Miroslav Kusý

Slovensko po Schengene

Bežný slovenský či český občan stredného a staršieho veku mohol po vstupe našich krajín do schengenského priestoru oprávnene iba mávnuť rukou a zašomrať: vraciame sa do normálnych pomerov! Na slovensko-českých hraniciach by bolo trápne hlučne oslavovať pílenie hraničnej závory a rečniť o takýchto výdobytkoch europeizácie. Veď toto všetko sme tu predsa už raz mali a fungovalo to ako naprostá samozrejmosť. Slováci do Česka a Česi na Slovensko si chodili ako domov a nikto sa nad tým nepozastavoval. Takže čomu sa diviť, nad čím sa rozplývať? Veď to nie je až tak dávno, ešte sme si neodvykli.

Keď po rozdelení Československa vtedajší český premiér Václav Klaus pricestoval na Slovensko, vraj si ani nevšimol, že prechádzal cez nejaké hraničné závory. Isteže, on sa nemusel preukazovať pasom a odpovedať na zvedavé otázky colníkov. Spolu so slovenským premiérom Vladimírom Mečiarom vtedy občanom na oboch stranách unisono a žoviálne tvrdili, že to budú len také formálne hranice, ktoré ani nezaznamenáme.

Nedalo sa nezaznamenať. Ani český prezident Václav Klaus si pri svojej prvej poschengenskej návšteve Slovenska nemohol nevšimnúť tie už nefunkčné, ale ešte stále monumentálne hraničné stavby na oboch stranách česko-slovenskej hranice, ktoré nás mali navzájom oddeľovať. Teraz je to pre zmenu súčasný slovenský premiér Robert Fico, ktorý na rozdiel od svojho už spomenutého predchodcu varovne zdvíha prst: Nepodľahnite ošiaľu, Slováci! Hranice nezmizli, nerozplynuli sa, naďalej sú a zostanú tu, naďalej chránia našu identitu a suverenitu. Bez hraníc by nebolo Slovenska. A to nielen tých vonkajších, ale aj tých vnútroeurópskych. Čo tým chcel povedať práve v takejto špecifickej situácii úplného spriechodnenia vnútroeurópskych hraníc a voľného pohybu v rámci ich hraníc vonkajších, ako stvorenej na to, aby sa zdôraznil presne opačný, nový rozmer našich vzájomných vzťahov v novej Európe? Nový rozmer otvoreného európskeho občianstva proti do seba uzatvorenému národnému občianstvu v rámci strážených hraníc národného štátu. Pre bežného občana, nezaťaženého ideologickými bariérami a právnym formalizmom, boli totiž vnútroeurópske hranice – napriek Ficovmu presvedčeniu – fakticky zrušené, lebo transparentné, nestrážené, voľne priechodné hranice už nie sú tým, čo evokuje toto slovo. A práve také sme mali aj v bývalom Československu.

U nás sú hranice tradične spojené s predstavou po zuby ozbrojených a na streľbu pripravených pohraničníkov s vlčiakmi, s ostnatými drôtmi nabitými elektrinou, s pocitom úzkosti pred príchodom do colného priestoru a s pocitom eufórie po jeho opustení a prekročení hraníc. Isteže, také hranice po rozpade Československa v roku 1993 medzi našimi krajinami nevznikli. Nie však preto, že to naši vtedajší premiéri nedopustili, ale jednoducho preto, že už sa to vtedy nedalo. Zásadný rozdiel však aj tak nie je medzi silne a slabo stráženými hranicami, medzi totalitne prísnym a demokraticky benevolentným colným priestorom, ale medzi stráženými a nestráženými hranicami, medzi fungujúcim a zrušeným colným priestorom. A túto druhú možnosť nám priniesol až Schengen.

U premiéra Fica je toto zdôrazňovanie hraníc späté s jeho nutkavým pocitom aktuálnej potreby posilňovania národnej identity Slovákov práve tu a práve teraz. Preto sa vracia k terminológii a symbolike predstaviteľov národného obrodenia z 19. storočia. A tak namiesto o našich slovanských predkoch hovorí opäť o starých Slovákoch a ich Veľkomoravskej ríši, z kniežaťa Svätopluka sa mu naraz stal kráľ Svätopluk a zo zbojníka Jánošíka si urobil svoj historický vzor. Tak ako on aj Robert Fico chce bohatým brať a chudobným dávať. Neprezradil, až ako ďaleko hodlá v tomto jánošíkovskom podobenstve pokračovať. Vieme totiž, ako Jánošík po veľmi krátkom zažiarení v roli akčného hrdinu skončil. Vo svojom národoveckom ošiali Robert Fico preberá rétoriku svojho koaličného partnera Slotu a agendu jeho Slovenskej národnej strany vôbec. Teda tej strany, kvôli spojenectvu s ktorou prepadol u európskych socialistov a má u nich pozastavené členstvo. Spolu si posvätili klérofašistu Andreja Hlinku za otca národa a Robert Fico – aby to vyvážil – odhalil bustu aj komunistovi Clementisovi. Teraz už súperia, kto je väčším Slovákom. Slota sa rozhodol stavať po celom Slovensku, zvlášť na hraniciach s Maďarskom a tam, kde u nás žije maďarská menšina, monumentálne dvojkríže ako symbol slovenskosti. Ale Maďari to vraj privítali, lebo práve takýto dvojkríž už pradávno majú vo svojom národnom znaku. Napriek tomu, slotovci prvý z tejto novej série dvojkrížov v jednej pohraničnej maďarskej obci s veľkou slávou už postavili. S takouto nacionalistickou vetešou teda dnes vstupujeme do Schengenu.

Ako vidieť, na premiérov a ich koaličné vlády sme až doteraz veľké šťastie nemali. O Mečiarovi škoda hovoriť a na mená kurióznych postavičiek, zastupujúcich jeho koaličných partnerov, sme poväčšine už dávno zabudli. Vtedajšou našou politickou scénou však poriadne otriasali a skoro sa im podarilo vyšachovať nás z európskeho priestoru vôbec. Nástup Dzurindovej zostavy, do ktorej prijali aj Stranu maďarskej koalície (čo treba považovať za zásadný, prelomový krok na slovenskej politickej scéne!) bol impozantný, jej zásluhou sme vyrovnali Mečiarove európske deficity, boli prijatí do NATO i do Európskej únie a spustili bezprecedentnú lavínu progresívnych reforiem, ktoré nám vyslúžili označenie „slovenský tiger“.

Našťastie, nemali sme čas z toho spyšnieť, lebo v predstihu spyšnel samotný Dzurinda, vo svojom druhom volebnom období pokazil, čo sa dalo, a v patovej situácii ho jeho koaličný partner – Kresťanské demokratické hnutie – nemilosrdne podrazil a dorazil. Čím pochoval nielen premiéra Dzurindu, ale aj celú jeho vládu a vládnu koalíciu, vrátane seba samého. Vo voľbách 2006 tak s prevahou zvíťazil Ficov Smer, ktorý má síce v logu šípku doprava, ale krátko pred voľbami sa zlúčil so Sociálnou demokraciou a začal vyznávať ľavicovú orientáciu. Čo mu príliš nepomohlo, lebo keď zostavil svoju vládnu koalíciu s Mečiarovým populistickým a skompromitovaným Hnutím za demokratické Slovensko, ako aj so Slotovou nacionalistickou a rovnako skompromitovanou Slovenskou národnou stranou, európski socialisti naňho zanevreli. Napriek tomu, doma má Robert Fico stále vysoké preferencie, aj keď už ho okolnosti primäli k radikálnym čistkám vo svojej vláde. Musel v rýchlom slede za sebou odvolať mečiarovského ministra poľnohospodárstva pre miliardové škandály v pozemkovom fonde a vlastného ministra obrany donútiť k odstúpeniu takisto pre miliardové škandály v jeho rezorte.

Žiaľ, ani prezidenti nám doteraz nevyšli. Ak odhliadneme od toho vojnového zločinca za Slovenského štátu ako vazala hitlerovskej Veľkonemeckej ríše, či od tých komunistických za Československej socialistickej republiky ako vazalov Sovietského zväzu (bez ohľadu na to či boli českí prezidenti, alebo slovenský prezident), zostáva nám nedostižný a spoločný vzor československých prezidentov: Masaryk, Beneš a Havel. To boli európski a svetoví štátnici, dvaja z nich ešte aj s aureolou mysliteľov. Potom sa už nič také na Slovensku (a podľa mňa ani v Česku) neurodilo a nevstúpilo na naše politické scény. S rozbitím Československa je úzko spätý prvý slovenský prezident Michal Kováč, pôvodne reprezentujúci Mečiarovo Hnutie za demokratické Slovensko. Až keď sa vzoprel Mečiarovmu autoritatívnemu riadeniu výkonu svojej prezidentskej funkcie, zaradil sa do protimečiarovského demokratického prúdu na slovenskej politickej scéne. Jeho nástupca, hypochondrický Rudolf Schuster, považoval svoj úrad hlavne za priestor pre vlastnú sebarealizáciu v oblasti svojich umeleckých a cestovateľských ambícií. A napokon, terajší slovenský prezident Ivan Gašparovič, tiež odpadlík od Mečiara, bol zvolený do svojej funkcie len ako menšie zlo proti Mečiarovi. Pri tomto svojom poslaní zostal až doteraz, iné ašpirácie ani nemá, aj keď Vladimír Mečiar už dávno nie je dominantou na slovenskej politickej scéne. Stále otvorenejšie podporuje premiéra Fica a jeho vládnu koalíciu, dúfajúc v ich podporu v blížiacich sa prezidentských voľbách.

Robert Fico po bývalej Dzurindovej vláde zdedil členstvo v Európskej únii, dnes už aj Schengen a zajtra euro, plus kopec hospodárskych a sociálnych reforiem, z ktorých sa nevie vysomáriť. Nič z toho ho nerobí šťastným, nič z toho mu k srdcu neprirástlo a najradšej by sa tejto príťaže zbavil, keby to len tak jednoducho šlo. Jeho silácke postoje najčastejšie zakrývajú úzkosť a bezradnosť, pri každom kroku sa podozrievavo obzerá, kde zas narazí. Trpí stihomamom voči európskym inštitúciám, aj voči vlastným koaličným partnerom a za svojho najväčšieho nepriateľa považuje slovenské médiá, ktoré sú preňho „skutočnou opozíciou“.

Pravdou je, že parlamentná opozícia sa ešte nespamätala z prehry vo voľbách, je roztrieštená a zatiaľ neschopná dohodnúť sa aspoň na elementárnych bodoch spoločného postupu. Každá z opozičných strán postupuje často na vlastnú päsť, rivalitne a niekedy aj navzájom rozporne. Kupodivu, v čom sa viac-menej zhodnú s vládnou koalíciou (pravda, s trvalou výnimkou Strany maďarskej koalície!), je podozrievavosť voči európskym inštitúciám a ich právomociam, obava o našu štátnu suverenitu, spochybňovanie každého kroku, ktorý urobíme smerom k hlbšej európskej integrácii. V tomto sa zvlášť vyznamenáva Kresťansko-demokratické hnutie, ktoré s krížikom po funuse teraz vystúpilo dokonca aj proti plánovanému termínu zavedenia eura v krajine.

Ponovembrová slovenská politika je ešte stále mladá a krehká záležitosť. Chýbajú v nej vyzretí, profesionálne zdatní politici, dodržiavanie štandardných pravidiel politického obcovania a slušná úroveň politickej kultúry vôbec. Táto slovenská politika sekala dobrotu najlepšie vtedy, keď bola pod kontrolou nejakej vyššej moci. Napríklad z Prahy v ponovembrovom období, alebo z Bruselu v období plnenia prístupových kritérií pre kandidátsku krajinu na členstvo v Európskej únii. Keď prvá pominula, začal v samostatnej Slovenskej republike psie kusy vystrájať Vladimír Mečiar, keď sa druhá zmiernila a už sme boli za vodou, začal sa v začlenenej Slovenskej republike stavať na zadné najprv Mikuláš Dzurinda a po ňom aj roj ďalších politických harcovníkov až po Roberta Fica. Práve preto sa po Schengene vôbec neobávam narastania nejakého bruselocentrizmu, ale viac jeho uvoľňovania, ktoré by mohlo skôr nepriaznivo pôsobiť na slovenskú politickú scénu. Keď počúvam slovenských politikov, čoho všetkého by boli schopní v mene záchrany našej svojstojnosti, modlím sa, aby zostali pod čo najhlbšou kontrolou Bruselu. Aspoň dovtedy, kým ju do svojich rúk neprevezmú suverénni občania tohto štátu.

Miroslav Kusý (1931) je slovenský politológ, filozof a pedagóg, signatár Charty 77.

Obsah Listů 1/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Miroslav Kusý

Slovensko po Schengene

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu