László F. Földényi

Nie je dobré, keď je krajina ospalá

„Cestujte do Budapešti a buďte zasa Berlínčania,“ napísal Robert Musil niekedy v rokoch 1910–1911. Lenže to ešte nie je koniec vety. Musil pokračoval: „… buďte zasa Berlínčania, ale takí Berlínčania, ktorí boli v Budapešti.“

Dobiť si baterky – ale nezostať tu. Nabrať dojmy – a potom rýchlo odísť. Také niečo zrejme cítil Musil. „Letný deň v Budapešti. Po tvrdom asfalte hrkocú koče, kopytá zľahka dupocú, gumené kolesá hladko bežia, medzi to všetko motorky poštárov, ktorí vyberajú poštové schránky. Výkriky, hurhaj – nemilosrdný, divý, komerciou štvaný život. Pán Salamon Wirz a pán Rosenthal nemajú vôbec čas, zato pán Štefan Zaháľač a pán Jozef Núdzny majú času habadej a polihujú pod bránou na teplej, tienistej dlažbe.“ Musil vníma Budapešť ako mesto kontrastov. Podľa neho sú tie protiklady nepreklenuteľné. „Výborné topánky, možno nie také pekné ako v Londýne či Viedni, ale v prípade bohatých možno aj rovnako pekné.“ A vzápätí veta: „Veľa bosých ľudí.“

Ktovie, o čom Musil rozmýšľal pri pohľade na nohy. Možno o tom, že niektorí prichádzajú zo západnej Európy (alebo sa ta náhlia). Iní sa sem zasa ťahajú z Východu, alebo sa uberajú tým smerom. Nájdu sa takí, čo na nič nemajú čas; zato iní ho majú neúrekom. Videl aj to, že poniektorí sú neuveriteľne elegantní; mnohí sú však takí, akoby sa sem dostali z nejakých exotických končín. Črty tvárí sú zavše ohromne jemné. Inokedy akoby na seba cerili zuby divosi. Ľudia sa na seba dívajú – ale takmer jeden druhého nevidia. Možno si Musil všimol, že uprostred všetkej tej mnohorakosti nik nedbá na ostatných. Hoci by na to bola príležitosť: na uliciach je rušno, telá sa podchvíľou dotýkajú, obtierajú o seba. No ľudia to vnímajú skôr tak, akoby im stúpili na nohu. Zovretosť bez intimity. Poniektorí ako by mali tváre z kameňa. Iní krčia nosom. A väčšina nadáva, dokonca kľaje. Jazyk niektorých je étericky jemný. Zato iní, len čo sa ozvú, potvoria slová tak, že sú nepreložiteľne hrubé.

Nielen Musila zasiahli diametrálne odlišné zážitky. O trinásť rokov neskôr, v roku 1924, keď Thomas Mann prišiel do Budapešti – nie prvý a nie posledný raz – mal dojem, že v exotickom maďarskom jazyku počuje „mierne mongolské alebo turecké názvuky“. To možno vysvetľuje, že keď neskôr Adrian Leverkühn odcestuje do Tolny neďaleko Balatonu, teší sa „úctivej starostlivosti sčasti tureckého služobníctva“ – čo dobová maďarská kritika, samozrejme, komentovala s nevôľou. No Leverkühna nefascinovalo len „turecké“ služobníctvo; v Tolne ho potešila aj „päťjazyčná knižnica, dve skvelé koncertné krídla s hudobnej sieni, domáci organ a všetok ostatný prepych“. Päťjazyčná knižnica skutočne existovala: v byte Lajosa Hatvanyho v budínskom hrade. Ani klavír nie je výplodom fantázie. Na svojej budapeštianskej návšteve v roku 1936 Thomas Mann nebol ochotný sa zúčastniť na prijatí u vtedajšieho ministra kultúry Bálinta Hómana – vyhovoril sa na to, že sa necíti dobre –, namiesto toho šiel na návštevu k Hatvanyovcom, kde hrali na klavíri Béla Bartók a Béla Reinitz. Inak, Hatvanyho, ktorý bol židovského pôvodu a podporoval aj maďarskú literatúru, ale písal po nemecky a publikoval v Berlíne, Mann spomína v Doktorovi Faustusovi, ako na to poukázal Antal Mádl. Mann ho uvádza pod jeho pôvodným menom Deutsch; nuž, nemecko-maďarské literárne súvislosti.

Protiklady neunikli ani Mannovej pozornosti. V interview, ktoré v roku 1936 poskytol istým maďarským novinám, vyhlásil: „Osobitne ma zaujal protiklad, v akých primitívnych pomeroch žijú ľudia neďaleko Budapešti, tejto svetovej metropoly stojacej na vysokom stupni kultúry. (…) Kým milióny žijú hlboko dolu, na slnečných vrcholoch žije panská trieda. Situácia maďarského spisovateľa medzi týmito dvoma vrstvami je veľmi ťažká, pretože nemôže pôsobiť ani smerom hore, ani smerom dole, pričom vrstva občanov, o ktorú by sa mohol opierať, neexistuje. Za týchto osobitných pomerov je osud maďarského ducha smutný, ale nie beznádejný.“

Mann ten kontrast označuje predovšetkým ako sociálny. No „turecké služobníctvo“, mongolský a turecký charakter maďarského jazyka, o ktorom píše, prezrádza, že za sociálnym kontrastom sa prejavuje hlbší a dávnejší kontrast: kontrast Európy a Ázie, ktorý je v Budapešti, na brehoch Dunaja, citeľnejší než v ktorejkoľvek inej európskej krajine. Stretávajú sa tu Východ a Západ, hore a dolu, dávne a moderné – bosé nohy a kvalitné topánky, čoho dôsledkom je, že v Berlíne na Kurfürstendamme sa najelegantnejší obchod s topánkami dodnes volá Budapester Schuhe. V dôsledku stretu odlišných mentalít sú sociálne protiklady nepreklenuteľné. Preto je aj maďarská kultúra taká osobitá: to, že je ťažko preložiteľná, neznáma, nespôsobuje primárne jazyk, ktorý je, mimochodom, naozaj ťažký, ale jej vnútorná rozpoltenosť, ktorá aj jazyku dodáva osobitosť.

Kliatba je negatívnym požehnaním

Keby Musil alebo Thomas Mann vedeli po maďarsky, boli by si všimli to, čím sa okrem Maďarov nemôžu v Európe veľmi pochváliť iné národy, totiž, že sa svojím jazykom môžu súčasne vzniesť k najväčším výšinám, ale aj klesnúť do najväčších hlbín. Áno, nepreložiteľnosť našej poézie, ktorá sa u nás spomína zvyčajne s ľútosťou. Ale potajomky nás aj napĺňa hrdosťou. Veď je známkou našej osobitosti. Zahalení do nepreložiteľnosti, chceli by sme mať pocit, že sme neprístupní. Maďarský jazyk je schopný nezmerných jemností, pričom je vhodný aj na vyjadrenie nezmerných hrubostí. Možno ním vyjadriť najvycibrenejšie rafinovanosti, ale hodí sa aj na ázijské bohovanie – ktoré je pre uši znalca prinajmenšom rovnako zložité, spletité a rafinované ako francúzska alebo španielska baroková báseň. Tieto nadávky takisto nemožno preložiť do cudzieho jazyka ako básne Jánosa Aranya alebo Attilu Józsefa. Jazyk našich klasických básnikov je schopný vzniesť sa do takých výšin aj preto, lebo jazyk, ktorý ho živí, vie aj bezpríkladne hlboko klesnúť. Požehnanie sa v maďarskom jazyku môže v najneočakávanejších okamihoch zmeniť na kliatbu. Tie dve veci súvisia. Kliatba je negatívnym požehnaním. Ako nenapodobiteľne Maďari blahorečia osudu (alebo Bohu, ktorý, pravdaže, nie je Bohom všetkých, len Maďarov) za to, že ich sformoval takých, akí sú, rovnako toho Boha aj preklínajú. Takisto preto, že ich utvoril takých, akí sú. Vo vznešenosti sme rovnako neprekonateľní ako v hrubosti. Elegantné topánky a kopa bosých nôh. Turecké služobníctvo a koncertné krídlo. E. M. Ciorana, ktorý vedel po maďarsky, fascinovali maďarské kliatby; rozhodol sa, že až bude zomierať, prekľaje svet maďarskými kliatbami. No nenadchýnali ho len naše nadávky. Keď sa vo svojom parížskom byte pozeral na tmavé nebo, ľutoval, že svet nikdy nepozná tragickú poéziu Mihálya Vörösmartyho. Básnika, ktorý takisto patrí medzi nepreložiteľných.

Vörösmartyho Szózat a Kölcseyho Himnusz sa mohli stať dvomi uholnými kameňmi maďarskej literatúry preto, lebo v nich žehnanie aj prekliatie padá na naše vlastné hlavy. Tieto dve básne už viac ako poldruha storočia pozná každý Maďar naspamäť. Neexistuje sviatok, nech je to otvorenie školského roku alebo deň národného smútku, že by ich nespievali. Tými dvoma básňami sami seba preklíname aj žehnáme. Pri ich deklamovaní posilňujeme svoju výnimočnosť; no zároveň vyjadrujeme aj svoju rozpoltenosť. Ako keby sme nenachádzali strednú cestu medzi prekliatosťou a vyvolenosťou. V jednom okamihu vedieme vycibrený rozhovor, v nasledujúcom neznesiteľne kľajeme. Obujeme si elegantné topánky, vzápätí bosými nohami miesime blato. Činíme sa lepšie ako západní biznismeni, ale ani východná pohodlnosť nepozná takú záhaľčivosť, aká je príznačná pre nás. Pokladáme sa za mimoriadnych, bezpríkladných. Za Božích vyvolených. No aj náš pád je rovnako výnimočný a bezpríkladný. „Rov, kde národ spočinul, / Obstúpili národy, / A z očí miliónov / Trpké slzy skanuli,“ napísal Vörösmarty. Odvtedy si myslíme, že si nás všetci všímajú. Nás, vyvolených a prekliatych.

Herderovo proroctvo

Ťažko je s kultúrou takéhoto národa. Národná hrdosť a sebaľútosť cudzinca ľahko odradia. Neumožňujú, aby sa dalo niečoho natrvalo zachytiť. Endre Ady nazval Maďarsko „krajinou na kompe“. Lenže kto by chcel žiť na kompe? Ten, kto žije na Východe, túži po Západe, a naopak. No tomu, kto uviazne medzi nimi, neostáva iné, len aby sa pokladal za prekliateho, a zároveň mal predsa len pocit, že je v nebi. Nečudo, že nás cudzinci pokladajú raz za beznádejne prízemných, drsných, raz zasa za zázračné bytosti pripomínajúce fatamorgánu.

Keď Heinrich von Kleist ku koncu života, v rokoch 1810–1811, vydával Berliner Abendblätter, usiloval sa čitateľov informovať o všetkom – o politike, ekonomike, ale aj o trestnoprávnych kauzách. Pozorne sledoval celú Európu od Helgolandu po Paríž, od Talianska po Poľsko. Maďarsko z toho akosi vypadlo – podobne ako sa po koniec osemdesiatych rokov 20. storočia nevyskytovalo ani v predpovediach počasia západoeurópskych televíznych staníc. No Kleist sa vo svojom Abendblätteri predsa len dvakrát zmienil o Maďaroch – neúmyselne. Vo svojej slávnej anekdote s názvom Anekdota z poslednej pruskej vojny porozprával príbeh istého pruského kavaleristu, ktorý po jenskej bitke, v dedine obkľúčenej Francúzmi, namiesto toho, aby sa pokúsil uniknúť, nedbajúc na smrteľné nebezpečenstvo lial do seba jednu pálenku za druhou. Na konci dediny sa už objavili traja francúzski kavaleristi, ale Prus si doprial čas aj na to, aby si pripálil. Potom zvolal: „Bassa Manelka!“, vrhol sa na Francúzov, vyhodil ich zo sedla, a potom znova skríkol: „Bassa Teremtetem!“ a triumfálne odcválal.

Pruský kavalerista neklial po nemecky, ale po maďarsky – navyše tým najordinárnejším spôsobom. Preklial dušu („basszam a lelkét“ – „jebem ti dušu“) toho, kto stvoril toho druhého – Pánaboha. Pravdaže, nebol prvým Nemcom, ktorý prehovoril po maďarsky. Od čias, ako sa v pruskej armáde objavili aj maďarskí husári, nemeckí vojaci od nich prebrali nielen pasomán, čákov a šabľu, ale aj nadávky. Pred Kleistom tie slová napísali už aj iní, bez toho, aby tušili, z akého jazyka pochádzajú, napríklad v polovici 18. storočia iný Kleist, Ewald, ktorého básne – už za Heinrichovho života – preložil do maďarčiny Mihály Csokonai, ktorý vedel spojiť vulgárnosť a najvyberanejší anakreonský štýl spôsobom, ktorý je v maďarskej literatúre dodnes jedinečný.

Druhá anekdota hovorí o pokojnejšej situácii. Má názov Vodné bytosti a sirény a približuje čitateľom zázraky jazera Königssee. Presnejšie, onú holú štvornohú bytosť, ktorú vylovili rybári a o ktorej vysvitlo, že je človekom. Stvorenie, ktoré mohlo mať sedemnásť rokov, okamžite odviezli do Kapuváru; malo „mocné, svalnaté telo“, len „nohy a ramená malo krivé, pretože liezlo po zemi; medzi prstami rúk a nôh malo jemnú blanu, plávalo ako hocijaký vodný tvor a väčšinu tela mu pokrývali šupiny“.

Bassa Manelka und vodné tvory. Kľajúci husári a rozprávkové bytosti. Majú jedno spoločné: nedá sa s nimi dohovoriť. Darmo krčmár súri husára, ten nikoho nepočúva; a darmo oblečú vodnú bytosť do šiat, darmo ju učia hovoriť (pravdepodobne po maďarsky), nedá sa vzdelávať. Pri prvej príležitosti, píše Kleist, skočila do vody a zmizla navždy. Vôbec sa nehodia na civilizovaný rozhovor. Jeden zúri, druhý sníva. Nedajú sa osloviť. A keď hovoria, aj to je nanič. Ostatní, Nemaďari, im ani neveštia veľkú budúcnosť. Keď Herder v roku 1778 vydal svoju zbierku Volkslieder, zaradil do výberu ešte aj eskimácke piesne. Ale Maďari v nej nie sú – čo mu mnohí dodnes vyčítajú. Herder totiž predpovedal Maďarom skoré vymretie – my sme na to reagovali tak, ako sa dalo očakávať: kliatbami a velebením samých seba.

Maďarská literatúra je odvtedy náchylná zápasiť s prízrakom smrti národa. To je jedným z príznakov izolácie a uzavretosti národa. No nemožno to zvaľovať len na Herdera. Naopak. To, že Herder nebral na vedomie maďarskú poéziu, možno chápať aj ako čiastočnú odpoveď na túto uzavretosť; „neprítomnosť“ maďarských ľudových piesní bola „ozvenou“ vzdorovitého mlčania.

Historické príčiny tejto uzavretosti sú všeobecne známe; Maďarsko toľkokrát obsadili raz z východu, inokedy zo západu, toľkokrát ho prevalcovali, že mu napokon, pochopiteľným spôsobom, neostalo iné, ako sa kŕčovito držať svojej národnej identity. Z perspektívy ostatných európskych národov to bezpochyby viedlo k istým deformáciám. Najviac sa držíme (velebíme) toho, čo je najmenej uchopiteľné – svojej takzvanej národnej identity; a najmenej si vieme rady s tým, čo je najlepšie uchopiteľné – so svojou situovanosťou medzi Východom a Západom, ktorá spája tieto dve entity, ale nie je ani s jednou totožná. Preto mohol Endre Ady v básni Magyar jakobinus dala (Spev maďarského jakobína) napísať: „Z prstov nám krv prýšti, / Keď po tebe hmatkáme, / Ty ospalé, úbohé Maďarsko, / Si vôbec, a či my sme?“

Nie je dobré, ak je nejaká krajina ospalá. Ľahko si pomýli svoje sny so skutočnosťou. Alebo čo je ešte horšie, chce silou-mocou uskutočniť svoje sny. Lenže medzi snami je veľa nočných mor.

Akú farbu má Dunaj?

„Ak počuješ hučanie rieky, vzdaj sa všetkých plánov do budúcnosti,“ napísal to začiatkom 20. storočia Gyula Krúdy v Snári, niekoľko rokov pred vyjdením knihy Sigmunda Freuda Analýza snov. Možno to nie je najšťastnejšia myšlienka v regióne, ktorý sa od istého času pokúša hľadieť výlučne do budúcnosti, kým na minulosť by najradšej zabudol. No tentoraz ide iba o snár. Len či je náhoda, že práve tu, na brehu Dunaja, vo Viedni a Budapešti, sa zrodili základné diela o snoch?

„Glücklich ist, wer vergiss, was nich mehr zu ändern ist.“ Dobre známe slová; v riadkov Netopiera vanie radosť aj zádumčivosť, cítiť v nich túžbu po bezstarostnom potlačení, ale aj smútok nad nezmeniteľným osudom. Aj tieto slová sa zrodili na brehu Dunaja – pri modrom Dunaji, ktorý spája Juh a Sever, Východ a Západ, ale aj deň a noc, sen a bdenie, valí sa cez najrozličnejšie kultúry, spája protiklady bez toho, aby ich niekedy zrušil. Jeho tok pripomína aj psychoanalýzu, ktorú nie náhodou objavili na brehu Dunaja a ktorá vyniesla na povrch netušené vrstvy duše. Aj toto sa objavuje na maľbe Egona Schieleho. Má názov Mesto pri modrej rieke, jeho podtitul však znie Mŕtve mesto. Na obraze spod modrého Dunaja presvitá aj bahnistá žltá, sivá, dokonca aj čierna farba.

Vďaka svojej protirečivosti sa mohol Dunaj stať symbolom kultúry, ktorá je síce jednotná, no nedá sa jednoznačne určiť. V Európe bola Habsburská ríša jediná, kde sa politická jednota nedala nikdy zosúladiť s jazykovou, kultúrnou a národnou jednotou. Dunaj, ktorého prameň bol stáročia podobne tajomný ako pramene Nílu v Egypte, nikdy nevedel zjednotiť ríšu – pričom on sám zostával jedinou a výlučnou riekou v Ulme a Passau takisto ako vo Viedni, Budapešti, Novom Sade alebo v Braile. Spája národy a krajiny, ktoré na pohľad nemajú nič spoločné. A predsa: všetky si uvedomili samy seba v odraze tejto rieky.

Pri pomyslení na Dunaj mi prichádza na um predovšetkým tanec smrti. A nemám tým na mysli len veľkú povodeň z 13. marca 1838. Tá povodeň bola predzvesťou neskoršej záplavy, revolúcie z roku 1848; tá vypukla pod vplyvom správ, ktoré prichádzali z Viedne – a ktoré, samozrejme, takisto prichádzali po Dunaji. Táto revolúcia, hoci ju potlačili, bola aj ouvertúrou neskoršej protirečeniami zaťaženej občianskej premeny, ktorá dodnes mnohokrát využila symboliku pokojného, a predsa nebezpečného Dunaja. Výrečným faktom je, že prvý pešť-budínsky most na Dunaji, Reťazový most, otvorili v roku 1849 – ako symbol modernizácie. Reťazový most bol aj symbolom viery v neobmedzený pokrok – viery, že konečne môžeme vykročiť zo svojej uzavretosti. No keď v roku 1873 otvorili druhý most, obyvatelia Pešti a Budína mali iné starosti. Margitin most je v balade Jánosa Aranya Hídavatás (Otvorenie mosta) rovnako symbolický, ako bol predtým Reťazový most; no už neotvára cestu z Východu na Západ, ale zo života do smrti.

Most u Aranya zaľudňujú samovrahovia – obete modernizácie, ktorí nemajú iné východisko. Most sa namiesto toho, aby spájal, mení na slepú uličku. Tento paradox má hlboké historické príčiny. Dunaj znamenal odjakživa limes, hranicu, a tí, čo cezeň prešli, museli rátať s nebezpečenstvom. Aj Rímania si podmanili len jeho západnú stranu, Panóniu, a Dioklecián rozšíril hranice svojej ríše po západné brehy Dunaja. Dunaj bol hranicou, ktorá bránila južnú a západnú civilizáciu pred Východom a Severom. Oddeľovala od seba civilizáciu a barbarstvo, jasný rozum od temných inštinktov. Jedinou šancou Maďarov na to, aby sa neskôr mohli označovať ako Európania, bolo obsadiť Panóniu – čo im, pochopiteľne, nebránilo v tom, aby biskupa Gellérta, ktorý prišiel z juhozápadu (z Benátok), nezhodili z vrchu pomenovaného po ňom práve do Dunaja.

Kde sa berie ten pocit zranenia

Táto dvojaká tvár Dunaja vysvetľuje, prečo rieka napĺňa Maďarov nielen hrdosťou, ale aj večným strachom. Táto rieka je ako rana, napísal už Petőfi, ktorého o poldruha storočia neskôr Mihály Kornis citoval vo svojom Dunajskom plači, bez ktorého je už dnes maďarský literárny obraz Dunaja nepredstaviteľný. Petőfi kedysi napísal: „Koľko lodí, koľko víchric / ti, rieka, brázdi hruď, / aké dlhé, aké hlboké sú tie rany, / vášeň tak srdce nezraní!“ Kde sa berie ten pocit zranenia? Možno odtiaľ, že Dunaj – oproti prirodzenej, samozrejmej Tise – si bolo treba zakaždým podmaniť. Prichádza z cudzích krajov – zo Západu, kde je možno ešte modrý – a tečie do ďalších cudzích krajov, na Balkán, aby sa napokon čierny vlieval do mora. U nás nie je modrý, ale nie je ani čierny. Skôr je hrozivo sivý. Duchovná rieka: oddeľuje tradície, generácie, kultúry, vkusy, ale tým istým pohybom ich aj spája. „Pre maďarského ducha odjakživa existuje hrozba rozdvojenia: na východnú a západnú, urbánnu a ľudovú, panónsku a skýtsku polovicu.“ Napísal to Ádám Tábor v texte o Dunaji, ktorý má príznačný nadpis Senkivízben (Vo vode nikoho). Je večne v pohybe, a predsa je všade ten istý. Jeho bohatstvo je v mnohorakosti nezrušiteľných protikladov. Podmaniť si Dunaj znamená nie menej ako naučiť sa udržiavať rovnováhu medzi Východom a Západom, Severom a Juhom, alebo ako napísal Attila József v básni Pri Dunaji (A Dunánál), medzi „minulým, prítomným a budúcim“. Dunaj je aj duchovnou riekou: jedným a tým istým prúdom roztína aj spája tradície, generácie, kultúry, emocionálne svety. Je večne v pohybe. Je hrozivý a upokojujúci, nebezpečný, a predsa príťažlivý, vzbudzuje pocit cudzoty, ale aj očarí; jeho bohatstvo je v neprekonateľných protikladoch. Ten, kto sa prechádza pri Dunaji, sleduje rieku, ktorá spája Východ a Západ, Sever a Juh, pričom ich aj oddeľuje od seba. Žiť spolu s Dunajom znamená prijať tento protirečivý charakter rieky. Len takto možno aj tam, kde je ešte modrý, pamätať na to, že sú miesta, kde je už sivý alebo čierny – tak ako aj tu možno vždy dúfať, že ešte aj v jeho najtemnejších hlbinách sa skrýva možnosť nadobudnúť modrú farbu.

Preložila Juliana Szolnokiová

László F. Földényi (1952) je maďarský spisovateľ, esejista, historik. Medzi jeho najvýznamnešie diela patria Caspar David Friedrich – Nočná strana maliarskeho umenia; Fotografia z Berlína; Heinrich von Kleist. V sieti slov. Jeho najslávnejšia kniha je Melanchólia, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade. V slovenskom preklade vyšla aj kniha esejí Goyov pes.

Obsah Listů 1/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

László F. Földényi

Nie je dobré, keď je krajina ospalá

Kliatba je negatívnym požehnaním

Herderovo proroctvo

Akú farbu má Dunaj?

Kde sa berie ten pocit zranenia

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu