Ivan Kadlečík

Cimbalová palička

Tá chyba nastala už vtedy, keď projektovali vesmír. Jarmo chýb, ktoré nám zbehnuvšie sa deje zavesili na šiju, tlačí. Vo vesmíre sa všetko na seba vzájomne podobá, nemôžem za to: je to príčina metafor. Prirodzená družica Zeme mužského rodu – Mesiac, prvý vynašiel koleso. Doba obehu okolo Zeme sa zhoduje s dobou jeho rotácie okolo osi, preto z neho vždy vidíme len privrátenú stranu, teda asi polovicu, lebo je tu ešte librácia, kývavé pohyby trochu nemravné, a ich zásluhou možno vidieť až päťdesiatdeväť percent jeho povrchu. Z podobných chybných projektových príčin vznikajú aj Mesiacove fázy: osud ich stále mení. Nedávno mal spln ten Mesiac kalný ako slovo niektoré. Je to čas, kedy sa aktivizujú vrahovia z vilnosti a ja. A na autobusoch sa vtedy trhajú olejové tesnenia, na kolesách vznikajú defekty. A predsa azda nie je zbytočný a bez významu, veď v kozme je všetko (aj ja?) štrukturálne funkčné a harmonické, počujem o tom vo vlaku zhovárať sa muzikantov Rómov, tých, čo mi nedávno – vtedy ešte ako Cigáni – prišli zahrať na okrúhle päťdesiateprvé narodeniny, čo ich mám skoro každý rok. A ožrani pri splne pred krčmou, keď hrám oproti v kostole na organe: Počúvali sme vás. Jeden mi raz zaplatil za Bacha pol deci slivovice.

Keď sa ničím unavený vraciam domov z prírody, stretnem naozajstného Cigána. Je to primáš, pán vedúci kapely, ktorá nám tu hrala, bzučala aj na base, na jednom disidentskom stretnutí. Úctivo sme sa pozdravili v rómskom jazyku. A pýta sa ma, kedyže zasa prídu tí dobrí ľudia, čo tu vtedy boli. Reku, dúfam, že ešte prídu a že sú ešte dobrí. A naozaj boli až z Prahy? spytuje sa ďalej. A ja mu na to: Čože z Prahy? Ale až z Brna, smejeme sa.

Ak sa jeseň uskutoční, keď hroznové plody nové víno vyplačú zo svojich guľatých modrých očí, ak jar časom zmúdrie a dobre dopadne, Rómovia sú zase pripravení, už si ladia (štimolinel) zlatisté medové husle (lavuta), štimolinel i cimbalma. Me sľom cimbalovo verovo – som cimbalová palička, píšem venovanie do svojej knižky primášovi rómskej muziky Zoltánovi V., husle – lavute, mri guli čaj – moje drahé dievča, chlieb – máro, voda – páni, žena – džuvli, tro, mro – tvoj, môj, džau Bratislavu – idem do Bratislavy, diktuje slovíčka. A zaspievame si starodávnu pieseň o súčasnosti: Keď si zbojník taký pán, vypriahaj si kone sám, vypriahaj si kone sám! Čo bolo, je neuveriteľne dôležité, podstatnejšie, než čo bude i čo je. Jar sa často opakuje.

Okolo štvrť na ôsmu vodku prišli muzikanti, najmladší Róm povedal skoro z ničoho nič: Umenie je trest. Ale bližšie ani ďalej to nechce vysvetliť. Gejza Bombulai hrá s prirodzenou radosťou, len tak ním myká vnútorný rytmus predchádzajúcich (všetko sa opakuje, dávne situácie, sedím tu ako svoj zemiansky prapredok), hrá na prenosnej elektronickej Yamahe (je to moja známa organoterapia?) zo Švédska slovenské halgató uhorskej proveniencie, vysoká čierna flauta, štíhlučká flauta na čierno morená, z temného dreva vyrezaná, diskantom vyťahuje, nad najvyššie poschodia betónových nezmyslov vyťahuje k oblohe – Vonku prší, cesta je zlá, moje oko spať mi nedá, moje srdce plakať bude dutý bôľ, snežienkami plakať bude za tebou.

Boli to časy, boli, keď nás cudzí i vlastní utláčali, a Jožko Piťo vyhrával pri tom. Uhorské roky, horské taroky. To sa nedá opísať, to len počuť sa dalo v najhlbšom pohnutí, čítam o tom v dávnych spomienkach. Tak to poúčinkovalo vždy i na nášho jemnocitného Michala Miloslava Hodžu, keď v peknej našej spoločnosti spustil rómsky primáš Piťo Švihrovskú. Ako dnes počujem Piťa a vidím Hodžu. Z očú mu, spomedzi rúk, priložených ku tvári, slzy kvapkajú…

Rómovia vravia: aký človek, taká muzika. Človeka poznáš po hudbe. Vraví mi primáš Didi a kontráš Pugo: Aký harmonický tón, phán orghanista, dáte k es a cis? Veru som si nebol istý. Ani jazyk nikdy nie je istý: podobá sa hre a ponáša sa na zákon, pravidlá a pravidelnosť – ako muzika. Stal sa digitálny technický zázrak: čím viac povieš, tým menej počuješ. Ale toto som ešte v živote nepočul, aby sa sklad tónov farebne perlil v pohári tokajského ako temperament kapely uhorského primáša. Dokorán otvoril oblok hosťovskej izby smerom k lipskému jarmočnému trhu, kde mihajúce sa sláčiky vznášali tancujúcu Cigánku. Toto sa musí dať preložiť aj do organového jazyka a reči. Bachova Tokáta d moll je záhadná ako Mona Lisa. Možno pripomína toniku rómskej muziky, melodiku, rytmiku i spôsob hry cigánskej piesne: temer vidíš lietajúce a mihajúce sa paličky na cimbale. Jeho muzika závažne protirečí zlému ako argument.

Ivan Kadlečík (1938) je novinář, spisovatel, literární kritik a esejista.

Obsah Listů 2/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Ivan Kadlečík

Cimbalová palička

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu