Ján Čarnogurský

Československo rozdelené

Uplynulo 18 rokov od pádu komunistického režimu v novembri ´89 a bol to dôvod na patetické oslavy. Netreba zabúdať, že pád komunistického režimu bol východiskovou podmienkou a zároveň dôvodom rozdelenia Československa o tri roky neskôr. Základným dôvodom rozdelenia bol fakt, že v Československu žili dva národy, ktoré mali mnoho spoločného, v podstate priateľsky spolunažívali v republike, ale boli to dva národy.

Okrem pádu komunistického režimu existovala ešte ďalšia strategická podmienka rozdelenia Československa, ktorú si vtedy nikto neuvedomoval. V r. 1918 vzniklo Československo, pretože ani Česi samotní by vo vtedajších podmienkach pravdepodobne neboli schopní sa oslobodiť spod nemecko-rakúskej dominancie, ešte k tomu v historických hraniciach, a podobne ani Slováci spod maďarskej dominancie. Téza o československom národe mala vtedy reálpolitické opodstatnenie a všetci ju prijímali vrátane Slovákov. Petr Pithart napísal neskôr v knihe Osmašedesátý, že v r. 1918 sa českým politikom celkom úspešne podarilo zatajiť pred západnými politikmi Slovákov. Aj pri obnovení republiky v r. 1945 tieto východiskové predpoklady, v modifikovanej podobe, pretrvávali. V r. 1989 však už nie. Západná Európa sa integrovala, stredoeurópske postkomunistické štáty dostali perspektívu účasti na európskej integrácii a bezpečnostné dôvody spolužitia Slovákov a Čechov odpadli. Ukázalo sa, že všetky ostatné dôvody – ekonomické, azda kultúrne – boli príliš slabé na udržanie spoločnej republiky.

Posledným hviezdnym obdobím česko-slovenských vzťahov bol disent proti komunistickému režimu. Najskôr začal rozporne. Po víťazstve Demokratickej strany vo voľbách 1946 na Slovensku aj českí nekomunistickí poslanci Národného zhromaždenia uverili, že Demokratická strana pripravuje rozdelenie republiky. Komunisti šírili túto fámu, aby oslabili Demokratickú stranu na Slovensku. Priamy útok proti Demokratickej strane sa začal v septembri 1947 začatím trestného stíhania proti jej poslancom v Národnom zhromaždení Jozefovi Kempnému a Mikulášovi Bugárovi. Vtedy aj českí nekomunistickí poslanci, vrátane Milady Horákovej, hlasovali za pozbavenie oboch slovenských poslancov imunity. O pár mesiacov, po februári 1948 väčšina z nich putovala do väzení a niektorí na popraviská. V komunistických väzniciach 50. rokov však už akékoľvek rozpory medzi slovenskými a českými väzňami zanikli. V jáchymovských baniach, v Leopoldove, vo Valdiciach a v ďalších väzniciach sa naučili rešpektovať názory jeden druhého. Iným prejavom zrodu nového česko-slovenského porozumenia bol vzostup Alexandra Dubčeka v r. 1968 na post generálneho tajomníka Ústredného výboru KSČ. Ale rok 1968 je osobitná kapitola slovenských a českých spoločných dejín, ktorá presahuje rámec tohto článku. Ešte neskôr v 80. rokoch slovenský a český disent, aj keď boli svojou povahou rozličné, považovali komunizmus za príliš dôležitý objekt svojho odporu, preto žiadne iné témy, predovšetkým národné rozdiely medzi Slovákmi a Čechmi, nenastoľovali. Nech zostane zaznamenané pekné gesto českého disentu z r. 1987. Na Slovensku tak trochu osamotene vydával samizdatové publikácie na historické témy Ivan Polanský z Novej Dubnice. Vydával publikácie pod názvom Historický zborník. Jeden bol venovaný Andrejovi Hlinkovi a pravdepodobne pripravoval ďalší o Jozefovi Tisovi. V zborníku o Andrejovi Hlinkovi samozrejme publikoval priaznivé texty o ľudáckom hnutí z prvej republiky. V r. 1987 ho ŠtB zatkla a obvinila z podpory a propagácie fašizmu. Len zo Slovenska by ho bolo ťažké obhajovať, pretože západní diplomati aj novinári nevedeli nič bližšie o Andrejovi Hlinkovi a zaujali by pravdepodobne zdržanlivý postoj k stíhaniu Ivana Polanského. Českí vydavatelia samizdatov vtedy po zatknutí Polanského podpísali a uverejnili vyhlásenie, kde ponúkli vlastné trestné stíhanie, ak bol trestne stíhaný Ivan Polanský ako vydavateľ samizdatu. Mediálnu obhajobu Ivana Polanského to neobyčajne posilnilo.

Toto všetko sa zmenilo v novembri 1989. Komunizmus padol paradoxne ako posledné, hoci negatívne pojivo Slovákov a Čechov. Začala nová kapitola politického zápasu s úplne inými pravidlami. Pravidlami odvodenými od pluralitnej demokracie, slobodných médií a z nich vyplývajúceho populizmu. Ale aj nanovo výstupiacich na povrch historických zákonitostí. Spomínam si na 10. december 1989. Ešte prezident Gustáv Husák menoval novú vládu národného porozumenia. V prezidentských priestoroch Hradčian sme si štrngli šampanským. Potom sme vyšli na balkón tretieho nádvoria Pražského hradu. Na nádvorí stáli stovky obyvateľov Prahy a mávali novej vláde. Vtedy som nevedel, že je to vrchol dovtedajšieho politického vývoja a ďalej to pôjde už všelijako krivolako. V prostredí slobodných médií bolo na Slovensku očividné, že noví českí politici Slovensku nerozumejú. Václav Havel navštívil krátko po svojom zvolení za prezidenta Bratislavu. Bolo to nepísanou povinnosťou každého nového prezidenta republiky. V ktoromsi prejave akoby mimochodom sa vyjadril o bratislavskej štvrti Petržalka – ošklivom panelákovom sídlisku – ako o „králikárni“. Vecne to bola pravda. Ale 200 tisíc ľudí bývajúcich v Petržalke to vnímalo ako urážku. Do panelových bytov sa nasťahovali so svojimi rodinami a bola to pre nich na svoju dobu vymoženosť. Tam mali deti, tam pracovali, tam snovali svoje plány o budúcnosti. Nový prezident nazval ich sídlisko „králikárňou“. Trochu neskôr začala tzv. pomlčková vojna. Formálne ju začal opäť Václav Havel svojím návrhom zákona o zmene názvu republiky, ktorý spočíval vo vypustení názvu „socialistická“ z názvu republiky. Pri zasielaní návrhu zákona do parlamentu iste netušil, ako sa chytia príležitosti Slováci, znalí pôvodného názvu republiky dohodnutého ešte v Clevelandskej dohode z r. 1915 aj z Trianonskej mierovej zmluvy. Pomlčková vojna sa skončila remízou, keď v Čechách bolo možné používať názov bez pomlčky a na Slovensku s polmčkou. Ešte raz Václav Havel. V r. 1991 počas návštevy v Bratislave išiel vedome na námestie Slovenského národného povstania práve v dobe, keď tam bola manifestácia nacionalistov. Podľa očakávania to skončilo útokmi na Václava Havla, ktorého musela chrániť ochranka. Slovensku to prinieslo zlé titulky v českej a svetovej tlači. Keby však v rovnakom období Václav Havel navštívil podobné zhromaždenie napríklad Sládkových republikánov v Prahe, zažil by útoky na seba rovnaké alebo ešte horšie. Na Sládkove zhromaždenie v Prahe samozrejme Václav Havel nešiel.

17. novembra 1989 nikto nemal pred očami rozdelenie republiky. V nových politických a spoločenských podmienkach preto zákonite začali rozhovory o prebudovaní republiky, ako sa tomu vtedy hovorilo, „o novom štátoprávnom usporiadaní“. Neskôr sa zasadnutia slovenskej a českej politickej reprezentácie konali na rôznych hradoch a zámkoch a v iných reprezentačných priestoroch a v médiách dostali skôr hanlivé označenie „putovanie po hradoch a zámkoch“. Prvé také stretnutie bolo niekedy na jeseň 1990 v reštaurácii Na Vikárke v Prahe. Zvolal ho Václav Havel, pretože Alexander Dubček, ktorý mal poverenie od Federálneho zhromaždenia na organizovanie nového štátoprávneho usporiadania, sa k ničomu nemal. Každý sme si platili útratu sami a dodnes mám kdesi odložený účet z Vikárky z onoho stretnutia. Rokovania k ničomu neviedli, a tak dali nepriamo legitimitu dohode Vladimíra Mečiara a Václava Klausa z r. 1992 – už po ďalších voľbách – o rozdelení republiky. Vidím dve základné príčiny, prečo sa v období 1990–1992 nedosiahla dohoda. Na slovenskej aj českej strane nevystupovala jedna delegácia s legitimitou pre formulovanie jedného názoru slovenskej strany a jedného názoru českej strany. Na slovenskej aj českej strane vystupovali delegácie zložené zo zástupcov jednotlivých politických strán, ktoré mali každá rozdielny názor na výslednú podobou ústavnoprávneho riešenia. Druhá príčina je závažnejšia. Na českej strane sa od samotného vzniku republiky živili názory o doplácaní na Slovensko. Záblesk takýchto názorov sa objavil dokonca v r. 1988 pri nástupe Ladislava Adamca do funkcie federálneho predsedu vlády. Po Novembri 1989 každá česká národná vláda venovala pozornosť prerozdeľovaniu peňazí cez federálny rozpočet do slovenského rozpočtu. V českej ľudovej rétorike sa hovorilo o peňazovode z Čiech na Slovensko. Tento problém sa objavil už na prvom stretnutí slovenskej a českej vlády v apríli 1990 na zámku v Lnářoch. Bol to samozrejme oprávnený záujem z českej strany. Tento záujem z českej strany vyústil do tendencie hospodárenia republiky na princípe „každý za své“. Slovensko síce tento princíp nezdôrazňovalo, čo bolo pochopiteľné, ale v princípe opäť nebolo proti nemu. Tam však dochádzalo ku koncepčnému rozporu medzi ekonomickým modelom existencie Československa a jeho štátoprávnym vyjadrením. Princíp „každý za své“ zodpovedá konfederácii s tým, že spoločné veci by republiky financovali podľa dohodnutého modelu. Federatívnemu princípu zodpovedá prerozdeľovanie finančných prostriedkov z bohatšej časti štátu do chudobnejšej. Česká strana v rokovaniach požadovala štátoprávne federáciu, ale ekonomický model republiky sa viac alebo menej blížil konfederácii. Pokiaľ však slovenská strana použila slovo konfederácia, vyvolalo to jednohlasný odpor na českej strane.

V 90. rokoch veľmi poklesol význam bezpečnostného hľadiska pri zohľadňovaní štátoprávneho usporiadania. Vystúpil však nový moment, ktorý v minulosti nebol prítomný. Európska integrácia dosiahla štádium, kedy bolo jasné, že plnohodnotná existencia štátu a jeho občanov je možná iba v rámci integrovanej Európy, nie za jej hranicami, alebo dokonca v odpore proti integrovanej Európe. Slovenské politické snahy o zvýšenie postavenia Slovenska v republike s krajným riešením až v rozdelení republiky sa dostávali zdanlivo do rozporu s európskym trendom k integrácii. Na českej strane sme nie raz počúvali: „Európa sa integruje a vy, Slováci, idete rozbiť aj ten stupeň integrácie, ktorú predstavuje Československo?“. V slovenskej štátoprávnej koncepcii bolo preto potrebné zladiť dva zdanlivo protikladné princípy: smerovanie k samostatnosti a zároveň účasť na európskej integrácii. Kresťansko-demokratické hnutie túto zdanlivú kvadratúru kruhu sformulovalo do programu, že Slovensko chce mať vlastnú stoličku a hviezdičku v integrovanej Európe. Na českej strane to pomenovali ako manželstvo na určitú dobu. Po voľbách v r. 1990 KDH vstúpilo do federálnej vlády až po dohode, že v programe federálnej vlády sa ocitne zmienka o snahe v nadchádzajúcom rokovaní s Európskymi spoločenstvami o pridružení dosiahnuť aj subjektivitu národných republík vo vzťahu k európskym spoločenstvám. Je charakteristické, že takáto snaha nenašla podporu ani v Bruseli. Možno by to bol v niektorých členských štátoch Európskych spoločenstiev nebezpečný precedens. Nakoniec sa táto koncepcia ukázala ako príliš komplikovaná aj pre Slovensko a osobitne pre KDH. Pokus o skĺbenie rovnoprávneho štátoprávneho postavenia Slovenska v Európe a zároveň obmedzenie štátoprávnych oprávnení Slovenska v rámci integrovanej Európy bolo príliš komplikované pre širokú voličskú základňu. Na českej strane prejavil pochopenie pre takúto koncepciu Petr Pithart. Ale jeho slová o „dvojdomku“ mu priniesli taktiež iba kritiku a prispeli k jeho dočasnému vytlačeniu z českej politiky.

Voľby v r. 1992 vytlačili zo slovenskej vlády disidentskú generáciu a na českej strane tiež tak podobne. Na slovenskej aj českej strane voľby vyniesli do vlády politickú garnitúru, ktorá z rôznych dôvodov videla rozdelenie republiky ako schodnejšiu alternatívu. V každom prípade to bola jednoduchšia alternatíva ako komplikovaná kombinácia rozdeľovania a integrácie zároveň. Tak došlo v r. 1992 po voľbách k dohode o rozdelení republiky a vzniku samostatného Slovenska a samostatnej Českej republiky. Ľahkosť, s akou došlo k rozdeleniu republiky v r. 1992, svedčí o tom, že vnútorné väzby republiky boli naozaj slabé. Slabé vnútorné väzby republiky dávajú vysvetlenie, prečo sa republika vo všetkých medzinárodných krízach počnúc 30-tymi rokmi prezentovala okoliu najmä svojou vnútornou slabosťou a takto vnášala prvok lability do celého usporiadania Strednej Európy.

Vývoj na Slovensku postupoval podľa očakávania, prinajmenšom podľa očakávania KDH. Samostatné Slovensko sa prepadávalo do politickej izolácie. Kladnou stránkou tohto vývoja bola skutočnosť, že bol politologickou školou pre široké vrstvy obyvateľov Slovenska. Pred r. 1998 už väčšina obyvateľstva pochopila, že Slovensko potrebuje účasť na európskej integrácii a tomu musí zodpovedať aj vnútorná politika. Tak došlo k volebnému víťazstvu opozície vo voľbách r. 1998 a politickému obratu o 180 stupňov vo vnútri štátu aj smerom do zahraničia. Rokovania s Európskou úniou o vstupe nabrali nový kurz a prebiehali veľmi hladko. V r. 2004 Slovensko vstúpilo do Európskej únie. Vízia samostatnej hviezdičky a stoličky Slovenska v Európe sa naplnila vo dvoch fázach. V prvej fáze došlo k osamostatneniu Slovenska, v druhej fáze k vnútornému usporiadaniu politických pomerov a k vstupu do Európskej únie. Vnútorná dynamika Slovenska pokračovala a Slovensko zavádzalo viaceré ekonomické reformy (rovná daň, privatizované sociálne poistenie) skôr než iné európske štáty a v súčasnosti patrí spolu s niektorými pobaltskými štátmi k ekonomickým lídrom Európy v raste HDP. Slovensko sa napríklad stalo štátom s najväčším počtom vyrobených automobilov na hlavu obyvateľa na svete.

Nakoniec sa ukazuje, že ani vzájomné vzťahy medzi Slovenskom a Českom ako štátmi ani medzi Slovákmi a Čechmi ako národmi rozdelením republiky neutrpeli. Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú dnes lepšie, ako boli kedykoľvek za trvania spoločnej republiky. Slovensko a Česko ako štáty nemajú medzi sebou žiadne závažné problémy. Celkom pochopiteľne, ak sú v Bratislave a Prahe ideovo podobné vlády, spolupráca je užšia, ak sú rôzne, spolupráca je o niečo nižšia, ale stále dobrá. Na Slovensku bol rešpekt voči Čechám vždy vysoký. Ako veľmi potešiteľný jav registrujem, že podľa zhodných údajov z rôznych českých zdrojov rešpekt v Čechách voči Slovensku od rozdelenia republiky stúpol. Na slovenskej strane však nesmieme zabudnúť na historickú skúsenosť a politologickú axiómu. Historickým prahom pre slovenskú štátnosť sú vzťahy s Maďarskom. Tie sa v súčasnosti musia taktiež riadiť pravidlami Európskej únie, ale historické zákonitosti si nájdu formu uplatnenia v každom období. Koniec koncov v takej alebo onakej podobe sa slovensko-maďarské problémy prejavovali od začiatku. Počnúc r. 1991, keď sa Maďarsko pokúsilo zamedziť v dokončení priehrady Gabčíkovo. Slovensko zatiaľ zvláda maďarskú nostalgiu po minulosti dobre. Zvládnutie maďarskej výzvy v slovenskej politike bude však základnou skúškou slovenskej štátnej životaschopnosti. Nakoľko majú Čechy obdobný problém voči Nemecku, nedá sa zo Slovenska odhadnúť.

Rozdelením Československa došlo ku geopolitickej modifikácii pomerov v Strednej Európe. Československo v minulých krízových obdobiach vysielalo do svojho okolia skôr signály o vnútornej slabosti. Budúcnosť preverí, či národné štáty Slovensko a Česká republika v krízovej situácii zostanú pevné a svojou vnútornou slabosťou nebudú oslabovať koalíciu, ku ktorej sa pripoja. Iný aspekt geopolitického posunu je azda ešte významnejší. Česká spoločnosť po celé svoje dejiny patrila jednoznačne k Západu. Dejiny slovenskej geopolitickej voľby sú veľmi krátke, ale aj tak nie sú to voľby jednoznačnej príslušnosti k Západu. Celé 19. storočie hral východný vektor dôležitú úlohu v politickom uvažovaní slovenskej inteligencie. 20. storočie ovplyvnil zápas medzi komunizmom a demokraciou, ale s určitým prekvapením som sa nedávno dočítal, že dokonca Andrej Hlinka, katolícky kňaz a vodca konzervatívnej strany na Slovensku, sa dobrovoľne naučil po rusky. Zdá sa, že samostatná Česká republika ešte viac prehlbuje svoju západnú voľbu. Nasvedčuje tomu napríklad rozhodnutie postaviť na svojom území americkú radarovú základňu. Naproti tomu na Slovensku sú prítomné a hlasno počuteľné hlasy propagujúce východnú voľbu, proruskú. Za daného pomeru síl v Európe tieto hlasy samozrejme nevolajú po odtrhnutí sa Slovenska od Západu a primknutí sa k Rusku. Sú však dostatočne silné na to, aby bránili výraznejším protiruským rozhodnutiam na Slovensku. Prípadná snaha Američanov o vybudovanie podobnej základne na Slovensku, akú budujú v Čechách, by sa pravdepodobne na Slovensku stretla s väčším odporom. Do geopolitickej mozaiky Strednej Európy tak pridáva Slovensko kamienok určitej vyváženosti medzi západnými a východnými vplyvmi. Pri optimistickej interpretácii budúceho vývinu to môže prispieť k stabilizácii Európy. Pri menej optimistickej interpretácii možno predpokladať, že ak sa bude geopolitická váha Západu v Európe zvyšovať, Česká republika opätovne nadobudne dominantný vplyv na Slovensku, aj keď by to bolo v rôznych formách. Naopak, ak sa geopolitický vplyv Východu v Európe zosilní, politické postavenie Slovenska v pomere k Českej republike sa posilní. Parafrázujúc české konštatovania, že deti v Čechách už nerozumejú po slovensky, potom začnú české deti opäť rozumieť slovenčine.

V tejto súvislosti si spomínam na stretnutie so Zdeňkom Mlynářom v Prahe niekedy koncom r. 1991. Spolu s Františkom Mikloškom sme pozvali Zdeňka Mlynářa na rozhovor o situácii v republike, aj o zahraničnopolitických súvislostiach. Zdeněk Mlynář vyslovil v rozhovore predpoklad, že ak by došlo k rozdeleniu republiky – diskusie o novom usporiadaní republiky boli vtedy v plnom prúde –, samostatné Slovensko sa ocitne pod zosilneným vplyvom Ruska. Zdeněk Mlynář to vyslovil ako výstrahu. Bol veľmi prekvapený, keď Františka Mikloška a mňa to vôbec nevystrašilo.

Po rozdelení republiky a vstupe do Európskej únie Slovensko a Česko majú v sume viac hlasov v európskych orgánoch (parlament, Rada), než by malo Československo ako celok. Ide o to, aby svoje hlasy nepoužívali proti sebe aspoň v dôležitých otázkach, ale aby ich používali spoločne.

Samostatné Slovensko a samostatná Česká republiky vykazujú po všetkých stránkach lepšie parametre, ako vykazovali v rámci Československa. Dokonca aj medaily na športových šampionátoch a olympiádach získavame v súhrne viac, ako získavalo Československo. Vo vlastných národných štátoch vyvinuli oba národy väčšiu silu, než prejavovali v spoločnom štáte. Nie je to prekvapujúce. Štát je najvyššou formou existencie národa a štát vytvára pre národ najlepšie rozvojové podmienky. Ak však budeme túto väčšiu silu používať proti sebe, bude to naopak predstavovať naše vlastné väčšie oslabenie, než predstavovali podmienky v Československu. Naučiť sa používať náš väčší potenciál súladne, čiže spojenecky, to je najväčšia výzva, ktorá stojí pred oboma národmi v budúcnosti.

Ján Čarnogurský (1944) je politik, advokát, příslušník československé demokratické opozice před r. 1989.

Ján Čarnogurský: Československo rozdelené

Witold Bereś: Moje československá láska

Obsah Listů 6/2007
Archiv Listů
Autoři Listů
Předplatné Listů

Ján Čarnogurský

Československo rozdelené

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu