Daniel Pastirčák

Hľadanie príbehu

Pomaly uplynie druhé desaťročie. Jesenné dni roku 1989 od nás definitívne odchádzajú do dejín. Keď dnes o tom premýšľam, zisťujem, že si už ani neviem celkom pripomenúť ten pocit – ten stav úžasu otvorenosti a živej nádeje. Atmosféra sa za tie roky drasticky zmenila. Z pozitívnej energie je únava, zo spolupatričnosti izolácia a ľahostajnosť a z nádeje cynizmus. Demokracia sa pre nás stala nudnou rutinou, apaticky sa zúčastňujeme jej rituálov, každé štyri roky chodíme voliť a bez nadšenia podporujeme politické kluby. Svet do 89. roku bol stojatými vodami, svet po 89 je dravým prúdom neprestajných zmien. Osemnásť rokov hľadania? Hľadali sme? Rôzne osoby a skupiny hľadali rôzne veci. Hľadali sme dobro? Aké dobro a pre koho? Hľadali sme dobrú spoločnosť? Aká spoločnosť je dobrá?

Pozrieť sa na čas, ktorý uplynul, a uvidieť dejiny nie je samozrejmá operácia. Veľké civilizácie minulosti, i tie, ktoré svoju kultúru dodnes rozvíjajú na východ od nás, svoje bytie nevnímajú dejinne. Bytie je pre nich priestor, v ktorom sa neustále odohrávajú cykly večných návratov. Brahmov nádych, Brahmov výdych, príliv a odliv nekonečného mora a na hrebeňoch vĺn pena ľudských osudov.

Dejinné vnímanie sme prevzali od židov v príbehu Abraháma, ktorý opustil sumerské veľkomesto a vydal sa na púť, hoci nevedel, kam ho dovedie. Cykly boli pretrhnuté a človek vstúpil na cestu. Dejinné vedomie vidí medzi jednotlivými prípadmi kontinuum príčinných súvislostí. Vidieť bytie ako dejiny znamená čítať jeho časovú postupnosť ako príbeh, a príbeh je príbehom, lebo má začiatok, má zápletku, má hľadanie riešenia a má rozuzlenie. Dejiny teda nie sú formované iba nažitou matériou, ale i myšlienkou, ktorú sa v nažitom pokúšame uvidieť. Dejinné vedomie má pár archetypálnych tém:

1. Dejiny ako cesta z otroctva k oslobodeniu: Otroctvo Egypta, púšť ako oslobodzujúca obeť, Kanaán ako zasľúbená zem. Táto téma sa vyskytuje najčastejšie. Boli ňou nesené všetky národnooslobodzovacie hnutia a dnes žije v rôznych emancipačných pohyboch. Píšu sa dejiny ženy, aby sa načrtol rámec pre oslobodenie ženy, píšu sa dejiny sexuality, aby sa utvorila cesta k slobodnejšie vnímanej sexuálnej identite.

2. Dejiny ako cesta pokroku. Od barbarstva k civilizácii. Od surových počiatkov ku stále komplexnejším štruktúram. Od zápecníckeho tradicionalizmu k modernizmu.

Ako na Slovensku?

Ak chceme čas, ktorý na Slovensku uplynul od roku 1989, uvidieť ako dejiny, musíme začať otázkou pôvodu: Čo je zakladajúcou udalosťou, hodnotovou matricou príbehu s názvom Slovenská republika? Slovenská myseľ nám v tejto otázke ponúka hneď niekoľko východísk. Pre mnohých je tou udalosťou novembrový prevrat. November 1989 predstavuje návrat z pomýleného experimentu späť do pôvodného západného civilizačného priestoru, no zatiaľ čo jedni tento návrat vnímali hlavne ako návrat k slovenskej štátnosti (a proces považovali za zavŕšený až vo chvíli rozdelenia republiky), druhí (medzi ktorých rátam i seba) 17. november vnímali skôr ako začiatok návratu k demokratickej tradícii prvej republiky.

Pre prvých sú naše dejiny skôr príbehom o národnom oslobodení, pre druhých skôr príbehom oslobodenia od totality k rozvoju liberálnej demokracie.

Už v prvých dňoch po prevzatí vlády stáli noví účastníci moci na začiatku dvoch odlišných príbehov. To, čo sa v nasledujúcich rokoch dialo, bolo výsledkom boja o presadenie dvoch odlišných obrazov našich vlastných dejín. Dnes, keď je jasné, že sa sčasti presadili obe, sme svedkami tragikomického paradoxu. Na čele vlády stojí muž, ktorý si novembrové udalosti ani len nestihol všimnúť (zaneprázdnený prácou v komunistickej stranne). Tento muž sa k moci dostal i vďaka tomu, že naše súčasné dejiny zasadil späť do prednovembrovej pôdy – do sladkých čias, keď takmer všetko bolo lepšie. Hoci tu ide iba o fikciu, emocionálnu hru politického populizmu, odzrkadľuje to neurčitosť, s akou modelový slovenský volič vníma svoje dejiny.

Nie celkom bezdôvodne by sme teda o našich posledných dejinách mohli uvažovať ako o zápase týchto dvoch, respektíve troch koncepcií dejinného sebaurčenia: národného, modernistického, populistického (i keď tá tretia je viac politickou stratégiou než koncepciou.)

V čase, ktorý uplynul medzi novembrom 1989 a novembrom 2007, možno zreteľne rozoznať tri významné hodnotové zlomy:

Od totalitného systému k demokratickému.

Od spoločného Československa k dvom štátnym útvarom.

Od euroatlantickej izolácie k integrácii.

Najpodstatnejší z nich bol nepochybne zlom prvý. Pád komunistického režimu, otvorenie hraníc, prvé slobodné voľby, nastolenie základných demokratických práv a slobôd, odchod okupačných vojsk, zákon o veľkej privatizácii ako začiatok transformácie ekonomiky. Symbolom týchto zmien nepochybne zostane charizmatická postava prvého československého prezidenta Václava Havla. S jeho pôsobením zostane spojené úsilie (nie vždy šťastne realizované) o nepolitickú politiku. Dnes sa dá, žiaľ, s istotou skonštatovať, že táto očarujúca vízia bola iba prechodným porevolučným snívaním, ani na Slovensku, ani v Čechách sa nepresadila. Politický pragmatizmus a populizmus sa ukázali životaschopnejšími. Václav Havel veril, že východoeurópske krajiny vďaka svojej skúsenosti s komunizmom môžu západnú politickú kultúru obohatiť o spirituálny a etický rozmer. Po osemnástich rokoch skúsenosti s východoeurópskou spiritualitou a etikou táto predstava vyznieva trochu komicky.

V tomto prvom období sa presadzovala koncepcia dejín opierajúca sa o hodnoty liberálnej demokracie a tradíciu prvej republiky. Už vtedy sa však prejavovala i druhá, „národná“ alternatíva. V procese bola prítomná od začiatku. Do politického diskurzu prenikla v povestnom spore o pomlčku, zaskvela sa v zápase o jazykový zákon, prvé myšlienkové kontúry nadobudla vo výrokoch predsedu KDH Jána Čarnogurského o samostatnej hviezdičke a stoličke.

Národná koncepcia mala viacero prúdov; mala svojich radikálov, umiernených národovcov i cynických populistov, ktorí silu kolektívnej emócie využívali v prospech vlastnej mocenskej hry. V období druhej ponovembrovej vlády sa zhodou viacerých okolností a súhrou rôznych záujmov táto koncepcia presadila. Prvého januára 1993 národný prúd slávil svoje najväčšie víťazstvo – rozdelenie Československa – vznik Slovenskej republiky. Táto udalosť predstavuje druhý hodnotový zlom v našich ponovembrových dejinách. Paradoxom zostane, že lesk i bieda tejto udalosti nebola prisúdená pôvodným ideológom samostatnej hviezdičky a samostatnej stoličky. Tí sa od politického procesu rozdelenia dištancovali. Spornú slávu zožal premiér Mečiar, ktorý ešte pred rokom v televíznej diskusii s Jozefom Markušom s agresivitou jemu vlastnou hájil záujmy federálneho štátu.

Tretia ponovembrová vláda priniesla na Slovensko zápas o zachovanie demokratického vývoja. Nesení siláckym bonmotom „Vládnime si sami“ vládni reprezentanti (silná HZDS, slabá SNS a komické ZRS) sa naozaj rozhodli vládnuť si na Slovensku sami, Slovensko sa čoraz viac začalo vzďaľovať západnému civilizačnému priestoru, európske inštitúcie pri hodnotení Slovenska nešetrili kritickými slovami, spojencov si teda slovenská vláda musela hľadať na východ od našej východnej hranice. Toto obdobie vyvrcholilo rozhodnutím Európskej komisie neprizvať Slovenskú republiku na predvstupové rokovania. Bolo to obdobie hanby i slávy. Z hľadiska utvárania občianskej spoločnosti bol práve tento čas (popri novembrových udalostiach) historicky najplodnejším obdobím. Proti autoritárskym spôsobom vládnutia sa zmobilizoval široký prúd občianskej spoločnosti, vznikla nebývalá konjunktúra angažovaných občanov, postáv verejného života a aktivistov tretieho sektoru. Slovensko do severoatlantických štruktúr kráčalo takpovediac proti svojmu prúdu.

Ku kormidlu sa postavila vláda zmeny, ktorej sa v priebehu prvého volebného obdobia podarilo nepriaznivé postavenie Slovenska napraviť. Počas druhého volebného obdobia, v roku 2004, bolo jej úsilie korunované prijatím Slovenska do NATO a do EU. V tom čase sa uskutočnila i radikálna ekonomická reforma, ktorá vytvorila predpoklady pre súčasný ekonomický rast. Zápas o demokraciu a definitívne začlenenie do euroatlantických štruktúr predstavuje tretí kvalitatívny zlom v dejinách Slovenska. V tomto období prebiehal rozhodujúci zápas vo vnútri kresťanskej demokracie: zápas medzi ideovo vyhranenou úzko konfesionálnou platformou KDH a medzi širšou ľudovejšou nekonfesionálnou SDKU. Kým KDH vo svojom konzervativizme mierne inklinovala k národnému (národne katolíckemu) konceptu, SDKU smerovalo k občianskej demokracii. Jazvy z toho zápasu dodnes rozdeľujú slovenskú pravicu. Vznik SDKU však nebol iba výsledkom vnútrostraníckeho boja, jej vznik si vyžiadal aj slovenský pravicový volič. V období dvoch Dzurindových vlád sa však napriek vnútorným rozporom a prílišnému politickému pragmatizmu presadil prozápadný, občiansky koncept historického sebaurčenia.

Obraz ponovembrových dejín, ako som ho tu v skratke načrtol, je nepresný, je schematický a zjednodušený. Pri pozornejšom pohľade na spoločenskú realitu totiž zistíme, že idey či koncepcie v skutočnom politickom živote nezohrávali až takú dôležitú úlohu. Najvplyvnejšia politická osobnosť ponovembrového Slovenska – Vladimír Mečiar (ktorý sa vo svojich najlepších rokoch mohol pýšiť podporou 80 percent voličov) svoje politické postoje menil ako spodnú bielizeň. Človek, ktorý stál pri zrode Slovenskej republiky, bol nacionalistom len na chvíľu, keďže to momentálne vyhovovalo jeho mocenským záujmom. V názore na štátne usporiadanie zastával postupne všetky možné pozície od federácie cez konfederáciu až po samostatný štát. V otázke politického zaradenia hravo osciloval medzi krajnou pravicou a krajnou ľavicou, ak si bolo treba trochu odpočinúť, uvelebil sa v strede. Túto ideovú ekvilibristiku, i keď s výrazne menšou mierou bezočivosti, si osvojovali politici na všetkých stranách spektra. Často boli ideové postoje iba maskami politických stratégií. Aj nepopulárna reformná vláda Mikuláša Dzurindu si k volebným výsledkom pomohla niekoľkými bonmotmi – politický populizmus na Slovensku jednoducho vyhráva, a potvrdzuje to i posledný vývoj.

Vláda, ktorá vzišla z posledných volieb, predstavuje beztvarý zväzok záujmových skupín, v ktorom (jedni i druhí i tretí) ideovú orientáciu iba zmätene predstierajú. O terajšom volebnom období na Slovensku sa zvykne hovoriť ako o vláde ľavice. Ak dnes na Slovensku častejšie počuť jazyk pripomínajúci sedemdesiate roky minulého storočia, je to iba rétorika dobre platených hercov, nie ideológia ľavičiarskych nadšencov. Za socialistickou maskou Smeru sa ukrývajú vecné záujmy spriatelených podnikateľov a finančných skupín.

Dalo by sa cynicky konštatovať, že i na Slovensku platí, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí. Na Slovensku zápasili dva koncepty sebaurčenia – národný a občiansky, a sčasti sa presadili obidva, no ani jeden nevyhral. Slovenskej reality sa zmocnil politický populizmus bez ideí a bez hodnôt.

Slovensko dnes

V posledných mesiacoch sa mentálna atmosféra Slovenska dramaticky mení. Národnostné témy, vlastné Mečiarovej vláde pred rozdelením Československa, sa znova vracajú na stôl. Relatívny pokoj, ktorý posledných osem rokov prevládal v slovensko-maďarských vzťahoch, je preč. Negatívne vymedzenie preniklo aj na úroveň bežného občianskeho spolunažívania. Zostavením poslednej vlády sa v slovensko-európskych vzťahoch obnovila tendencia k medzinárodnej izolácii, taká výrazná za Mečiarových vlád. Smer bol Stranou európskych socialistov potrestaný pozastavením členstva, európski socialisti jednoducho nevedeli pochopiť, ako mohla Ficova sociálna demokracia vstúpiť do koalície s extrémnou pravicou. Pozastavenie bolo nedávno predĺžené: obavy, ktoré k pozastaveniu viedli, sa potvrdili.

Nepriaznivému vývoju pomáha hneď niekoľko faktorov. Vstup nacionalistickej SNS do vlády, zmena vedenia v SMK a politická stratégia premiéra Fica.

Odchodom Belu Bugára z SMK sa politická agenda maďarskej koalície nebezpečne priblížila agende SNS, obe v boji o voliča vrátili do hry národnostnú kartu. K slovu sa dostal roky umlčiavaný Miklós Duray, takže Ján Slota má konečne protihráča. Nacionalistickú kartu do hry vrátila aj štvrtá strana, KDH. V snahe postaviť sa na nohy vytiahli eso – Andreja Hlinku – už sme tu takmer mali mauzóleum s otcom národa.

Karikaturista Shooty nakreslil Fica ako figúrku vlečenú Slotom. Myslím, že sa mýlil. Robert Fico nie je Slotom vlečený, on ho rafinovane používa na vlastné rošády. Nemýľme sa. Premiérovi je národnostný populizmus vlastný, práve tak ako sociálny. Prejavil ho už v prvej Dzurindovej vláde, voličskú základňu budúcej strany začal verbovať bonmotmi o treste smrti a výpadmi proti SMK. Teraz medzi dvoma kohútmi zaujíma polohu tretieho. Hrá rolu srdnatého tatka, ktorý sa vždy zastane ukrivdeného Slováka, ale kultivovane, nie ako prostoreký Slota: ten nech si len pekne vykoná svoju špinavú prácu. Podobnú pozíciu zaujímal pred rokmi Ficov duchovný dvojník Mečiar. Svoju moc tiež upevňoval v napätom strede medzi slovenskými nacionalistami a federálnou Prahou.

Nebezpečná hra so zlou kartou

Ak by pri živení nacionálnej nevraživosti išlo iba o neškodný populizmus, nebolo by o čom písať. Oheň, s ktorým sa naši chlapci hrajú, je však životu nebezpečný. Nežijeme až tak ďaleko od Balkánu a nebolo to tak dávno, aby sme mali právo zabudnúť na temný osud Juhoslávie. Tam sa pod vplyvom národnej vrúcnosti zo dňa na deň stali nepriateľmi najbližší susedia. Tí, čo sa večer kamarátili, sa ráno zabíjali. A nebolo to obyčajné vraždenie, ale záchvat kolektívneho sadizmu. Kati z jedného národa svoje obete z druhého národa pomaly s pôžitkom štvrtili. Postupne ruka, noha… Nechali ich plaziť sa po betónovom dvore, kým nedodýchali. Pritom kat a jeho obeť boli pred pár dňami susedmi v tej istej dedine. Stačil okamih, aby sa všetko zmenilo. Ten okamih však bol dlhodobo pripravovaný nezodpovednou politickou hrou.

Nacionalizmus vytvára predpoklady instantnej ideológie: aj ten najprostejší človiečik vie predsa pochopiť, že je Slovák, a na to, aby rozlíšil dobré od zlého, stačí, ak vie rozoznať Slováka od Maďara. Nacionalizmus do politiky vracia vrúcnosť a cit. Do rozdrobeného individualizmu silu kolektívnej identity. Stačí rozdúchať tento cit, postaviť do kontrastu národ a jeho škodcov, a na nohách zrazu stojí vášnivo naladená politická armáda. Je to však hra s ohňom, pretože za komfort stádového inštinktu sa platí vysoká cena, ktorou je strata individuálneho svedomia. Človek, ktorý podľahol skupinovej identite, prestáva byť sám sebou: všetko, čo skupina schvaľuje, je dobré, všetko, čo zatracuje, je zlé. Ak individuálne svedomie vymeníme za kmeňovú identitu, za určitých okolnosti na pokyn vedúceho samca budeme ochotní urobiť čokoľvek, i veci, ktoré by sme sami nikdy neurobili.

Pohanské idoly v kresťanských maskách

Ako vidno, duchovia minulosti na našej politickej scéne znova ožívajú. Prekážok k utváraniu dobrej spoločnosti je samozrejme viac, ale toto je podľa mňa tá najživšia a najnebezpečnejšia.

Smutnou črtou nacionalizmu slovenského i maďarského je fakt, že sa mu najlepšie darí v podmienkach ľudovej zbožnosti. Nie je tajomstvom, že v niektorých reformovaných kostoloch v Maďarsku po oficiálnych bohoslužbách prichádza dodatok pre zasvätených. Žalospev nad Trianonom a modlitby za Veľké Maďarsko. Čosi obdobné máme i na Slovensku. Pokus vyhlásiť Andreja Hlinku za Otca národa je len ozvenou pokusu o svätorečenie Jozefa Tisu. Religiozita, ktorá u nás i v Maďarsku živí ohne nacionalizmu, je vo svojej podstate pohanská, i keď sa odieva do kresťanských masiek. Pohanský panteón uctieval bohov stvorených z krvi. Božstvo rodu, kmeňa, božstvo národa. Tam má svoj prameň heslo „Za Boha a za národ“. Kresťanská spiritualita však miery opačným smerom, k jedinému Bohu, otcovi všetkých rodov, národov a rás. Kult národa je opakom kresťanského univerzalizmu.

Starým pohanským bohom sa prinášali ľudské obete, aby sa zabezpečila prosperita kmeňa. Aj moderné formy uctievania boha národa si žiadajú ľudské obete. Videli sme ich obetované už v toľkých vojnách. Boh evanjelií sa naopak sám stal obeťou, obeťou za všetkých, blízkych i ďalekých, priateľov i nepriateľov, stal sa obeťou, aby zastavil všetky obete. „Lebo On je náš pokoj,“ napísal apoštol Pavel, on zbúral priehradný múr… aby tak oboch – Židov i Grékov (Maďarov i Slovákov) stvoril v sebe v jedného nového človeka a utvoril pokoj. V navrátení sa k tomuto univerzalistickému duchu a etike evanjelií vidím základnú úlohu súčasnosti.

Dejiny ako kulisa pre príbeh človeka

Čítam, čo som napísal, a zdá sa mi to nedostatočné. Toto predsa nie je všetko. Dejiny boli v Bratislave úplne iné ako vo Veľkých Kapušanoch. Na Slovensku sa v každom údolí dejú iné dejiny. Vo svojom texte som sa pozeral z priveľkej výšky, pre les som prestal vidieť stromy. Bolo by treba napísať iný, zložitejší, nejasnejší príbeh. Čo príbeh, príbehy! Príbehy príbehov. Príbeh komunistu, ktorý bol chvíľu zaskočený, no potom spolu s priateľmi našiel cestu zo svetlého včerajška do ešte svetlejšieho zajtrajška. Príbehy ľudí, ktorí pochopili, že v živote sa dostane najďalej ten, kto zastraší všetkých ostatných. Oslnivé príbehy úspešných holohlavých hrdinov v čiernych limuzínach. Chlapov, ktorí si vedeli od života vynútiť svoje. Občas pri tom v nejakom krajskom lese bolo treba zahrabať prebytočnú mŕtvolu. Príbehy roztrpčených sedemdesiatnikov: Prvý systém im sebarealizáciu nedovolil, druhý im ju neumožnil. Príbehy sexuológov – zabávačov a ich nasledovníkov v televízii, v literatúre i v tlači. Banálne príbehy nevery v mestách, kde sa promiskuita stala spoločenskou konvenciou. Príbehy rozvádzajúcich sa manažérok, ich manželov a potomstva, o ktoré sa súdia. Príbehy pasákov a ich dobrovoľných obetí, trh s bielym mäsom, v uliciach, na nosičoch i na internete. Príbehy o zložitých cestách bieleho prášku. Príbehy dílerov, narkomanov a spriatelených strážcov verejného poriadku. Príbehy ľudí, ktorí stratili domov. Tých, ktorí si to zavinili, i tých ktorý sa na ulici ocitli bez viny. Príbehy bezútešných zím a tých, ktorí presiaknutí alkoholom umierali na predvianočných uliciach. Príbehy oklamaných penzistov. Bezmocnej koristi rafinovaných finančných pascí, zúfalých samovrahov. Príbehy medzinárodných zatykačov, usmievajúcich sa páchateľov a ich láskyplných sudcov. Príbehy úspešných podnikateľov a ich psychiatrov. Príbehy kamarátstiev, záujmových skupín a skupiniek, ktoré boli pri formovaní konečnej, často bizarnej tváre nášho spoločenského života, rozhodujúce. Skutočné dejiny Slovenska možno raz v úlomkoch zachytí pero citlivého prozaika, aj keď ich však žiadne ľudské oko nezahliadne v celku. A predsa toto sú jediné dejiny, ktoré ma naozaj zaujímajú. Popri téme dejín ako príbehu oslobodenia a téme dejín ako pokroku je tu tretia téma – dejiny ako zápas jednotlivca so štruktúrami moci.

Starý príbeh o Abrahámovi možno čítať práve takto. Človek opúšťa štruktúry zavedenej (sumerskej) civilizácie a vydáva sa na osamelú cestu za zmyslom vlastného bytia. Možno toto je jediná, za každých okolností aktuálna téma – v Československu pred tridsiatimi rokmi explicitne najzreteľnejšia sformulovaná Václavom Havlom – dejinného vedomia. V jej perspektíve sú vonkajšie dejiny iba kulisou pre príbeh človeka. Človeka, ktorý proti mechanickým pohybom spoločenského stroja hľadá cestu k svojej plnej ľudskosti. Človeka, ktorý hmlou dobových ilúzii kráča k znovuobjaveniu toho, čo je v bytí permanentné a nadčasové – dejiny ducha, dejiny vnútorného obsahu, na rozdiel od vecných, no prázdnych dejín foriem. Z pohľadu týchto vnútorných dejín vo mne bilancia minulých rokov vyvoláva skôr sklamanie. Javí sa mi ako obdobie premárnených, alebo len spola naplnených príležitostí.

Máme slobodu slova, prázdnu formu. Čim ju naplnili roky, ktoré sme tu žili? Mojsejovcami, Vyvolenými, právom bulváru beztrestne ohovoriť každého, koho tvár sa považuje za verejne známu? S výnimkou obdobia „mečiarizmu“ nám sloboda slova nepriniesla kultiváciu verejnej reči a myslenia, skôr naopak jej úpadok. Aj serióznejšie tlačoviny sa museli prispôsobiť trendu.

Máme slobodu vyznania, prázdnu formu. Čím sme ju naplnili? Prehlbovaním spirituality, inšpirovaním etických tém v spoločnosti, tvorivou službou, prehlbovaním myslenia viery v dialógu s inými? Premárnili sme mnoho času. Formu sme napĺňali zväčša ďalšími formami. Zmluvou štátu s Vatikánom a s ostatnými registrovanými cirkvami, pokusom o reinterpretáciu Tisovho príbehu, povinne voliteľným náboženstvom, dvadsaťtisícovou hranicou pre registráciu nových cirkví a náboženských spoločností.

Vonkajšie spoločenské formy bez vnútorného, ľudského obsahu sú ako rám bez obrazu. Václav Havel vo svojom vystúpení v Americkom kongrese vyslovil vetu, za ktorú zožal „standing ovation“. Povedal zhruba toto: Naša historická skúsenosť nás naučila, že nie bytie určuje vedomie, ale vedomie určuje bytie. Letmý pohľad na našu históriu prezrádza, že sa mýlil: ešte sme sa to nenaučili.

Daniel Pastirčák (1959) je kazateľ Cirkvi bratskej v Bratislave a spisovateľ. Debutoval v roku 1993 „rozprávkami o láske a večnosti“ Damianova rieka. Vydal básnické zbierky Tehilim, Kristus v Bruseli a rozprávkovú ságu Čintet, alebo more na konci sveta.

Obsah Listů 1/2008
Archiv Listů
Autoři Listů

Daniel Pastirčák

Hľadanie príbehu

Ako na Slovensku?

Slovensko dnes

Nebezpečná hra so zlou kartou

Pohanské idoly v kresťanských maskách

Dejiny ako kulisa pre príbeh človeka

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu