Dvouměsíčník pro kulturu a dialog
Na bratislavskom krste knihy svojich esejí Zlosť a hanba, smútok a hrdosť poznamenal Adam Michnik, že „Slovensko má bezpochyby šťastie oproti Poľsku, lebo slovenský premiér nemá dvojičku“. Nestranný pozorovateľ si však nemôže nevšimnúť, že Robert Fico si sebe podobných a seberovných hľadá s o to väčším úsilím. Nielen doma, ale už i vo svete.
Pre jeho zahraničnú politiku čoraz viacej platí ono známe mečiarovské, že ak nás nebudú chcieť na Západe, pôjdeme na Východ. Na jeho destinačnom lístku sa v krátkom čase objavili Čína, Kuba, Líbya i Venezuela. Naozaj sa povrávalo, že by mohol zaletieť do Caracasu, ba ešte ďalej – k Hugovi Chávezovi! Slovensko je síce malilinká krajinôčka, ale keď ide o to rozšíriť spoločenstvo spiklencov proti USA, vítaný je každý. Navyše tento akt by nadviazal na návštevu uránsko-iránskeho prezidenta a zároveň by bol fanfárou, aperitívom k návšteve ďalšieho do partie ľudí so slabosťou pre demokraciu – Lukašenka.
Ukazuje sa, že komunistické úchylky junošstva si Fico nedoliečil, a teraz sa hlási jedna recidíva za druhou. Dnes sa ešte jeho krikľavo vyzerajúce návštevy odôvodňujú presadzovaním slovenských ekonomických záujmov (čo by znelo dôveryhodne, keby reč prišla aj na bulharské sestričky, politických väzňov a pod.). Zdá sa však, že vzhľadom na jeho vzrastajúcu popularitu doma čoskoro bude vyrábanie takejto legitimity marením času, ktorý by sa dal využiť efektívnejšie, napr. na dôkladnú prípravu návštevy v komunistickej Kórei.
Predseda vlády sa na zahraničné cesty pripravuje doma a v tichosti, pravda, ak nespustí planý krik toporná a chronicky nejednotná opozícia. Pred dvoma rokmi v bratislavskom hoteli Bôrik oslavoval bieloruský Deň nezávislosti, nedávno zavítal do luxusnej reštaurácie, kde sa kubánske veľvyslanectvo veselilo pri spomienke na zvrhnutie vlády diktátora Batistu a 48. výročie Castrovej revolúcie.
Fico si užíva a pritom aspoň o jednu dĺžku predbieha slovenskú diplomaciu. Lebo s naším veľvyslancom v Havane tamojšie najvyššie politické špičky nekomunikujú a slovenskej ambasáde úrady ešte nedávno vypínali elektrinu, keďže kontakty pestuje aj s disidentskými kruhmi. Nevieme, čo sa na recepcii pojedlo, popilo a pohovorilo, ale po návšteve premiéra krajiny (!) už naša ambasáda azda bude energeticky sebestačná (na rozdiel od krajiny, ktorú reprezentuje)… Najmä ak sa Fico ani tentoraz nepomýlil a opäť si zabudol uctiť nejaký 17. november…
Zavše to vyzerá, ako keby Slovensko nebolo ani tak členom EÚ, ako skôr členom vládneho kabinetu Roberta Fica. Program zahraničných ciest predsedu vlády málokedy korešponduje so záväzkom aktívne sa zúčastňovať na spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike únie.
Fico sa však o pôžitky a roztopašnosti mieni podeliť so svojím ľudom. Vládny Smer chce totiž oživiť tradíciu 1. mája a Medzinárodného dňa žien, keďže tieto sviatky predstavujú sociálnodemokratické hodnoty, ku ktorým sa strana hlási. Naplánované sú už výjazdy a stretnutia s občanmi po celom Slovensku, s kultúrnym programom. Akiste finančne nenáročným, lebo ako vieme, schválený štátny rozpočet na tento rok jednoducho nepustí: Veď kultúru dotuje štyrmi miliardami, čo je o päťstotisíc menej než v roku 2006, teda možno 0,6 % HDP (európske minimum má rozpätie od 1,7 do 1,8 %, Fíni sa dostali na úroveň 2,5 %!). Tomu sa hovorí konzervovanie už teraz alarmujúceho vzťahu ku kultúre, celkového historického kultúrneho povedomia!
Fico naznačil, že väčšiu pozornosť bude venovať aj odkazu SNP a holokaustu. Istý druh pozornosti našim dejinám nedávno venoval aj arcibiskup Ján Sokol, metropolita Slovenska, keď v spravodajskej televízii TA3 povedal, že „za pána prezidenta Tisa tu bol blahobyt a nič nám nechýbalo. Preto si ho vážim“. Nuž, aj takto možno vidieť deportácie asi 70 000 slovenských Židov do nacistických vyhladzovacích táborov a arizovanie za viac ako tri miliardy vtedajších slovenských korún.
Protestovali predstavitelia rady mimovládnych organizácií rómskych komunít a ústredného zväzu židovských náboženských obcí, ale komunista Fico sa neohradil, hoci ideologicky vzaté, mal pozdvihnúť hlas medzi prvými.
Mimochodom, meno arcibiskupa Sokola figuruje v registračných protokoloch bývalej ŠtB, ktoré na internete zverejnil Ústav pamäti národa. Od roku 1972 ho viedli ako kandidáta tajnej spolupráce a od júla 1989 ako agenta, krátko po tomto dátume ho vymenovali za arcibiskupa. Samotné spisy ŠtB o Sokolovi boli skartované 7. decembra 1989.
Do celkovej spoločenskej mozaiky akiste zapadá fakt, že Ústav pamäti národa je znovu jednou nohou bezdomovcom. Už dávno leží v žalúdku ministrovi spravodlivosti, nominantovi HZDS, ktorého predseda má prezývku „Doktor“, nuž ústavu spravodlivé ministerstvo jednostranne vypovedalo zmluvu o prenájme, vzápätí sám súdruh minister Harabín rozhodnutie „vylepšoval“ zámerom prideliť tejto inštitúcii dôstojnejšie miesto, kam by sa vošiel aj rozsiahly archív. Zo všetkého najradšej by však zmenil postavenie ústavu, napríklad tým, že by ho zaradil do systému Slovenskej akadémie vied. Čiže neutralizoval. Čiže paralyzoval.
Dlho sa darilo škodiť ústavu a jeho povesti aspoň nomináciami na funkciu predsedu Správnej rady, ktorú do svojej tragickej smrti zastával Ján Langoš. Na dlhodobo uvoľnené miesto nekandidoval tuším len náš domovník, ktorý si so svojím IQ nikdy nelámal hlavu, a ak to aj na ňom občas nevidno, počuť to vždy, keď prehovorí.
S o to väčším úsilím sa o dlhodobo uvoľnený post uchádzali sympatizanti Slovenského štátu, podporovaní SNS. Ústav pamäti národa napokon povedie tridsaťročný kandidát SNS Ivan Petranský, doteraz vedecký pracovník Slovenského historického ústavu Matice slovenskej v Bratislave. V opakovanom tajnom hlasovaní v NR SR dostal viac hlasov než celoživotný opozičník František Mikloško. Petranský už stihol vyhlásiť, že vojnovú republiku by hodnotil opatrne, že vtedajší režim mal aj pozitíva…
Inými slovami – dobre nám už bolo, dokonca dva razy: v bábkovom slovenskom štáte a za boľševika.
Ruka v ruke s víťaziacou kultúrou populistov rastie vplyv štátu. Najnovšie Fico predostrel svoje predstavy o tom, ako by mala vyzerať koncepcia zdravotníctva. Podľa nej súkromné poisťovne (Dôvera, Union zdravotná poisťovňa, Apollo a Európska zdravotná Poisťovňa) nesmú byť ziskové, mali by im ostať len 4 percentá na správny fond, skrátka všetky peniaze zo zdravotného poistenia sa musia vrátiť do zdravotníctva. Druhu novinkou je, že poistencov štátu (dôchodcov, študentov, nezamestnaných, ženy na materskej dovolenke) treba preveliť do verejnoprávnych zdravotných poisťovní (Spoločnej zdravotnej poisťovne a Všeobecnej zdravotnej poisťovne), ktoré sú akciovými spoločnosťami so stopercentnou účasťou štátu.
Je isté, že ide o výsostne politické a kategorické rozhodnutia, nie vyhlásenia, ktoré by vzišli z diskusií s odborníkmi, prípadne širšou verejnosťou. Obmedzenie či dokonca ukončenie činnosti súkromných zdravotných poisťovní, ktoré z týchto viet priam trčia, je Ficovou vojnou s kapitalizmom reprezentovaným nehorázne bohatými súkromnými poisťovňami, a súčasne časťou ohláseného sociálneho programu, ktorého plnenie očakávajú masy a na ktorý niet peňazí. Nateraz sa ale javí dôležitejšie, či predsa len bude aká taká diskusia, alebo sa okamžite zvýši kontrola a pozvoľna sa pristúpi k udeľovaniu pokút a časom k odoberaniu licencií.
Ak slovenský premiér v zahraničnej politike zvysoka kašle na akúsi jednotnú líniu EÚ, v tomto prípade očividne ignoruje programové vyhlásenie vlastnej vlády, lebo v jeho pôvodnom znení sa jasne hovorí, že vláda sa zaväzuje presadiť také právne prostredie, ktoré všetkým zdravotným poisťovniam umožní rovnaké podmienky.
Aj inak je sa stále na čo pozerať. STV má nového generálneho riaditeľa. Volá sa Radim Hreha a do Mlynskej doliny v Bratislave zletel rovno z Kavčích hor. Nevie sa, či zvíťazil vďaka najlepšiemu projektu, tuší sa však, že jeho veľmi dobrým (ak nie najlepším) projektom je samotná skutočnosť, že v kruhoch sociálnej demokracie, českej a slovenskej, má viacero vplyvných a ešte vplyvnejších priateľov. Hreha je prvý riaditeľ, ktorého zvolila televízna rada – volená poslancami, naposledy a pre istotu dopĺňaná hneď po júnových parlamentných voľbách v minulom roku. Jeho predchodcu Richarda Rybníčka schválili do funkcie poslanci priamo hlasovaním v Národnej rade.
Hrehovým zástupcom pre program sa stal nedávny riaditeľ produkčného domu Forza a riaditeľ kreatívneho centra televízie Markíza. Riaditeľom pre strategický rozvoj a pre digitalizáciu STV je Nikolaj Savický, bývalý hlavný analytik Českej televízie. Spravodajstvu šéfuje Ján Šmihula, doterajší pražský spravodajca Slovenského rozhlasu.
Hreha ešte ani nesedel v riaditeľskom kresle, a už stiahol návrh rozpočtu televízie na rok 2007, vypracovaný ešte predchádzajúcim vedením. S pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote požiada vládu o oddlženie STV.
Súdružku vládu vskutku bude viac ako potrebovať. Dozaista aj preto, že podľa rozhodnutia licenčnej rady musí STV zaplatiť celkovo tridsať miliónov Sk na pokutách za to, že počas dvoch sérií Slovensko hľadá SuperStar protizákonne odvysielala reklamu. STV (hospodári s viac ako dvojmiliardovým rozpočtom) spolu so svojím rozhlasovým bratom bude určite netrpezlivo čakať na prijatie nového zákona o koncesionárskych poplatkoch, ktorý by mal na účty oboch inštitúcií priniesť ročne stovky miliónov korún. Až po prijatí tohto zákona vraj budú uvažovať o technologickom a programovom rozvoji.
O snahe vládnej trojky získať rozhodujúci vplyv na elektronické médiá a službe verejnosti môžu predovšetkým v STV uvažovať už teraz. V aktuálnom uznesení Rady STV, prijatom tesnou väčšinou, možno nájsť znepokojenie nad politickými tlakmi. Tie, pochopiteľne, smerujú k spravodajstvu a publicistike.
Len čo našinec vypne televíziu a otvorí si noviny, dočíta sa o nebývalom zhodnocovaní koruny, prudkom raste ekonomiky a – šľak aby to trafil – o „pozitívnej nálade v regióne“. Lenže koruna sa v poslednom čase posilňovala prirýchlo. Zdražovala tovary slovenských vývozcov a znevýhodňovala ich postavenie na zahraničných trhoch, hlavne exportérov z chemického priemyslu. Lepšie obišli tie podniky, čo majú tradične vysoké dovozy surovín a technológií, a tak mohli znižovať náklady na výrobu (U. S. Steel Košice, Chemické závody Nováky, Matador Púchov, Sony v Trnave).
Silnejúca koruna veruže niekoľkokrát znepokojila až hen guvernéra Národnej banky Slovenska. Mňa, samozrejme, znepokojujú iné veci… Ale s mojou pozitívnou náladou v regióne sa vari už ani nepočíta…
Dagmar Vaněčková: Rakouské glosy
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy
Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce.
Statistiky.
