Marián Hatala

Čosi ako vytunelované svetlo

Na Slovensku sa rozmohli národné púte a ľudové veselice. STV síce postupne oživuje slávu československých televíznych seriálov (zatiaľ bez Ženy za pultom i bez Muža na radnici), ale udržte pospolitosť doma, keď ju vláda, nadnárodné koncerny a médiá jednostaj lákajú „veľkými témami“ do ulíc!

Všetko, čo ruky a nohy malo, bežalo sa začiatkom júla pozrieť do Bratislavy, kde sa slávnostne otváral diaľničný tunel Sitina. Dobrý pre motoristov a ešte lepší pre vládnych politikov, ktorí od začiatku na tomto príklade ilustrovali rast slovenskej ekonomiky. A už tradične mlčali o tom, že ekonomický rast treba využiť na zlepšenie kvality života v krajine, že štát by sa mal zamerať na zlepšovanie úrovne vzdelávania, kultúry, infraštruktúry, životného prostredia či sociálnej klímy. Do týchto oblastí totiž investujeme tak žalostne málo, že zaostávame za priemermi štátov EÚ. Veľké zahraničné investície menia Slovensko na veľkovýrobcu tovarov, ekonomická sila sa koncentruje do niekoľkých veľkých podnikov, čím sa zvyšuje riziko, z ktorého vyplýva labilita systému. Tým skôr, že podpora malého a stredného podnikania je stále iba platonická, tým skôr, že vláda doposiaľ nemá jasný protikorupčný program, že verejné peniaze sa neraz využívajú na súkromné úcely, že nie práve zanedbateľná rezerva (125 miliónov korún) premiéra slúži straníckym lojalistom.

Ale je tu tunel. Má „dĺžku“ 1,4 kilometra a stál zhruba 4,5 miliardy korún. Na slávnostnom otvorení sa rozkrasorečnil predseda vlády i predseda parlamentu („grandiózna stavba“, „kúsok prosperity kraja“), potom tunelom prehrmel monopost Formuly 1 Škóta Coultharda. Ten sa vzápätí vydal na 20-kilometrový okruh po diaľnici v hlavnom meste, ktorý „zmákol“ v maximálnej, teda 300-kilometrovej rýchlosti. Organizátori organizovali (i simuláciu autonehody i zásah…), davy volali na slávu. Bolože to radosti!

Až dala zabudnúť na fakt, že ani toho roku sa Slováci nestali majstrami sveta v hokeji, napriek výhre nad českou reprezentáciou. Ale staňte sa majstrami sveta (aj v hokeji), keď prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja, podnikateľ a jeden z mecenášovvládneho Smeru J. Široký pracoval v rozviedke ŠtB vo Washingtone, ako doložil Ústav pamäti národa. Široký bol „čo najviac prospešný nášmu socialistickému zriadeniu tým, že aktívne bojoval proti vnútornému a vonkajšiemu nepriateľovi“. Nebol sám – pre ŠtB pracoval aj jeho otec a strýko. Slovensko je síce malá krajina, ale jedna veľká rodina. A sú veci, ktoré máme jednoducho v krvi.

Nepotrebujete poradiť?

V našej miestnej krčme sa veru zakalí a vyčíri všelijaká ledačina. Podistým tam došlo i k podpísaniu memoranda o spolupráci medzi spoluvládnou Slovenskou národnou stranou a občianskym združením Parlament Rómov Slovenska. Radikálna SNS a najmä jej predseda J. Slota pritom v minulosti čelili kritike za protirómske vyjadrenia. „Naši ľudia sa presvedčili, že v SNS je dobrá vôľa konečne riešiť rómsku otázku na Slovensku,“ povedal šéf združenia, istý L. Fízik. Združenie chce podľa neho spolupracovať s národniarmi pri výstavbe bytov pre Rómov žijúcich v osadách a pri riešení ďalších problémov niekoľkostotisícovej menšiny, ktorej veľká časť žije pod hranicou chudoby. Fízik sa ešte vlani stal osobným Slotovým poradcom, toho roku už radí aj súčasnému ministrovi výstavby za SNS M. Janušekovi. Fiškus i viťúz akýsi!

Nevedno, akú veľkú členskú základňu má rómske združenie, ale keď sa veci stavajú na hlavu a utužuje sa družba, ospravedlnenia sa u nás vedú frontálne. Preto predseda rómskeho parlamentu verejne ospravedlnil aj niekdajšie vulgárne vyjadrenie bývalého národniara M. Andela, ktorý povedal, že „na Cigánov treba malý dvor a veľký bič“. Naša krčma vtedy zostala plná, námestie prázdne, tak je to podnes, v duchu tradícií. Taký český vicepremiér a niekdajší starosta Vsetína J. Čunek by nám naše malopomery mohol závidieť. On iba prirovnal Rómov k „opáleným ľuďom, ktorí robia neporiadok a zakladajú ohne na námestiach“, a českí Rómovia už stáli pred úradom vlády v Prahe a žiadali jeho demisiu!

Počul som aj kuvičie hlasy, že Rómovia inú možnosť nemali. Na politiku typu „inúmožnosťnemali“ sa nedávno, keď vyšla ďalšia kniha o prezidentovi Slovenského štátu J. Tisovi, vyjadril Fedor Gál takto: „Čo je toto za hlúposť? Ak bolo niečo dané človeku do vienka, tak slobodná vôľa. Človek sa môže slobodne rozhodovať medzi dobrom a zlom. Že si ľudia volia zlo častejšie, ako by bolo zdravé, je druhá vec. Ale slobodnú vôľu má každý človek!… Tiso bol prezident a niesol obrovskú zodpovednosť. Bol to farár a niesol zodpovednosť aj pred Bohom a svojou cirkvou. Zlyhal v jednom i druhom ohľade. Ako farár, katolík, aj ako prezident. Mal sa radšej nechať popraviť nacistami, ako by obetoval desiatky tisíc životov a istú smrť. Pretože ak o tom všetkom niekto vedel, bol to práve on!“

Čo nevidieť a nepočuť, keď sa oslavuje

Jasajúci dav na národných púťach a ľudových veseliciach, ktoré sú často jeho jedinou občianskou aktivitou, ani nezbadá, ako Rusku splácame staré dlhy po tom, čo sme mu po dlhé roky ukazovali chrbát. Fico je totiž do Ruska priam zahľadený. S prezidentom V. Putinom sa zhoduje nielen v kritike americkej protiraketovej obrany, vzácne zastávajúc názor EÚ, že Česko a Poľsko mali v EÚ diskutovať o stavbe radaru a raketovej základne na svojom území a že USA dostatočne nevysvetlili dôvody na takýto krok. Inak však Fico postoje EÚ obchádza, keďže tie sú mnoho ráz kritické práve k jeho staronovému priateľovi a spojencovi, inak lavíruje medzi EÚ, NATO a Ruskom. Isteže, Moskva má konflikty so štátmi bývalého Sovietskeho zväzu, Ukrajinou, Gruzínskom či Bieloruskom. Isteže, demokracia ako politický systém v Rusku prakticky neexistuje, ide skôr o režim s neprehliadnuteľnými známkami autoritatívneho riadenia, v ktorom inštitúcie, zabezpečujúce kontrolu i rovnováhu moci, zohrávajú len nepatrnú úlohu, preto napr. kriticky vyhranená slobodná tlač je vykázaná do priestoru takmer nikoho, keďže jej reálny vplyv je zanedbateľný. Ale čo už tam po lietajúcich trieskach, keď sa rúbe les a stará láska nehrdzavie, nota bene ak sčasti predstavuje to, čo by sme aj my mali radi doma, keby sa stále do nás „nenavážala“ opozícia, tretí sektor, Transparency International, zopár občianskych aktivistov, administratíva EÚ atď.

Nové politické priateľstvo je, pravdaže, stmeľované aj takpovediac obchodne. Fico dnes už pripúšťa ruské vlastníctvo Transpetrolu, ktorého 49 percent akcií Slovensko zrejme nezíska naspäť, chce spolupracovať so zbrojovkami a ožili i úvahy o tom, že z Čiernej nad Tisou by mohla viesť širokorozchodná železnica až k Dunaju a že bratislavský prístav by sa tak stal významným logistickým centrom, spájajúcim Východ a Západ. Ba čo viac – na Slovensku sa podľa neho v blízkej dobe budú stavať tri jadrové reaktory, pričom on by privítal, keby sa na nich podieľala aj ruská strana a konkrétne firma, ktorá stavala Jaslovské Bohunice. Náš pán predseda vlády si dokonca želá, aby Atomstrojexport bol pri dostavbe tretieho a štvrtého bloku Mochoviec. Ruskú štátnu firmu zaradil aj medzi kandidátov na výstavbu jadrovej elektrárne v lokalite Jaslovských Bohuníc.

Hľadá sa spojenec proti spojencom

Pritom Fico nie je žiadnym jakešovským „kolom v plote“. Spojencov má aj doma, a nie bársakých. Čuduj sa svete (alebo sa už ani nečuduj) – i v osobe Jána Čarnogurského. Ten vyhlásil, že zahraničná politika Ficovej vlády je lepšia, ako bola za M. Dzurindu. Najviac sa mu páči práve Ficova politika voči Rusku. Zdá sa však, že svoju úvahu založil na rovnakom východisku ako Fico: Ak byť proti niekomu, potom zásadne s niekým, prinajmenej rovnako či aspoň podobne silným. S Čarnogurským podistým mnohí budú súhlasiť v tom, že budovanie americkej protiraketovej obrany v Česku a Poľsku „je zlé pre Európu“, že „tieto základne obnovujú rozdelenie Európy“, že sú „porušením sľubov Spojených štátov nerozširovať vojenské štruktúry v západnej Európe“, ba je tu obava, že „po Česku a Poľsku bude USA rozširovať vojenskú prítomnosť ďalej, aj na Slovensko“. Ale Čarnogurský akoby tým Fica posielal do Moskvy na ďalšiu oficiálnu návštevu, hoci len jednodňovú (sme predsa maličká krajina). Úplne inak sa totiž čosi podobné počúva od M. Gorbačova, ktorý kritizuje USA a G. W. Busha, že v snahe vybudovať americké impérium uvrhli svet do „globálneho zmätku“, že sa dopustili „veľkých strategických chýb“, ignorujúc „Bezpečnostnú radu OSN, medzinárodné právo i vôľu svojich občanov“, rozpútavajúc „jednostranné akcie a vojny“. Podľa strojcu demontáže sovietskeho impéria by svet mal byť „multipolárny“, bez dominantnej úlohy USA, lebo „nie je iná možnosť, ako vybudovať multipolárny svetový poriadok, akokoľvek je to komplikované“.

Ale dovtedy akiste vybudujeme hŕbu tunelov a pri ich slávnostnom otváraní si zavýskame s celými rodinami. Lebo vrchnosť povedala, aby sme sa nebáli a nepochybovali, že ona najlepšie vie, kam vedú.

Marián Hatala

Obsah Listů 4/2007

Související články

Andrzej Stasiuk: Cestou na Slovensko

Tomáš Tichák: Cesta tam a zase zpátky?

Marián Repa: Neskoré prebudenie

Marián Hatala

Čosi ako vytunelované svetlo

Nepotrebujete poradiť?

Čo nevidieť a nepočuť, keď sa oslavuje

Hľadá sa spojenec proti spojencom

Související články

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu