Anastázia Ginterová

Dobrodružstvo po schody

Aj psica Paťa pociťovala krásu dňa. Rozvalila sa na slnečný fľak, ktorý prepúšťali balkónové dvere, a „asimilovala“. Viem, že je to nezmysel, že čierny pes nemôže asimilovať, ale ešte všetkým objavom nie je koniec, ešte sa niečo dozvieme. Asi trochu asimiloval aj môj vnuk Marek, lebo prišiel z práce, povedal, že ideme na výlet. Na ten, o ktorom snívam, odkedy som dostala vozíček. To však preto, aby som z toho sveta uvidela viac ako vrcholce stromov cez okno na šiestom poschodí.

Vozíček je zmontovaný, ale nevyskúšaný. Po izbe a po chodbe sa s ním chodí dobre.

Janka hneď začala hľadať šaty, aby som náhodou pri tom zubatom slnku nenachladla. Nebola som vonku od minulej jari, ak nepočítame cesty k lekárovi. Marek vzal vozíček a šiel ho vyskúšať do výťahu, či prejde cez dvere a či sa vôbec dnu vmestí. Máme iba výťah pre tri osoby. Okamžite zavládla zvláštna atmosféra, lebo výlet bol veľká vec. Marek vzal vozíček a šiel ho prirovnať do výťahu. Začali ma obliekať. Teplé nohavice, aby som neprechladla prvýkrát po dlhom čase vonku. Sivú blúzku, sveter na vrch chrbta na prikrytie. S topánkami je problém – veľmi mi opuchli nohy. Nakoniec som si požičala vnukove tenisky, asi číslo dvanásť. Naložili ma do vozíčka, zamkli byt a všetci sme sa vybrali k výťahu. Aj psica Paťa, ktorú cesta zvlášť zaujímala.

Vozík sa len-len zmestil do kabíny výťahu. Dcéra sa postavila na vozík a na mňa. Zvládli sme to, len si trocha odrela členok. Pár kvapiek krvi spadlo aj na moje ucho. Za úraz sme to však nepovažovali. Vnuk utekal pešo dolu, aby nám pomohol von. Prešli sme kúsok chodby. Pol poschodia pod nami žiaril východ, za ním bolo von – cieľ našej cesty. Taký istý kus cesty od východu dolu bol suterén, čiže pivnice. Na oboch úsekoch po deväť strmých schodov. Aké krásne myslenie musel mať architekt! Tých deväť schodov k cieľu bol problém. Moji sprievodcovia vyšpekulovali, že ma oprú o chodbovú konštrukciu, vozík rozložia, vynesú pred bránu a tam znova zložia, všetko veľmi rýchlo. Vnuk ma znesie na chrbte ako batoh. Rozložený vozík so sprievodcom sa na schody nezmestil.

Ledva som pri tej konštrukcii stála, nohy ani ruky ma nechceli držať. Po takom dlhom čase, aký som preležala na posteli, boli zoslabnuté. Vnuk zišiel tri schody nižšie a ponúkol mi svoj chrbát, že ma vonku čaká roztiahnutý vozík. Triasla som sa ako osika. Vyšportovaný chrbát mladého človeka bol asi bezpečný, mohla by na ňom pristáť aj helikoptéra, ale ja som sa ho nedokázala chytiť tak, aby som sama mala pocit, že sa držím. Urobil krok dolu po schodoch a ja som sa viezla z chrbta dolu.

Janka ma zachytila, zdvihli ma, znovu opreli o konštrukciu. Už som však nevládala ani stáť. Marek priniesol späť vozík a nalodili ma. Konečne som si oddýchla. Nefňukám, držím sa, aby nepovedali, že moja túžba po svete božom je len slovo. Ale že je koniec výletu a vrátime sa domov, bol ich nápad. Vlastne sa o tom ani nehovorilo. Opakuje sa všetko, čo sme zažili cestou dolu. Neskutočná je cesta výťahom, už sme skúsení, vychutnávame dobrodružstvo. Vnuk beží pešo hore, je šikovný, už nás čaká a otvára dvere, dvakrát šesť poschodí máme za sebou. Marek a Janka ma spolu s vozíčkom vyťahujú z kabíny, pozbierajú Markove tenisky, ktoré som pri tom stratila. A konečne doma. Zasa ležím vo svojej posteli. Zasa môžem sedieť a pozerať do okna. Podľa vynaloženej námahy a stresu mám pocit, že sme na výlete skutočne boli. Nie veľmi úspešnom. Ale natíska sa otázka, či nemohol byť oveľa úspešnejší. Mám taký zlý, cudzí pocit, v čom že to žijem?

Anastázia Ginterová (1931–2008) byla bioložka a fejetonistka. Vzpomínku na ni publikujeme na s. 106.

Obsah Listů 2/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Anastázia Ginterová

Dobrodružstvo po schody

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu