Marián Hatala

Kto potrebuje jeden druh syra na Slovensku?

Jiří Loewy sa v jednom fejtóne pýtal, koľkože druhov syra človek potrebuje, a pripomenul, že napríklad v berlínskom KaDeWe (Kaufhaus des Westens) ponúkajú 1 300 druhov. Nebývalá vôľa k moci vládnuceho Smeru dáva tušiť ambície niektorých jeho predstaviteľov – v krajine poriadne zúžiť ponuku. Na jeden druh syra (povedzme Karičku). Pre väčšinu. A pre istotu.

Písal sa 3. a 4. november 1994, keď v slovenskom parlamente Mečiarovo HZDS so SNS a ZRS (Združením robotníkov Slovenska) začalo preberať moc v krajine na spôsob rodených pučistov, resp. mrchožrútov čakajúcich na omrvinky moci. Vznikajúca koalícia ovládla štátnu správu, verejnoprávne médiá i generálnu prokuratúru, svojich ľudí dosadila do všetkých funkcií, na ktoré mal parlament dosah. „Je po voľbách, zvyknite si,“ odkázal vtedy opozícii Vladimír Mečiar. Tá na protest opustila rokovaciu sálu. Až do rána však v nej presedel a hlasovania koalície sledoval v tom čase ešte málo známy politik menom Robert Fico.

Dnešný premiér sa možno práve na túto noc rozpamätal, keď on a jeho vláda vyhlásili vojnu domácim médiám. Teda podistým nie celá vláda, lebo napríklad koaličný partner Mečiar nedávno poznamenal: „Ja som s novinármi bojoval pätnásť rokov, kým som prišiel na to, že tento boj nemá význam, že nemá víťaza.“ Ale Fico je priveľmi zahľadený a započúvaný do seba, nuž prekvapujúca (seba)reflexia popredného technológa moci vyšla „navniveň“, spisovne: navnivoč.

Útočne naladená vláda

Zmyslom vládneho útoku na médiá je ochrana občana pred tými médiami, ktoré o vláde, jej predstaviteľoch a vládnej koalícii informujú neobjektívne. V komuniké vlády sa uvádza, že „hodné povšimnutia sú aj narastajúce útoky, ignorujúce akékoľvek zásady etiky a profesionalizmu“, že okrem porušovania základného práva verejnosti na prístup k objektívnym informáciám dochádza k porušovaniu práva na ochranu osobnosti, pritom „právne inštitúty zabezpečujúce nápravu, najmä bezprostrednú opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov prakticky nefungujú a sú často hrubo ignorované“. Pomôcť má pripravovaná novela tlačového zákona (ten súčasný je 40 rokov starý) so zakomponovaným právom na odpoveď, ktorá by umožnila reagovať na nepravdivé alebo skresľujúce informácie. Stanovisko dotknutej strany by médium malo uverejniť nie až do 30, ale už do ôsmich dní. Ak odpoveď dotknutej strany neuverejní, začne konať súd. Návrh z dielne ministerstva kultúry počíta aj s posilnením postavenia a právomocí doteraz málo akceptovanej Tlačovej rady ako samoregulačného orgánu. A tak ďalej, a tak ďalej.

Čo je za tým?

Skutočným nervom tohto vyhlásenia však akiste bude Ficova poznámka o tom, že médiá sa stali politickou opozíciou vlády a občania nemajú objektívne informácie o jej krokoch, že vláda nemá za sebou nijaké médium (avizoval, že sa tým bude zaoberať!). Dôvodne sa teda zdá, že práve tu je zakopané „játro“ pudla.

Premiér Fico odjakživa trpí, keď má čo len na okamih strpieť nezávislosť demokratickej tlače, ktorej politickosť, lepšie či horšie skrývaná, spočíva v presvedčení, že Dzurindovu garnitúru sme síce právom kritizovali, ale – a to je jeden z pretrvávajúcich paradoxov – nateraz by bola azda jedinou prijateľnou alternatívou zoči–voči súčasnej ľavicovo–nacionalistickej koalícii, hoci klávesnica sa vzpiera a najradšej by vyťukala „klike“.

Fico sa rozhodol zastupovať len svoju politickú stranu, jej program, seba. „Jiné hlasy z jiných pokojů“ ho dráždia a nervujú. Považuje ich za útok, pochopiteľne na seba, na svoju stranu, na jej program a jeho plnenie. Také je jeho zúžené chápanie demokracie, slobody slova a slobody médií. Keby to bolo inak, dávno by bránil aj bezpartajných, aj inoverných, ba možno i svojich politických oponentov, ktorí sa stali obeťami zlovôle médií. Inými slovami – médiá smú neobjektívne informovať, ale nie o ňom, nie o Smere a nie o vláde. Médiá smú porušovať právo na ochranu osobnosti, ale nie Jeho Osobnosti a nie osobností v jeho strane a jeho vláde!

Isteže, premiér vie, že povedzme právo na opravu je upravené aj v súčasne platnom tlačovom zákone, no ešte lepšie vie o praxi, podľa ktorej médiá žiadateľa o opravu okamžite odkazujú na súd, teda na dlhé roky čakania. Ale imidž treba oprašovať dennodenne, a Fico už čakal viac než dosť. Roky čakal, aby dva razy vyhral parlamentné voľby a konečne mohol zostaviť vládu takmer podľa vlastných predstáv a podľa nepredstáv nielen európskych socialistov.

Nemá rád otázky iných. Má rád vlastné odpovede

Aj právnikovi Ficovi treba pripomenúť povestnú palicu s dvoma koncami. Súčasne platný zákon totiž ukladá predstaviteľom orgánov štátnej moci, verejnej správy a samosprávy odpovedať na otázky novinárov. Fico túto zákonom uloženú povinnosť priam ostentatívne ignoruje, bohorovne a beztrestne si ju neplní. Otázka by mohla znieť, ako asi nový zákon bude pamätať na tento moment. Nateraz je ale témou dňa skôr diskriminácia súkromných médií a ich znevýhodňovanie oproti verejnoprávnym. Stalo sa nedobrým zvykom, že novinárom súkromných médií sa pri zahraničných cestách vlády ujdú všelijaké ústrky, do vládneho špeciálu sa spravidla dostanú tí verejnoprávni, poslušnejší. Nie práve zhodou náhod sa koalícia usiluje postupne ovládnuť verejnoprávne médiá, vo svojom spravodajstve často len dokumentaristické, opatrnícke a vyčkávajúce, keďže stále priveľmi závislé od momentálnych politických rošád. Tou istou nezhodou náhod totiž došlo alebo dochádza ku krokom zjavne smerujúcim proti Ústavnému súdu SR, nezávislým úradom alebo vonkoncom proti tretiemu sektoru. Filtrovanie informácií, hrádze, postupne budované proti nim, jedno i druhé do načrtnutého jednofarebného obrazu naskrze zapadá, nech si minister kultúry a nominant Smeru Marek Maďarič hovorí, čo chce. A on hovorí, že nový tlačový zákon by mal jasne definovať zákaz cenzúry, ochranu informačného zdroja či presné pravidlá evidencie tlače.

Čo Fico síce nepovedal, ale ani nezamlčal

Fico by mal pravdu vtedy, keby bol povedal, že počet neprofesionálnych novinárov na meter štvorcový je u nás za hranicou tolerancie, keby bol povedal, že nielen slovenský mediálny bulvár, ale, žiaľ, aj tzv. mienkotvorné denníky sa spolupodpisujú pod celkovú klímu v krajine: už samotnou úrovnou svojej veľkotitulkovej publicistiky a jednotlivých rubrík, ktoré ovládli experti, podľa potreby, na počkanie a bez milosti píšuci o všetkom: o daňovej reforme i o premiére divadelnej hry.

Súhlasilo by, pravdaže, aj tvrdenie, že väčšinu médií nevlastnia tradiční vydavatelia, ale veľkopriemyselníci, ľudia, ktorí sú na míle vzdialení novinárčine, kultúre slova, ktorí diktujú: finančné podmienky a závratné tempo práce. Aby bol rýchlejší už iba internet. Je preto temer logické, že pri výkone slobody tlače takto „uspôsobené“ médiá mnoho ráz nerešpektujú, že týmto právom na seba preberajú aj záväzky, povinnosti a nedeliteľnú zodpovednosť.

Nič také však Fico nespomenul. Namiesto toho už prirodzene kritický postoj, ktorý je implicitne prítomný v novinárovej otázke, prijíma ako provokáciu, ako službu opozícii. Médiá, ktoré majú slobodu byť kritické a aj ju využívajú, médiá, ktoré si dožičia i slobodu podporovať povedzme dzurindovcov, by teda najradšej redigoval.

To však nie je riešenie, hoci u ľudí Ficovho naturelu musí vyvolávať svrbenie. Tým skôr, že Slovensko stále nemá a ešte istý čas nebude mať stabilné inštitúcie, tým skôr, že sa tu – ako ukazujú skúsenosti – akosi pričasto a priľahko presadzujú autoritárske trendy.

Riešenie pre demokraticky a kultúrne spravovanú krajinu ponúka skôr časť úvahy, ktorej autorom je súčasný veľvyslanec USA na Slovensku Rodolphe M. Vallee. „Jeden zo základných princípov, podľa ktorých sa riadia USA, je sloboda tlače. Ak by ste sa spýtali ľudí z Bushovej administratívy, mohli by povedať, že médiá sú k prezidentovi Bushovi často kritické,“ povedal pri istej príležitosti Vallee a dodal, že „najlepšou odpoveďou na kritiku sú jasné politické stanoviská“.

Autorovi článku sa už ani nechce dodávať, že práve tie vláde premiéra Fica chýbajú a že podľa druhu politiky, štýlu vládnutia aj naďalej budú chýbať. Neostáva teda nič iné, ako sa aspoň na chvíľu (p)oddať podmanivému konštatovaniu vo vyhlásení vlády, ktorá v ňom „rešpektuje, že miera oprávnenej kritiky verejných činiteľov je podstatne širšia, ako v iných prípadoch“.

Skrátka a jasne – syru bude habadej. A keby aj nie, ja mám vlastne aj tak najradšej tú Karičku…

Marián Hatala

Obsah Listů 3/2007