takmer v každej situácii právo dopovedať príbeh, ktorý noviny zverejnili. Právo na odpoveď by mal podľa neho mať aj ten, o kom noviny napíšu pravdu. A noviny skoro nemajú šancu odpoveď odmietnuť, pretože podľa zákona ju musia zverejniť na tom istom mieste, za odmietnutie hrozí pokuta až 150 tisíc korún. Dá sa predpokladať, že súdy ich budú rozdávať s ľahkosťou, s akou o ne budú ľudia, a politici zvlášť, žiadať.

A to nie len preto, že mnohí sudcovia sú stále hlavou v komunizme, čo dokazujú svojimi rozhodnutiami, ktoré musí meniť až štrasburský súd. Zákon jednoducho s pokutami počíta – právo na odpoveď má každý, koho sa noviny dotkli. Budú sa sudcovia pýtať: Cítite sa dotknutí? Áno? Potom pokuta. Úlohou súdu nebude zisťovať, či noviny klamali, ublížili, zavádzali. Stačí, ak sa dotkli, hoci aj púhym konštatovaním verejne známej pravdy.

Z novín sa tak môže stať nástenka, na ktorú si prilepí každý svoj odkaz. Také noviny sa nebudú dať čítať. Také noviny nebudú slobodné a o ich obsahu zrazu budú rozhodovať iní. Zákon nezavádza cenzúru, on len redakciám berie autonómiu pri rozhodovaní. Umožňuje podobný efekt, ako je spam pri emailoch. Stránky novín môžu zaplaviť reakcie, medzi ktorými sa klasické spravodajstvo a komentáre stratí.

Prostitútky, klamári a bezdomovci

Robert Fico to robí šikovne. Tvári sa, že chce dať ľuďom šancu brániť sa pred novinármi, ktorí si píšu, čo len chcú. V skutočnosti chce docieliť, aby noviny písali, čo chce on. Premiér a jeho strana Smer majú podľa prieskumov verejnej mienky viac ako 40-percentnú podporu. S pričinením nacionalistu Jána Slotu a Vladimíra Mečiara ovláda krajinu. Až tak pohodlne, že nadobudol dojem, že mu celá patrí. Kazia mu to nezávislé médiá, ktoré ho kritizujú a strážia každý jeho krok.

Robert Fico preto z médií urobil svojho hlavného súpera v hre, v ktorej nemá v parlamentnej opozícii dostatočne silného protihráča. Tvári sa, že skutočnou opozíciou sú médiá, a pristupuje k nim ako k sokovi z druhého brehu názorového spektra. V skutočnosti tým hovorí, že neverí v ich dôležitú úlohu v spoločnosti, médiá sú preňho nepriatelia, alebo ako hovorieva, prostitútky, klamári a duchovní bezdomovci.

Neznáša ich až tak, že to na ňom vidieť, a to ho zrejme ženie do sporu o zákon. Ten pritom nekritizujú len novinári či slovenská opozícia. Návrh opakovane kritizovali medzinárodné novinárske organizácie aj OBSE, ktoré hovoria, že v tejto podobe nie je podľa organizácie zákonom demokratickej krajiny. Vláda kritiku odmietla, že je to len osobný názor predstaviteľa OBSE pre slobodu médií, a bolo skoro až na počudovanie, že nezakričala aj to, že OBSE sa zákon nepáči preto, že je za tým Maďar Miklós Haraszti. Po drobných úpravách debatu ukončila s tým, že žiaden úradník jej nebude diktovať, ako má zákon vyzerať.

Sloboda, alebo trest

To, že je to nebezpečný zákon, nehovoria len analýzy a porovnávania s inými krajinami. Nebezpečný je totiž aj v kontexte s atmosférou a stavom demokracie na Slovensku.

Fico so Slotom a Mečiarom ohlodávajú základy, ktoré tu za Dzurindových osem rokov vyrástli. Spochybnili slobodu podnikania: súkromným zdravotným poisťovniam chcú zobrať zisky, dôchodkové spoločnosti chcú vytlačiť z krajiny aj za cenu, že menia pravidlá hry, za ktorých ich Slovensko predtým lákalo. Predháňajú sa v nacionalizme, ktorý skrývajú za národovectvo. Robert Fico sa nehanbí v zahraničí hovoriť, že by rád bojoval proti svetovému imperializmu a potvrdzuje to aj svojimi cestami. Európske metropoly prekladá Líbyou, Čínou či Putinovou Moskvou, kde úplne nepokryte hovorí, že stojí na jej strane, aj keď na druhej stoja jeho spojenci z NATO a Európskej únie.

A potom sú to menej nápadné, ale o to bolestivejšie útoky proti občianskej spoločnosti: pokus presadiť zákon o spolčovaní, ktorý by zničil životaschopný tretí sektor. Arogancia a hrubosť voči občanom, ktorí si dovolia protestovať proti skládke, ktorú im na okraj mesta chce postaviť firma blízka Ficovmu Smeru. Spochybňovanie nezávislých think-tankov. A hlavne, útok za útokom – proti médiám.

Správanie tejto vlády dáva o dôvod naviac obávať sa, že zákon má byť nástrojom na umlčiavanie. Je teda úplne jasné, že boj o podobu tlačového zákona je v skutočnosti zápasom o slobodu slova na Slovensku.

Robert Fico sa ani netají tým, že preňho je kľúčová možnosť trestať noviny za chyby. A noviny chyby robia. Ak ale na jednej strane stoja omyly a nepresnosti, na druhej je sloboda a hľadanie pravdy. Kto nevidí rozdiel, nemôže ani pochopiť, o čo príde spoločnosť, keď bude úradovať takýto zákon.

Všetky slovenské denníky vyšli s bielou titulnou stranou. Urobili tak tretí raz za posledných 15 rokov. Svietiacej belobe sa dva razy podarilo zastaviť Mečiara, teraz to už vyjsť nemusí. Robert Fico a jeho kolegovia sa bielych stránok nezľakli, ani napriek tomu, že sa na ne odhodlal aj bulvár, ktorý tento premiér považuje za najobjektívnejší zo všetkých médií. Ako povedal jeden z koaličných poslancov: Konečne mali noviny na titulke niečo zaujímavé. Je jasné, že ešte spokojnejší budú, keď tam budú ich odpovede.

Matúš Kostolný (1975) je novinár, šéfredaktor denníka SME.

Obsah Listů 2/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Matúš Kostolny

Odpoveď ako zbraň

Spam efekt

Prostitútky, klamári a bezdomovci

Sloboda, alebo trest

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu