Ladislav Šimovič

Z nepublikovaných vzpomínek

Autor následující vzpomínky je vzhledem ke svému úctyhodnému věku už jedním z mála, kdo mohou podat svědectví o některých kapitolách československých a slovenských dějin ve dvacáté století. A naštěstí toto svědectví podává – ve svých rukopisných vzpomínkách. Z několika textů, vesměs soustředěných na některého z politiků, které poznal, jsme si vybrali následující. Jméno Júlia Ďuriše (1904–1986), poválečného komunistického ministra zemědělství, později také financí, je dnes pozapomenuto anebo se vzpomíná v souvislostech pochopitelně nepříliš lichotivých. Za poskytnutí velmi živého literárního portrétu autorovi děkujeme. -red-

Július Ďuriš

O Julovi Ďurišovi som prvý raz počul dakedy na jeseň 1942 na večernom stretnutí na byte môjho švagra Dr. Jána Čecha na Krátkej ulici č. 6. Uňho alebo v mojom byte na neďalekej Čelakovského ulici (č. 24) sme sa dosť často schádzali ako kamaráti – kolegovia z koleje na Lafranconi (Felix Vašečka, Mišo Falťan, Frico Hemelka, Rudo Holčík, Jano Púll, Jano Čech a ja), aby sme si vymenili informácie a názory o udalostiach na frontoch i doma. Pritom podľa situácie sme sa dovrávali o možných našich akciách proti gardistickému režimu a rozdeľovali si ev. konkrétne úlohy (prepisovanie, rozmnožovanie protifašistických tlačových materiálov, distribúcia letákov a iných ilegálnych tlačív, vyhľadávanie a získavanie spoľahlivých ľudí pre ilegálnu prácu a i.). Na vyššie zmienenú našu schôdzku prišiel vtedy načas v Bratislave prítomný dr. Anton Rašla (Džugo), ktorý pôsobil ako vojenský sudca pri poľnom súde (v Žitomíre na Ukrajine) v „zaisťovacej“ divízii slovenskej armády, nasadenej do boja proti ZSSR.

Keď prišla reč na prenasledovanie a zatýkanie komunistov (medzi inými Širokého a Ďuriša), Rašla kriticky hovoril o naivných a chybných predstavách niektorých ilegálnych bojovníkov o schopnostiach agentov Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB), o nedodržiavaní základných pravidiel života a práce v ilegalite. Ako príklad uviedol Jula Ďuriša. Na požiadanie svojho známeho z ilegálneho hnutia obstaral pre agentmi ÚŠB hľadaného Ďuriša úkryt (v byte na Povrazníckej ulici) a dohodol sa s ním na podmienkach zabezpečenia utajenosti jeho pobytu. Ďuriš – podľa Rašlovho názoru – v danej nie ľahkej situácii príliš tvrdo, paličato uplatňoval svoje nároky na pobyt, a potom rovnako tvrdohlavo a nedisciplinovane obchádzal pravidlá bezpečnosti pobytu, pohybu vonku, zaisťovaní kontaktov a práce v ilegalite žijúceho funkcionára. Takýmto správaním si Ďuriš skoré zatknutie pravdepodobne zavinil vlastne sám.

Podobné Ďurišove povahové rysy neskoršie poznal aj dr. Ján Púll. Ďuriš si po rozsudku odpykával trest vo väznici Krajského súdu v Bratislave. V máji 1943 bol Púll umiestený do „dvojposteľovej“ Ďurišovej cely a ako „spolubývajúci“ (do septembra 1943) si hodne užil jeho panovačnosti, bezohľadnosti a tvrdosti. No na druhej strane sa od Ďuriša, profesionálneho revolucionára a marxistu, mnoho naučil a napriek četným osobným, názorovým i pracovným diferenciám si ho až do smrti vážil.

Po roku 1945, keď sa Ďuriš stal členom ústredného výboru KSČ, ministrom poľnohospodárstva a napokon ministrom financií čs. vlády v Prahe, sa jeho nedobré povahové vlastnosti nielen v plnej miere zachovali a zvýraznili, ale sa ešte o ďalšie a záludnejšie rozšírili. A čo je najhoršie: v podmienkach všestrannej, absolútnej diktátorskej komunistickej vlády a jej orgánov mohli sa tieto vlastnosti v podstate až do jeho odvolania z funkcie ministra financií takmer nerušene prejavovať a uplatňovať.

Ja som sa s Ďurišom až do roku 1970 osobne takmer nepoznal a nestýkal. Vo funkcii veľvyslanca a námestníka ministra zahraničia som ho dva razy navštívil s informáciou o priebehu rokovania s indickou vládou o uvoľnení za vojny spojencami blokovaného a po vojne znárodneného majetku čs. podnikov v Indii. Z osobného pozorovania na Slovensku do roku 1948 a z vtedajších a neskorších kritických sťažností priateľov a známych na Ďurišove postoje a metódy pri pracovných stykoch si spomínam najmä na tieto kritizované vlastnosti: nedôverčivosť, podozrievavosť (aj voči vlastným odborne vysoko kvalifikovaným spolupracovníkom), neústupnosť v presadzovaní vlastných nie vždy správnych názorov a rozhodnutí, diktátorské metódy v organizovaní a riadení práce, spojené s bezohľadnosťou a niekedy až so zastrašovaním spolupracovníkov, stranícko-politická dogmatičnosť.

Dr. Michal Falťan, povereník poľnohospodárstva, bol „nadriadeným“ ministrom poľnohospodárstva Ďurišom po straníckej línii až do svojej predčasnej smrti (zomrel ani nie 50-ročný na infarkt) bezohľadne napadaný pre údajné neuspokojivé (pravdaže násilné) združstevňovanie slovenského poľnohospodárstva.

Rovnako nie oprávnená a bezohľadná Ďurišova (a Bacílkova) kritika dopadla na hlavu dr. Jána Čecha, ktorý ako predseda Osídľovacieho úradu mal na starosti realizáciu čs.-maďarskej dohody o vzájomnom výmennom presídlení obyvateľstva. Pre údajné nie dôsledné a bezpodmienečné plnenie príkazov z ÚV KSS (prirodzene nie písomných, ale iba ústnych telefonických), aby postupoval prísne „triedne“ pri určovaní maďarských rodín na presídlenie do Maďarska (ako aj pri protizákonnej hanebnej komunistickej akcii núteného „vývozu“ Maďarov z južného Slovenska do českého pohraničia), bol dr. Čech z funkcie predsedu OÚ odvolaný, presunutý na riaditeľstvo tabakového priemyslu a skoro nato na úradnícke miesto do Prahy.

Námestníčka ministra zahraničných vecí dr. Trúda Sekaninová-Čakrtová (s ňou a jej rodinou som mal veľmi blízke styky od roku 1951 až do jej smrti) sa mi po samovražde svojho manžela dr. Čakrta (úradníka na ministerstve financií) zdôverila so svojím nikdy verejne nevysloveným pocitom či podozrením, že príčinou, i keď nie azda jedinou a priamou, mohlo byť správanie sa ministra Ďuriša. Tento sa totiž vôbec nezastal, neprejavil nijaký ľudský záujem o osud Čakrtovho brata (tiež pracujúceho na úseku ministerstva financií), ktorý bol falošne obvinený z údajných trestných machinácií a nespravodlivo odsúdený. Tento osud svojho brata ako aj nevyslovované upodozrievanie voči sebe Čakrt ťažko znášal, a preto si siahol na život. Trúda, vtedy uvedomelá a disciplinovaná členka strany, svoje vnútorné podozrenie voči Ďurišovi, vysokému funkcionárovi KSČ, nikdy a pred nikým verejne nevyslovila. Jej vzťah k Ďurišovi zostal však chladno odmietavý.

Priateľ dr. Frico Hemelka, môj druh v ilegálnej protifašistickej činnosti (1941–1943) a spoluväzeň, skoro po oslobodení ČSR v r. 1945 nastúpil ako (osobný) tajomník Júliusa Ďuriša. Hoci ako právnik a odbojár mohol vtedy ašpirovať na významnejšiu funkciu, povahovo skromný a nenáročný Frico – typicky verná spoľahlivá tajomnícka duša – zostával pri Ďurišovi a prechádzal s ním pri každej zmene funkcie. Ďuriš ho nikdy neuvoľnil, nenavrhol na významnejšie, zodpovednejšie miesto. A pritom, ako sa mi Frico nie raz sťažoval (a potvrdila to aj jeho žena Mariška), Ďuriš s ním zaobchádzal často urážlivo, povýšenecky, diktátorsky, ponižoval ho a zametal s ním, ako sa mu pri jeho náladovosti zachcelo. Boli situácie, že Frico celkom zúfalý chcel od neho odísť, no dal sa prehovoriť a ďalej zostal. Zostal až do penzie.

Podobne sa nám, dr. P. Winklerovi a mne, zmieňoval o necitlivom správaní svojho šéfa v osobných i pracovných vzťahoch náš vzácny priateľ dr. Sucharda, Ďurišov námestník a jeden z našich najvýznamnejších finančných odborníkov (najmä v menovej problematike). Muselo toho naozaj byť moc, čo sa bolestne dotýkalo jeho citlivej duše, keď sa tento jemný a ušľachtilý človek pri pomerne častých našich osobných stretnutiach odhodlal o tom vôbec hovoriť.

Od ing. Jozefa Púčika (naposledy pred r. 1968 bol ministrom chemického priemyslu) som počul, že Ďuriš pre svoje povahové vlastnosti vo vláde i pri presadzovaní eventuálne správneho stanoviska niekedy vystupoval tvrdo a netaktne, čím nie raz popudzoval proti sebe svojich kolegov, ba i predsedu vlády Viliama Širokého. Nespomínam si už celkom určite, ale tuším pre podobný postup musel z vlády odísť do penzie. (Hovorilo sa, že Ďuriš dlhý čas po odchode z vlády nedostával dôchodok, lebo pre jeho stanovenie pre členov vlády vraj práve jeho vinou neexistoval nijaký predpis.)

Ja som Jula Ďuriša osobne bližšie poznal po roku 1970. Prvý raz som sa s ním stretol v samoobsluhe na ulici Jugoslávských partyzánov, kde som našiel zamestnanie ako skladník a kam on chodil nakupovať. Po ukončení pracovnej doby som ho vtedy odprevádzal hore k Matěju, kde býval na poschodí rozdeleného bývalého ministerského bytu. Cestou sme sa, prirodzene, zhovárali o politickej situácii. Od Trúdy Sekaninovej vedel dosť podrobne o mojom postavení po vyhodení z ministerstva zahraničných vecí ako aj o mojej politickej orientácii v roku 1968 a potom. Preto ma ani neprekvapilo, s akou otvorenosťou hneď nazačiatku predo mnou vyslovoval svoje kritické postoje a názory. Všimol som si, že Ďuriš mal najnovšie podrobné informácie z vysielania Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky, ktoré nerušene počúval v maďarčine (české bývalo tak rušené, že sa sotva dalo vyladiť a počúvať).

Pri rozlúčke navrhol, že by sme sa na predebatovanie rôznych problémov (spolu s našimi manželkami) mohli častejšie schádzať doma uňho alebo u mňa. Veľmi rád som súhlasil.

Hneď pri prvej návšteve som – na svoje uspokojenie – zistil, že tento Julo Ďuriš v roku 1970 je podstatne iný ako onen neznášanlivý, povýšenecký suchár, dogmatický komunistický funkcionár, ako som si ho predstavoval podľa vyššie zaznamenaných kritických pripomienok niekoľkých svojich známych, jeho bývalých spolupracovníkov, aj jeho nimi uvádzané charakterové vlastnosti sa akosi neprejavovali, a keď aj áno, tak iba niekedy až príliš zbytočne ostrými a hrubými slovami. Jeho súčasné politické postoje a názory boli ďaleko od marxizmu-leninizmu voľakedajšieho profesionálneho revolucionára i od „reálneho“ socializmu dr. Husáka, o ktorom sa vyjadroval s najväčším opovržením. Stál na platforme Dubčekovho „socializmu s ľudskou tvárou“ s perspektívou jeho ďalšieho demokratického vývoja. Bolo zaujímavé, že Ďuriš sa nezmieňoval o svojej osobnej aktivite za Pražskej jari. Práve tak nikdy nehovoril, prečo nepodpísal Chartu 77, i keď jej dokumenty pravidelne sledoval. Tvrdo odsudzoval sovietsku okupáciu Československa, Brežnevovu doktrínu a napokon celú imperialistickú politiku Sovietskeho zväzu. Brežneva kvalifikoval, ako bezohľadného zločinca na čele jastrabov Šelesta, Kosygina, Suslova a ďalších skostnatených členov politbyra a sovietskych maršalov. K tomuto záveru Ďuriš zrejme dospel po opätovnom preštudovaní dokumentov a komentárov o sovietskej, predovšetkým zahraničnej politike. V širšom zábere svojej kritiky nevynechal ani Lenina a Stalina; v ich porevolučnej politike videl zárodok zvrhlosti súčasného Brežnevovho režimu. O pozmenenom Ďurišovom zmýšľaní mi svedčili aj početné jeho vlastnoručne pripisované poznámky a glosy („To je chyba už u Lenina“, „vrah Berija!“, „Stalinov pakt s Hitlerom – 4. delenie Poľska!“, „Tito mal pravdu!“ a i.) na okrajoch čítaných dokumentov, článkov a kníh (napríklad André Gida, Návrat zo ZSSR). Takýto postupný, v posledných rokoch radikálny obrat v zmýšľaní, v hodnotení situácie i politickej práce jeho bývalých partnerov v KSČ i vo vláde sa markantne prejavuje aj v jeho „pamätiach“.

V rozhovoroch s dr. Púllom a so mnou Ďuriš pri pomerne četných stretnutiach uňho doma, ale hlavne v jeho horárni a na prechádzkach po blízkej obore, mnoho ráz spomínal a zo svojho súčasného nového pohľadu komentoval rôzne zvraty a chyby v politike KSS a KSČ pred vojnou, v čase ilegality, v Moskve i na Slovensku a potom najmä v oslobodenej republike. Nijako nešetril ostrou osobnou kritikou názorov, postojov i konkrétnych, pre stranu i štát škodlivých, rozhodnutí jednotlivých vedúcich predstaviteľov KSČ i čs. vlády. Občas mali spomienky aj ráz samokritiky. Napríklad viackrát sa vracal k svojim vzťahom k Vladovi Clementisovi. Ospravedlňoval sa za svoj dlhotrvajúci (najmä po roku 1939) nepriateľský, nenávistný vzťah k nemu, za nepravdivé a nespravodlivé jeho obviňovanie. Teraz – žiaľ až po Vladovej smrti – priznával a naplno oceňoval jeho vysokú intelektuálnu a politickú úroveň, jeho jedinečné pracovné schopnosti a najmä jeho čistý ľudský charakter.

V opačnom smere v každom ohľade vyznievalo jeho posudzovanie takého Gottwalda, Zápotockého, Širokého, Kopeckého, Novotného, Čepičku a v poslednom čase ím najviac nenávideného mocibažníka Gustáva Husáka. Ináč však – ako to obvykle v osobných spomienkach aj významných osobností v podobnej situácii býva – Ďuriš svoju účasť, svoj podiel na kritizovanej politike KSČ a čs. vlády, v ktorých bol dlhé roky vysokým predstaviteľom, často akosi vynechával, obchádzal, zahováral. A to i v takých prípadoch, keď sa o jeho postojoch vo verejnosti dosť vedelo a hovorilo: ako napríklad pri rokovaní o takzvaných „pražských dohodách“, obmedzujúcich právomoc slovenských národných orgánov – SN, Zboru povereníkov; odsúdenie tzv. slovenského „buržoázneho nacionalizmu“ a jeho predstaviteľov; presadzovanie tzv. Ďurišovho „Hradeckého programu“, násilné združstevňovanie roľníkov; „vývoz“ Maďarov z južného Slovenska do pohraničia a i.

Ako výrazný doklad, možno prirodzenej, možno úmyselnej, Ďurišovej „zábudlivosti“ sme si neskoršie, až po jeho smrti uvedomili jeden jeho nie malicherný a možno nikomu nie známy, v každom ohľade však podivný a odsúdeniahodný krok. Keď nám – Púllovi a mne – MUDr. Oskar Topol z nemocnice v Krči zatelefonoval, že tam Ďuriš zomrel, ponáhľali sme sa hneď do Ďurišovho bytu (mal som kľúče), aby sme prezreli a zabezpečili, čo bude treba, najmä písomnosti, skôr, ako na pravdepodobnú prehliadku prídu „odborníci“ zo Štátnej bezpečnosti (nemýlili sme sa; zistili sme, že prišli tretí deň v nočných hodinách).

V uzamknutom šuplíku písacieho stola sme okrem iného našli založený zväzok osobnej a rodinnej korešpondencie. Pri letmom jej prezeraní a triedení sme s prekvapením objavili kópiu Ďurišovho osobného listu Stalinovi (spolu s kópiou žiadosti sovietskemu veľvyslancovi o bezpečné doručenie do rúk Stalinovi). Ako si ešte po 20 rokoch spomínam, v tomto liste z novembra (či decembra?) 1947 Duriš s rozhorčením opisoval nebezpečný vývoj vo vnútropolitickej situácii v ČSR v poslednom polroku 1947. Pritom kriticky poukazoval na neschopnosť alebo neochotu vedúcich súdruhov túto situáciu riešiť. Nakoniec žiadal Stalina, aby osobne čo najrozhodnejšie zakročil a pomohol zabrániť katastrofe hroziacej socializmu v ČSR. Bolo nám jasné, že po Brežnevovom zákroku za záchranu socializmu v Československu po 20 rokoch v auguste 1968 Duriš nepovažoval za vhodné zmieniť sa nám o tomto svojom iniciatívnom kroku a že list držal radšej v tajnosti a pod zámkom. O tom, či list bol skutočne doručený sovietskemu veľvyslancovi (Zamjatinovi?) a poslaný Stalinovi alebo či o ňom bol informovaný ešte niektorý z Ďurišových dôverných priateľov, sme nenašli nijaký záznam. Neviem ani, či sa o svojom kroku nejako zmieňuje vo svojich pamätiach, nemal som možnosť ich v celosti (1400 strán!) prečítať. Ak sa raz povolaný odborník-historik bude chcieť venovať zhodnoteniu osobnosti Júliusa Ďuriša ako významného slovenského komunistického funkcionára, bude si môcť azda z jeho pamätí a iných dokumentov podivnú tajnú Ďurišovu iniciatívu overiť.

Július Ďuriš potom, čo prestal byť ministrom (a možno neskôr bol pozbavený aj iných verejných či straníckych funkcií), žil aj so svojou manželkou Ely utiahnuto vo svojom pomerne skromnom byte v ulici U Matěja, alebo – od apríla do konca októbra v dávnejšie prenajatej horárni lesnej správy v Rukavči (neďaleko Milevska). Ako to v komunistickej spoločnosti bývalo takmer pravidlom, so stratou vládnej (či straníckej) funkcie zanikali alebo sa postupne zužovali aj vzťahy spoločenské, ubúdalo priateľov i známych. Jedni sa ho stránili pre jeho „opovážlivé protistranícke“ postoje voči vedeniu ÚV KSČ, druhí sa stýkať s ním z rôznych príčin obávali. Ako si spomínam, po nastolení normalizácie ho navštevovali – i keď stále zriedkavejšie – Truda Sekaninová, jeho bývalí námestníci dr. Sucharda a Lér, keramička a národná umelkyňa Horová, bývalá lekárka zo štátneho sanatória Dr. Kupčová, jeho lekár z nemocnice v Krči Dr. Topol; častejšie Frico Hemelka s manželkou Mariškou. A nakoniec, v posledných rokoch zhoršujúcej sa jeho choroby a po smrti manželky, zostali sme už len my dvaja – Dr. Ján Púll a ja. Možno aj preto ustanovil nás za vykonávateľov svojho testamentu, ktorý mu pomohol napísať Dr. Pavel Winkler. Spolu s Púllom obstarali sme na jeho žiadosť pohreb jeho manželky (zomrela ako 84-ročná 2–3 roky pred ním), potom aj jeho pohreb a uloženie ích urien na cintoríne v jeho rodnej obci Rovňanoch. Na spoločnom hrobe dali sme položiť veľký pekne formovaný kameň z okolia Ďurišovej obľúbenej horárne. Splnili sme tak výslovne sentimentálne a dojemné Ďurišovo želanie: kameň z českej zeme zapravený do slovenskej pôdy mal byť symbolom jeho vždy československy zameraného životného úsilia a práce.

Tieto moje spomienky a vyjadrenia o Ďurišovi-človeku sú prirodzene subjektívne a azda aj hodne rozporné. Rozporný bol aj môj pomer k nemu. Sprvoti, po roku 1945, až kým som ho osobne bližšie spoznal, bol nie veľmi kladný, pretože som o ňom, o jeho vystupovaní a jeho povahe a vzťahoch k ľuďom počul – a to nie iba od svojich vpredu uvedených priateľov – veľa nepriaznivých informácií. Zblížil som sa s ním až neskoršie, keď už bol vyradený zo svojej spoločnosti a stal sa akoby „obyčajným“ človekom. Bolo mi v podstate ľúto, ako žije sám, iba s manželkou, bez rodiny, opustený, zabúdaný aj voľakedajšími priateľmi. Podobné pocity viedli aj Jána Púlla (ten s ním sedel 6 mesiacov v jednej cele), že sme sa začali s Julom častejšie a skoro pravidelne stretávať. Cítil som, že mu robilo dobre, keď k nám občas prišiel (bývali sme blízko, tri zastávky autobusom) aj s manželkou, ktorá sa skoro spriatelila s mojou ženou. Niekedy, tak raz za mesiac, prichádzal neohlásene, s formálnou zámienkou kúpiť si odo mňa tuzexové bony (posielala mi ich dcéra Duňa zo Švajčiarska), za ktoré si kupoval nedostatkové špeciality na spestrenie či vylepšenie svojej asketickej životosprávy.

Časté osobné styky s nami, spojené so zaujatým kritickým zvažovaním neradostných pomerov a neveľkými možnosťami ich nápravy u nás doma i vo svete, zrejme pomáhali Ďurišovi psychicky, silou vôle prekonávať doliehajúce problémy osamelosti, starnutia a najmä zhoršujúceho sa zdravia (opakované zákroky proti rakovine (?) prostaty). No napriek fyzickému upadaniu v poslednom čase akoby znovu ožíval s náznakmi trochu jasnejších perspektív: s prehnaným optimizmom – ako voľakedajší komunistický funkcionár – sledoval a posudzoval možnosti pravdepodobných zmien v politike ZSSR po príchode Andropova a obzvlášť Gorbačova do čela KSSZ po nenávidenom Brežnevovi. Plný nádeje na obzore videl už aj pád rovnako nenávideného Gustáva Husáka a krach jeho „reálneho socializmu“. Žiaľ, vyplnenia tejto nádeje sa už nedožil…

(január 2005)

Ladislav Šimovič, dr., překladatel z francouzštiny, se narodil 24. 3. 1915 v Bzincích, absolvoval Filozofickou fakultu Univerzity Komenského v Bratislavě. Působil jako profesor jazyků na bratislavské obchodní akademii, za slovenského státu byl vězněn; účastník SNP. Po osvobození ho zaměstnával ve svém úřadu slovenský Zbor povereníkov. Od roku 1948 byl diplomatem (velvyslanec v Bulharsku, Japonsku, Indii a Jugoslávii) a náměstkem na ministerstvu zahraničních věcí. V roce 1969 propuštěn a nuceně penzionován. Poté pracoval jako skladník v samoobsluze a pomocný zahradník v areálu motolské nemocnice. Od konce osmdesátých let je na odpočinku. Žije v Praze.

Obsah Listů 2/2007

Související články

Alena Wagnerová: Ještě o Karlu Kosíkovi

Lukáš Jelínek: Hrdinní chalupáři a podezřelý disent

Pavel Šaradín: Je třeba revidovat dějiny?

Ladislav Šimovič

Z nepublikovaných vzpomínek

Július Ďuriš

Související články

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu