Peter Michalovič

Kráľ Lear a jeho odstup

Po rokoch pôsobenia vo vysokej politike sa vracia občan Václav Havel ako dramatik a ako človek píšuci nám ponúka ďalšie umelecké posolstvo o svojej skúsenosti s mocou. S určitou dávkou voľnosti možno povedať, že Václav Havel vlastne vždy písal o moci, lenže zatiaľ čo v minulosti sa pokúšal svoju skúsenosť s mocou umelecky reflektovať z pozície človeka, ktorého si moc chcela podrobiť a ktorej vytrvalo unikal, v novej divadelnej hre Odcházení sa pokúsil jazykom umenia zachytiť skúsenosť človeka, ktorý sa Nežnou revolúciou ocitol v pozícii vládnuceho.

Napriek tomu, že text Odcházení, ktorý vyšiel ako prvý zväzok knižnej edície časopisu Respekt, je podľa svojho autora hra in principe určená na hranie a nie na čítanie, že je to vlastne polotovar, ktorý býva dokonca neprehľadný a nezrozumiteľný, si myslím, že text môže poskytnúť estetickú slasť aj bibliofilovi, ktorého napríklad nebude vyrušovať nevydarená divadelná interpretácia či publikum. Hoci autor tvrdí, že jeho dramatický text je polotovar, tieto slová treba brať s rezervou. A mimochodom, keďže hra zatiaľ nemala ani v Prahe premiéru, musíme si vystačiť len s textom, ktorý ma (a teraz je jedno, či ho niekto považuje za autonómny text, alebo ako autor za polotovar) vyprovokoval napísať nasledujúce riadky, čo považujem za znak dobrej knihy; som totiž presvedčený, že o zlých knihách nemá význam písať.

Dej sa odohráva v geograficky nelokalizovanej vile. Ani kalendárny čas nie je presne určený. Autor jasne dáva najavo, že sa chcel vyjadriť k niečomu, čo presahuje lokálne špecifiká a konkrétne časové určenie. Toto znejasnenie časo-priestorových koordinát evidentne chce umeleckému posolstvu pomôcť k účinku aj mimo našich končín. Príbeh sa začína momentom, keď kancelár Dr. Vilém Rieger odchádza z funkcie. Život funkcionára má svoje prednosti a nedostatky, k nepochybným prednostiam takejto funkcie patrí viacero úľav v každodennom živote. Kancelár z titulu funkcie býva v štátnej vile, stará sa o neho celý tím tajomníkov, tajomníkov tajomníkov a iný personál, ktorý dbá na to, aby kancelára „v kancelárovaní“ nič nevyrušovalo. Táto starostlivosť je príjemná, avšak jej odvrátenou stranou je úplná strata kontaktu s vonkajším svetom. Frázy, ktoré kancelár prednáša s vážnosťou mudrca, vytvárajú svet neprirodzenej komunikácie, ktorej jazyku rozumejú len iní kancelári, prezidenti, predsedovia vlád a parlamentov, generálni tajomníci, vodcovia, otcovia národov, králi, cisári, emirovia a iné pomazané hlavy. Problém spočíva v tom, že takých hláv má vo svojom okruhu primálo, a preto náš kancelár väčšinu času komunikuje len tými tajomníkmi, tajomníkmi tajomníkov a personálom. Táto komunikácia s podriadenými kancelára postupne utvrdzuje v tom, že je stelesnením pravdy, dobrého vkusu a mravnosti, čo je samozrejme fatálny omyl.

Umelý svet prestáva fungovať v momente, keď kancelár prestáva kancelárovať, keď, po našom, odchádza. Jeho tajomníci a tajomníci tajomníkov sa zrazu začnú správať čudne, keďže ich lojalita už nesiaha po hrob, je striktne vymedzená obdobím kancelárovania. Vo chvíli, keď kancelár opúšťa úrad, všetci začínajú hrať za vlastné a pre seba, čo znamená, že si bezohľadne hľadajú nové miesta, ktoré by ich uživili tak, aby si zachovali doterajší životný štandard. Postupne prebiehajú na druhý breh, a keď sa tam dostanú, zlikvidujú most, po ktorom na druhý breh prebehli a odkiaľ cynicky mávajú tomu, čo ho práve opustili.

Odchod z funkcie je bolestný, kancelár prichádza o vilu, namiesto honosného bývania mu bola „dobrotivou“ a „veľkorysou“ vládou pridelená garsónka na dedine vzdialenej od hlavného mesta púhych 100 vierst. Kancelár by mohol zostať bývať vo vile, lenže za tento nájom by musel zaplatiť verejnou podporou novej vlády, čo sa mu nechce. Jeho hrdosť je založená na presvedčení, že ho prichýli dcéra Vlasta. Tá však túto alternatívu odmietne, veď načo jej je doma ex-kancelár bez moci a spoločenského vplyvu, a tak musí milý ex-kancelár do garsónky. Až keď sa dcéra postaví proti otcovi, si Rieger uvedomí, aký bol zaslepený. Pád na zem naruší spoločensky tolerovanú a najbližšími spolupracovníkmi kolektívne vytváranú halucináciu, ktorá ho ochraňovala pred cynizmom, krutosťou a egoizmom každodennej reality. Precitnutie prichádza príliš pomaly a príliš neskoro na to, aby z titulu svojej funkcie alebo osobného presvedčenia mohol zlý stav vecí zmeniť.

Paralelu so Shakespearovým Kráľom Learom netreba namáhavo dešifrovať, autor na ňu poukazuje na začiatku textu. V štvrtom dejstve postavy hry prichádzajú na scénu z rôznych strán, každá z nich povie jednu vetu, ktorá je z hľadiska gramatiky zmysluplná, ibaže vety na seba nenadväzujú, a vzniká slovná aleatorika, ktorá predstavuje, parafrázujúc autora, ľahko fantazmagorický či snový zmätok, ktorý možno považovať za „předzvěst nějakého konečného zauzlení či rozuzlení děje? Metafora chaosu sveta či chaosu v duši hlavní postavy? Čirý projev autorské rozvernosti? Produkt dramatické logiky? Pouhý naschvál? Asi všechno dohromady“ (s. 67) .

Do vily sa však nenasťahuje jeho nástupca, pretože bude zbúraná, višňový sad okolo nej vyrúbaný (alúzia na Čechovovu hru Višňový sad je takisto evidentná, zámerná a výslovne priznaná) a na tomto mieste bude stáť spoločensko-obchodné centrum, ktoré bude na seba zarábať. Samozrejme, zisk poputuje na kontá súkromných osôb, lebo aj tak sa dá interpretovať dr. Riegrom často používaná fráza „menej štátu“.

Svet kancelára Riegra je osídlený skutočne bizarnými postavami, ktoré si zaslúžia aspoň zmienku. Ako tieň ho sprevádza priateľka Irena, ktorá dozerá na všetko, a keď treba, za kancelára nahlas myslí, ba dokonca aj hovorí. K rodine patrí čudesná kancelárova matka, spomínaná nehodná a vypočítavá dcéra Vlasta s manželom a jej sestra Zuzana. Potom sú tu arogantný novinár Jack z denníka Fuj (Fuj = univerzálne označenie pre všetky bulvárne denníky a týždenníky) a jeho fotograf Bob. Jack robí veľký rozhovor s kancelárom, ktorý mu na jeho otázky odpovedá naučenými frázami, novinárovi to však vôbec nevadí, lebo aj tak si napíše, čo chce, a nie to. On sám predsa najlepšie vie, čo chcú jeho čitatelia, a tak im ich želania s radosťou splní, veď noviny sú tu pre čitateľov, a nie čitatelia pre noviny. Okolo kancelára sa motajú čudní úradníci s ešte čudnejšími titulmi, ktorí sa snažia z jeho odchodu z funkcie vyťažiť čo najviac, veď charakter a život sú dve rôzne veci, ktoré si netreba zamieňať. A aby to nebolo všetko, vo vile sa v tom najhoršom čase ocitá aj politologička a multikulturálna sociopsychologička Bea Weissenmütelhofová, ktorá vraj Riegra miluje, a dokazuje to znalosťou fráz z knihy jeho prejavov. Keď Rieger definitívne odchádza z politiky, „energia“ jej milostného vzplanutia sa bez problémov presmeruje ku Kleinovi, bývalému kancelárovmu tajomníkovi a neskoršiemu vicepredsedovi.

Václav Havel osídlil vilu postavami, ktoré úplne presne reprezentujú svet súčasnej politiky. Tento svet vďaka médiám už aj tak voliči dávno vnímajú ako divadlo svojho druhu. Podľa Havla sa politika javí ako neprehľadný svet, predstavovaný množstvom funkcionárov, pričom bežný volič nemá najmenšiu šancu sledovať, čo ktorý funkcionár robí. V politike sa rozpráva zvláštnym jazykom, ktorý dôležité veci hovorí buď medzi riadkami alebo podstatu veci zakrýva vyprázdnenými frázami. K tomuto svetu patria aj médiá, a tie bulvárne nezaujíma, čo sa stalo a čo sa skutočne povedalo, ale to, čo sa dá výhodne predať.

Na jednej strane sa Václav Havel pokúsil jazykom divadla, ktorý mu je, povedzme si to otvorene, bližší než jazyk politiky, artikulovať svoju skúsenosť zo sveta politiky. Bol aktívnym politikom dosť dlho na to, aby na vlastnej koži pocítil všetky jej prednosti a temné stránky. V Odcházení sa sústredil na to temné, najmä na ťažko opísateľné opojenie mocou a brutálnu mediálnu manipuláciu verejnosti. Ako sme na to boli zvyknutí z jeho predchádzajúcich hier: nevyžíva sa v zbytočných rétorických ozdobách, nemá rád zložité metafory, jeho jazyk je analytický a ironický, a táto kombinácia je základom osobného pohľadu na vrcholovú politiku.

Na strane druhej Václav Havel ako autor metalepticky vystupuje z hry. Hlas autora totiž ako hlas z reproduktora miestami explicitne nabáda hercov, aby napríklad hrali v zmysle jeho inštrukcií, aby sa zdržiavali patetického koloritu, aby boli trochu civilnejší. Keď to uzná za vhodné, autor týmto spôsobom poskytuje komentáre vysvetľujúce divákovi, ako to bolo myslené, delí sa s ním o svoje pochybnosti a poodhaľuje význam niektorých miest hry. Toto vstupovanie do hry v podobe hlasu zvonka možno interpretovať aj tak, že autor síce mohol byť politikom, ale o svoj odstup neprišel. Dobre totiž vie, že len tento odstup mu umožňuje vyjadrovať sa tak, ako sme na to u neho boli zvyknutí kedysi, teda ako dramatikovi. Je to, trúfam si povedať, veľmi dobrý dramatik, akých je v našich končinách skutočne poskromne.

Václav Havel: Odcházení, Respect Publishing, Praha 2007, 90 s., cena 100 Kč

Peter Michalovič (1960) je filozof a estetik. Žije v Bratislave.

Obsah Listů 1/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Peter Michalovič

Kráľ Lear a jeho odstup

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu