Anna Amadina

Básně a překlady

* * *

Už zostali len zástavníci
bez koní, bez mečov –
A prestrieľanou látkou vidno
svet ideí a snov –

A snežný jagot pokryl všetok
ten historický hriech –
A bezbranný Boh v Betleheme
presvitá krovom striech –

* * *

Všetko v lese sa zelenelo,
pod šatom bolo jedným telom.
„Veď sme príbuzní, áno, áno,“
hovorilo chlácholivo
lístie dubov ihličnanom.

Pod nohami sa hadil les.
Len lanské lístie šuchotalo.

* * *

Snežilo. A breza: „Nie,
nezmením šaty za zimné.
Mne sa tak páčia jesenné.”
A snehy obrus prestierajú,
už Anna s briezkou večerajú.

1. 1.

S otiepkou raždia na pleci
už stúpam, stúpam do noci.
Ružovo-oranžová žiar
novoročného večera.
Sneh na topánkach sa topí
a steká, steká po peci.

* * *

Iná než v tajge Šalamova
cestička moja nie je nová.
Podpálim stopy po ľuďoch.
Zostane popol, oheň – och!
Zvetrí to zver: človek, či boh?

V mojej básni lesný zver rozmýšľa, odkiaľ sa vzal oheň. Podobne rozmýšľam o tom, odkiaľ sa vzal zápal a mravná sila básnika Varlama Šalamova. Sila žiť a tvoriť po sedemnástich rokoch v táboroch Ďalekého Severu.

Varlam Šalamov napísal šesť kníh veršov, ktoré označuje ako Kolymské zošity. Vznik týchto kníh možno datovať do rokov 1937–1956, hoci podmienky pre ich zápis vznikli až v roku 1949, kedy autor začal pôsobiť ako ošetrovateľ v drevorubačskej osade Duskaňa.

Hraničná životná skúsenosť priviedla Šalamova k revízii hodnôt. V próze je Šalamov radikálne úsporný, strohý. V poézii a úvahách o nej s rovnakou radikálnosťou obhajuje viazaný verš. Ale akým argumentom to robí! „Dôležitejší ako Goethe je pre mňa Neandertálec, totiž mágia slov v plameni hasnúcej pahreby, keď sadá tma.“ (O poézii v tábore).

Možno je autor z rodu šamanov – aj keď isté je len, že jeho ded a otec boli pravoslávnymi duchovnými. No rozhodujúcim je iný životopisný údaj: Šalamova – a milióny ďalších, medzi nimi veľkú časť ruskej inteligencie – sovietsky režim odsúdil na nútené práce v sovietskych koncentrákoch. Z cudzieho rozhodnutia básnik musel stráviť veľkú časť života v primitívnych – a horších než primitívnych – podmienkach, kedy mu oporou bolo len to, čo zostalo v pamäti. Verše.

Drsnú chladnú krajinu človek krotí, ovláda, usporadúva veršom. Keď sa nijaké z básní, čo pozná, nehodia na stav duše vyvolaný krajinou, vzniká priestor pre nové. Autorova definícia poézie znie „odovzdanie sa prúdu vnemov v úsilí zarýmovať svet“.

A definícia básnika? Tú nájdeme inde: hľa, do akých pojmov sa transponoval autorov spor s iným väzňom: „– Si len niekto, čo sa naučil naspamäť tridsať básní. –

To bola pravda.. a presne to tvorilo rozdiel. Rozdiel medzi nami tvorilo tých tridsať básní… Svojich, či naučených, na tom nezáleží, tridsať básní to je podstatné, a to tvorí rozdiel medzi básnikom a bežným človekom. Básnik je bežný človek, ktorý napísal alebo sa naučil tridsať básní. Táto definícia mi úplne vyhovovala“ (O poézii v tábore).

Ani po vypršaní trestu Šalamov nemal právo slobodného pohybu – nesmel opustiť nehostinnú tajgu, kde po absolvovaní zdravotníckych kurzov zostal pracovať ako ošetrovateľ. S písaním sa mu vracala reč, ktorú nepoužíval v tábore – tam mu roky stačilo dvadsať slov: „Moja reč, hrubá reč náleziska, bola biedna, ako boli biedne pocity, ktoré živorili pri kostiach.“ (Sentencia). Musel rozhýbať aj ruku, zvyknutú len na rúčku krompáča.

Čím básnik písal? Grafitovou ceruzkou, uhlíkom – odtiaľ jeho chvála uhlia, ktoré je preňho nad diamant (Grafit). Keby na to prišlo, uhlie – ako kosodrevina – dá aj viac tepla, a to je na severe podstatné kritérium. Veď „Chlad je taká hrozná vec, že človek si naň spomenie, nech by bolo akokoľvek teplo. Naopak, v chlade (pri triaške zmrznutých rúk alebo kontakte s ľadovou vodou) si na chlad nespomenieš – je len bolesť, ktorú treba za každú cenu zastaviť… Či upieraš pohľad na sneh, alebo ponáraš ruky do studenej vody, na Kolymu sa nevrátiš. Kolyma je tu, v mojej duši, aj keď je horúčava.“ (O mojej próze).

Na čo Šalamov písal? Papier bol vo večne zamrznutej zemi vzácnosť, ako o tom svedčí situácia, zachytená v eseji O poézii v tábore: „Štyri roky, od roku 1937 do roku 1941, som sa nedotkol knihy. Raz, v Kadykčane, som bol uvoľnený z práce pre chorobu. V takom prípade služba prikazovala chorému umyť dlážku.

– Ty nemôžeš? Nemáš teplotu, tak môžeš! A rob, lebo…

Tri hodiny, s námahou, akú ma stál každý pohyb, som pracoval, kým službukonajúci sŕkal čaj. Na slamníku ležala kniha, ktorú som s istým podozrením otvoril. Moje zmrznuté prsty neboli schopné ju držať a listovať v nej, poznali už len rúčku rýľa a krompáča a nedokázali obracať strany. No aj tak som knihu vzal, stránky sa prevrátili, pokúsil som sa čítať a – položil som ju späť. Bol to Pád Paríža od Erenburga, magadanské vydanie. Muž pochopil moje gesto po svojom:

– Neboj sa, choď, odtrhni si.

Odtrhol som si stranu a zistil, že štvrtina knihy už zmizla v dyme. Bol to zlý papier, ideálny na tabak. Muž šetril tento v táboroch vzácny materiál. Knihu kdesi ukradol a šetrne používal.“

V končinách, kde fajčili všetci – kde aj keď nebolo tabaku, bola fajčiarska pauza – sa papier dal používať rozlične. Spisovateľ ho potreboval nielen na ušúľanie cigarety, aj keď menovaná kniha sa – ako Šalamov píše v liste Solženicynovi – nedala lepšie použiť…

On však potreboval čistý papier – na zápis diela. V núdzi o písacie potreby sa rozpomenul na zápalkové škatuľky svojho detstva: „Keď som bol školák, len čo som si urobil úlohy, už som sa púšťal do tajomnej hry. Pomocou zápaliek a zápalkových škatuliek som evokoval, inscenoval Gogoľa, Puškina, no najmä Huga a Alexandra Dumasa… Toto inscenovanie čítaného trvalo po celé moje detstvo.“ (Fragmenty mojich životov). Šalamov začal písať zápalkami na škatuľky od liekov. Neskôr písal ceruzkou do nedopísaných školských a vlastnoručne šitých zošitov.

O týchto časoch – bolo to už v období ošetrovateľskej práce – píše v liste Pasternakovi: „Uprostred cudzích opitých ľudí, ľahostajných k životu i smrti som sa pokúšal zachrániť veršami pred silou, čo rozkladá dušu a rozpína sa v tomto svete, vo svete, na ktorý som si ani za sedemnásť rokov nezvykol.“

Rytmus, zvukové kvality verša pomáhajú pamäti. To je, čo nosíš v sebe a čo ti nik nevezme, ak sa raz dostaneš tam, kde nemôžeš mať knihy. Preto sa Šalamov vracia k prvotným formám, preto obhajuje metrické formy a preto hovorí: „Voľný verš je druhotriedny verš.“

Šalamov bytostne odmieta, aby literatúra slúžila ideológii: „Pravé umelecké dielo zlepšuje ľudskú podstatu nebadane.“ Osoh z literatúry je niečo tajomné.

„Pomáhali mi verše žiť? Nie. Lebo veršom je vlastné pretrhnúť väzby človeka s duchom doby a nárokmi praktického života. Poézii je vlastné zakázať si degradujúce vzťahy, z ktorých by sa človek skôr či neskôr musel kajať, a vytvoriť optimálne podmienky samoty pre každého. Tam, kde je poézia, niet už samoty, či skôr, je tam samota, skrotená veršom, cudzím či svojím. Zmysel tohto času je nekonečne plnší, vyšší a hlbší.“ (O poézii v tábore).

Verše nepomáhali žiť, ale zostať človekom… Hoci sa Šalamov považuje za neveriaceho, jeho postoje sformovala kresťanská kultúra a jeho dielo svedčí o vysokom osobnom etose, vypestovanom vlastným úsilím: „Spomínam si na veľkú vlnu protináboženských zhromaždení. Sám som sa na nich zúčastnil. Môj otec – slepý kňaz – sa išiel biť za Božiu vec. Mne chýba akýkoľvek náboženský cit. No môj otec bol veriaci a považoval si za morálnu povinnosť zasiahnuť. Sprevádzal som ho. A naučil sa, čo je sila duše.“ (Fragmenty mojich životov).

Pre Šalamova má poézia poslanie blízke náboženstvu. Oboje porovnáva v poviedke Voľný deň: „Viem, že každý človek tu mal to svoje posledné – to svoje posledné, čo mu pomáhalo žiť, držať sa života, ktorý nám tak úporne a nástojčivo brali. Ak pre Zamjatina tým posledným bola liturgia Jána Zlatoústeho, tým mojím spásonosným posledným boli verše – cudzie verše, ktoré som miloval a ktoré sa zvláštnym spôsobom uchovávali tam, kde všetko ostatné bolo dávno zabudnuté, vyhodené, vyhnané z pamäti. Jediné, čo ešte nezadlávila únava, mráz, hlad a nekonečné ponižovanie.“

Básnik sa musí „naučiť ovládať veršom svoju dušu, tieňové zóny svojej duše“ a cieľ poézie je „urobiť človeka lepším, pracovať na tom, aby sa aspoň o čosi zdvihla mravná klíma vo svete…“ Varlam Šalamov bol verný svojim maximám – preto ho prekladám.

Varlam Šalamov

* * *

Nežijem iba z chleba.
V chládku si zarána
kúsok modrého neba
do rieky namáčam…

* * *

Svetlé stĺporadia sosien
držia nebo plné hviezd,
sťaby sa v sadoch Platóna
rozhovor mal ďalej niesť.

Kráčame a – ciest nemáme,
chvojina vzduch opíja.
Tógy či väzenské handry:
rozdiel v tom nemá význam.

* * *

Ja, Noe, nad morskou vlnou
holuby púšťam vpred.
Krajinou bielou, pustou,
začína sa ich let.

Spútané sieťou snehu
sú slabé vtáčie krídla.
Boky korábu tuhnú,
ďalej ísť nie je v silách.

Koráb sa nevráti naspäť
navždy ľadom skovaný.
Po ľade k Araratu
kráčam sám, zadýchaný.

* * *

Čln sa udieral o kotvisko
a na ňom bledý lodivod
hľadel na tancujúce skaly
a zabúdal – na svoj život.

Prsty – boliace neprestajne
tak, že to už viac nevnímal –
splývali v jedno s rúčkou vesla.
Tam – na hranici smrti stál.

Človek sa stával časťou člna
a mieril si to na prístav.
Život bol mih – kým príde vlna –
na počítadlách velenia,

čo chce riadiť osudy ľudí,
raz ich kriesi, raz zabíja.
Chvíľu trvá, kým sa vyzradí
besné – a potom zavýja.

Večne bdelé o naše duše,
prevedie cestou prostred skál
takého, čo mu verne slúži,
čo život nikdy nehľadal.

Cestička

V tajge som mal zázračnú cestičku. Sám som ju vychodil v lete pri príprave zásob kuriva na zimu. Okolo domčeka bolo veľa suchého dreva – kužeľovité smreky, sivé ako z papieroviny, stáli v blate ako kopije. Domček stál na pahorku, obkolesený kosodrevinovým krovím so šiškami v zelených štetôčkach chvoje – šišky boli na jeseň plné semienok a ťahali vetvy k zemi. Cez tieto kosodrevinové porasty viedla cestička k močiaru. Močiar kedysi nebol močiarom – rástol na ňom les, no potom korene stromov zhnili od vody a stromy zahynuli – dávno, dávno. A živý les sa presunul nabok po úpätí hory k prameňu. Cesta, po ktorej chodili autá a ľudia, bola na druhej strane pahorku, vyššej a strmšej.

Počas prvých dní mi bolo ľúto šliapať po mohutných červenkastých konvalinkách a irisoch, ktoré lupienkami aj kresbou pripomínali obrovské lilavé motýle. Obrovské hrubé modré snežienky sa s nepríjemným zvukom lámali pod nohami. Tieto kvety, ako všetky kvety Ďalekého Severu, nevoňali. Niekedy som sa pristihol pri automatizme pohybu – natrháš kyticu a privoniaš. No neskôr som si od toho odvykol. Ráno som sa vždy pozeral, čo sa cez noc stalo na mojej cestičke – tu sa vystrela konvalinka, ktorú včera pristúpila moja čižma, rastie krivo, ale žije. A iná, už navždy zašliapnutá konvalinka leží ako padnutý telegrafný stĺp s porcelánovými izolátormi a roztrhané pavučinky z nej visia ako strhnuté drôty elektrického vedenia.

Keď som cestičku vychodil, prestal som si všímať, že do nej prečnievajú vetvy kosodreviny: tie, čo mi udierali do tváre, som poolamoval, a olámané miesta som si prestal všímať. Po bokoch cestičky stáli mladé, asi storočné smreky – videl som ich zelenať sa, videl som spŕchať ich jemné ihličie. Deň čo deň cestička tmavla, až sa napokon stala obyčajným tmavosivým horským chodníčkom. Nik okrem mňa po nej nechodil. Skákali na ňu modré veverice, a často som na nej vídal aj stopy egyptských hieroglyfov jarabíc a trojuholníkovú zajačiu stopu – no zver a vtač sa neráta.

Po tejto mojej cestičke som chodil takmer tri roky. Dobre sa na nej písali verše. Povedzme, vrátiš sa z ciest, vyberieš sa na cestičku, a zakaždým na nej vychodíš nejakú strofu. Zvykol som si na cestičku a začal na nej prebývať ako v lesnom pracovnom kabinete. Spomínam si, ako na prahu zimy chlad a ľad prenikali blato na cestičke a blato akoby cukornatelo ako lekvár. Po dve jesene som prichádzal na cestičku pred prvým snehom – s cieľom zanechať hlbokú stopu, ktorá mi pred očami stvrdne na celú zimu. A na jar, keď sa sneh roztopil, videl som svoje lanské značky, znova som stúpal do starých stôp a znova poľahky vznikali verše. V zime, pravdaže, tento môj kabinet pustol: mráz nedovolí myslieť, písať sa dá jedine v teple. No v lete som tu poznal všetko skrz–naskrz, všetko na tejto zázračnej cestičke bolo výrazne pestrejšie než v zime – kosodrevina, smreky a šípové kríky zvyčajne prinášali nejakú báseň, a ak mi na um neprichádzali cudzie verše vystihujúce náladu, mimovoľne sa začali mrmlať vlastné, ktoré som zapisoval po návrate do domčeka.

Na tretie leto prešiel po mojej cestičke človek. Nebol som vtedy doma, a tak neviem, či to bol nejaký zatúlaný geológ alebo peší horský poštár alebo poľovník. Ten človek za sebou zanechal stopy ťažkých čižiem. Od tých čias sa na cestičke verše nepísali. Cudzia stopa vznikla na jar, a za celé leto som na cestičke nenapísal ani verš. Na zimu ma presunuli na iné miesto, a ani som to neľutoval – cestička bola beznádejne pokazená.

Nuž o tejto cestičke som sa veľa ráz pokúšal napísať báseň, ale nenapísal som.

Anna Amadina (1966) publikovala básnické zbierky Pleso (1994), Hniezda (1999), Ťažké krídla (2004) a veršovanú drámu Hviezdy (1998). Ukážky sú z nepublikovanej zbierky Dážď písmen. Dosiaľ preložila tri knihy: R. H. Benson: Neviditeľné svetlo (2002), Ch. Péguy: Mystérium svätých Neviniatok (2004), V. Šalamov: Kolymské poviedky (2006).

Obsah Listů 1/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Anna Amadina

Básně a překlady

1. 1.

Varlam Šalamov

Cestička

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu