Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2006 > Číslo 5 > Marián Hatala: Už ani tie kauzy nie sú, čo bývali!

Marián Hatala

Už ani tie kauzy nie sú, čo bývali!

Aby som voľne pokračoval – spľasknú, len čo ich niekto stihne nafúknuť. Zvyčajný výplach mozgov (pudovými motívmi, logickými eskapádami) a uší (tiežargumentmi). Zostáva pachuť a – pravdaže – prehlbujúce sa poznanie, že úroveň politického života na Slovensku, jej kultúry je ešte horšia, než sme si trúfali dúfať.

Krajinku pod Tatrami ovládla vypočítateľná nuda. Nebyť prípadu menom Hedviga H., o ktorom bude reč neskôr, takmer by som mohol vystanoviť kópiu svojho predchádzajúceho riportu. Spomínaná nuda by nateraz bola asi kľúčovým slovkom každej trochu vážne myslenej referencie. Všetko totiž nasvedčuje tomu, že podstatná časť domácej politickej scény sa zašprajcovala v sérii verbálnych šarvátok, ktorých každé pokračovanie je v nedohľadne. Spôsob prežitia určuje výber a kaliber používaných prostriedkov. Patrí k nim obojsmerná profylaxia, to značí, že protivník nielenže vymyslí kauzu a verejnosti zverí aj vlastný, to jest nanajvýš dôveryhodný zoznam vinníkov, ale zamestnal óbrstratégov, a tí už vopred vykonštruovali kauzy, ktoré možno okamžite použiť v prípade očakávaného útoku sprava, zľava či zo stredu. Takto vedený život v politickom stáde má ale predsa len jednu nevýhodu. Časť publika už mnohé z tých lacných trikov prekukla a venuje im málo pozornosti. Horšie je to s väčšinou médií, ktoré svoju publicistiku nastavili na nižšie kritériá a kĺzajú po povrchu súvislostí, príčin a dôsledkov, poskytujúc neúmerne veľa priestoru priemerným a podpriemerným, teda tým, čo u nás nateraz víťazia na celej čiare.

Obštrukcie z malicherností

Čitatelia si akiste ešte spomínajú na predaj košického letiska konzorciu TwoOne. Protimonopolný úrad ho odsúhlasil ešte 14. augusta. Súhlas bolo potrebné doručiť Fondu národného majetku i ministerstvu dopravy 15. augusta. Nuž a ministerstvo sa odvolávalo na to, že ako účastník konania dostalo rozhodnutie až 16. augusta. (Stanovisko Josefa Augustu sa mi do uzávierky nepodarilo získať). Isté je, že ministerstvo a minister Ľ. Vážny vážne zvažovali, že sa proti rozhodnutiu úradu odvolajú, lebo Ficova vláda sa s privatizáciou, o ktorej rozhodla ešte Dzurindova vláda, nezmierila ani na okamih. A keď nepomohol Protimonopolný úrad, „pomôcť“ mohli už len dodatočné obštrukcie, prefabrikovateľné len a len z byrokratických malicherností. Nakoniec premiér musel oznámiť to, čo všetci – okrem neho – vedeli. „Konzorcium TwoOne sa stane majiteľom 66-percentného balíka akcií košického letiska. Aj napriek špekuláciám, či načas doručilo rozhodnutie úradu, rešpektujeme, že ho doručili včas.“ Tomu sa na Slovensku tuším hovorí „takjaképakcopak“!

Iná situácia nastala v prípade Bratislavy. Konzorcium vedené viedenským letiskom nesmie kúpiť väčšinový podiel v Letisku M. R. Štefánika. Po ich spojení by podľa nálezu Protimonopolného úradu vznikol regionálny monopol. Konzorcium TwoOne sa odvolalo na Rade PMÚ. A keďže ministerstvo dopravy nelenilo a v krátkom čase pripravilo zrušenie privatizácie bratislavského letiska, TwoOne podá (ak už nepodalo) na Slovensko medzinárodné žaloby.

Vyšetrovanie sa skončilo, zabudnite?

A potom sa na scéne objavila vysokoškolská študentka maďarskej národnosti Hedviga Malinová. Dvaja externí extrémisti ju prepadli v Nitre, keď bola na ceste do školy. Strhli jej náušnice, prefackali ju a na blúzku zozadu jej napísali „Maďari za Dunaj“. Že je Maďarka, poznali podľa toho, že s kýmsi telefonovala jazykom, ktorému nerozumeli, a teda logicky sa mohli domnievať, že cudzími slovami urážala slovenský národ, jeho zvrchovanosť, suverenitu či klérofašistických dejateľov.

Prípad akosi zapadal do rámca posledných udalostí na Slovensku i v Maďarsku. Ich spoločným menovateľom sa stala xenofóbia, rasizmus. Nasadených bolo viac ako 250 policajtov, preverili 620 podozrivých a 100 reštauračných zariadení. Vyšetrovalo sa a dokazovalo. A telefonický operátor potvrdil, že v predmetný deň študentka netelefonovala svojím mobilom. Hedviga M. teda uviedla, že sa s niekým stretla, ale nevedela už povedať s kým, a v jej výpovedi sa objavovalo čoraz menej podrobností, ba veľa nešikovne plátaných dier v pamäti. Neskôr znalec vylúčil otras mozgu a s tým súvisiace bezvedomie, teda poškodená si mala pamätať viac. Ešte neskôr znalecké posudky lekárov vylúčili pomliaždenie ľavej strany tváre, nosa, sánky a brucha. Krvavé fľaky na oblečení boli vraj spôsobené prenesením krvi z nosa, z ktorého študentka (podľa jej vlastných slov) zvykne krvácať počas stresových situácií.

Prípad sa politicky načisto zašmodrchal, keď poslanec a dokonca predseda jedného z výborov národnej rady Gábor Gál z SMK (tá vyšetrovanie od začiatku spochybňovala) sa ujal právneho zastupovania študentky. Keď spoznal svoj omyl, bolo neskoro, nanajvýš mohol vyhlásiť, že študentka má odteraz zastupovať seba samu. To aj urobil, no než za sebou zatvoril dvere, stihol ešte sebaobhajobnú reč: „Mám advokátsku kanceláriu, ktorá má množstvo klientov. Znamená to, že každý z týchto prípadov je spolitizovaný?“

Polícia aj napriek tomu, že si podľa nej Malinová útok s národnostným podtextom vymyslela, bude naďalej pokračovať vo vyšetrovaní prípadu.

Slovensko-maďarské vzťahy a vzťahy vôbec

Údajný útok poriadne preveril slovensko-maďarské vzťahy. Venoval sa mu premiér Gyurcsány, ktorý vyhlásil, že buď klame študentka, alebo slovenská polícia. Ba tvrdil, že k prípadu dostal aj hlásenie tajnej služby. Fico zdôraznil, že jeho vláda nebude tolerovať extrémizmus ani neznášanlivosť, nebude však tolerovať ani to, aby niekto likvidoval dobré meno Slovenska na základe falzifikátov či výmyslov. Nuž k tomu len toľko, že iné krajiny dozaista majú ešte lepšiu povesť než Slovensko. Horšie je, že odmietol kritiku, podľa ktorej napätie v slovensko-maďarských vzťahoch spôsobuje účasť SNS vo vláde. Je totiž evidentné, že Smer a HZDS sekundujú pri protimaďarských názoroch či náladách SNS. Prečo nie?! SNS je koaličná strana, má teda istú legitimitu a zlý príklad je síce hodný zavrhnutia, ale strašne lákavý. A okrem toho – najprv niekto musí dokázať, že ide o zlý príklad. A s tým sa naozaj nikto neponáhľa, veď sa spochybňuje loajalita SMK voči Slovensku, SNS žiada, aby bol B. Bugár (predseda SMK) zbavený poslaneckého mandátu, ba národní trúsia reči o tom, že SMK treba postaviť mimo zákon, a opoziční partneri SDKÚ a KDH mlčia! Nuž bodaj by Fico neopakoval, že zodpovedá iba za to, čo robí vláda, a že nebude robiť advokáta SNS. Cíti sa pevne v krampflekoch o to viac, že (zatiaľ) nemusí pochybovať o vernosti loajálnych. Minister zahraničia Ján Kubiš sa nechal počuť, že SMK pripravuje diskreditáciu Slovenska a odporučil, aby si každý prečítal volebný program SNS: „Dajte konkrétne dôkazy, že SNS pôsobí v konkrétnej politike konkrétnymi činmi v extrémnom duchu, a ja budem prvý žiadať nápravu. Dnes vidím iba kampaň.“ Nuž konkrétnejšie už nemohol povedať, že koaličnú trojku viažu isté dohody a že SNS v nej nie je jediná nacionalistická strana. Kubiš má pravdu – v programovom vyhlásení vlády nenájdete zmienku o tom, že Slota si svojho času sadal „do tankov na Budapešť“, ani písmenko, ktoré by naznačilo, že ich nazval „maďarskými hajzlami“! Preto mu treba požehnať, má mandát, spravodlivo naháňa Maďarov po Slovensku. Konečne už i z vládneho výslnia, hoci už dávno mal byť v chládku.

Kubiš často pripomína, že keď ide o prejavy extrémizmu, slovenská polícia koná rázne. Ako rázne, hovorí prípad, keď Okresná prokuratúra v Banskej Bystrici zrušila trestné stíhanie vodcu Slovenskej pospolitosti (SP) Mariána Kotlebu a ďalších osôb za výtržníctvo pri oslavách výročia SNP v Banskej Bystrici. Námestník banskobystrickej okresnej prokuratúry zrušil stíhanie z dôvodu, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty výtržníctva. Hoci rázne obvineným hrozil rázny dvojročný nepodmienečný trest, hajlujú pokojne ďalej, ba neujalo sa ani rovnako rázne oznamované rozviazanie pracovného pomeru s učiteľom informatiky M. K., ktoré riaditeľovi osemročného športového gymnázia odporučil Banskobystrický samosprávny kraj – zriaďovateľ školy.

Najnovšie polícia zadržala 40 neofašistov v jednej chate pod Donovalmi. 17 z nich obvinila z trestného činu podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd. Otázka je, kto, kedy a či vôbec vynesie rozsudok – pri tom množstve prípadov, keď sa tak dlho tutlalo, až sa ututlalo.

Množiace sa incidenty (napríklad na futbalových štadiónoch) potvrdzujú, že rasizmus nám nie je až taký cudzí, ako sme si nahovárali. Často prežíva „len“ v akejsi latentnej podobe, ako predsudok proti inakosti, aby sa prejavil v priaznivých podmienkach. Tie nastávajú relatívne často aj preto, lebo prokuratúra a súdnictvo mnoho ráz bagatelizujú útoky, lebo pri vyšetrovaní sa často nedokáže, že išlo o rasový motív. Bagatelizujeme, aby nenastali problémy – a problémy nastávajú, lebo bagatelizujeme.

Všeobecná klíma v krajine napokon sťažila aj spôsob, ako čeliť národnostnej neznášanlivosti. SMK navrhovalo odsúdiť brutálne fyzické útoky na občanov maďarskej národnosti, podnecovanie neznášanlivosti a vyzvať vládu, aby dôrazne konala proti páchateľom podobných činov. Text prohlášenia obsahoval aj výzvu parlamentným stranám v Maďarsku, aby konali podobne. Slovenské parlamentné strany vyhlásenie neprijali, už preto, že pochádzalo z dielne SMK. Najostrejšie vystúpil M. Dzurinda. Podľa neho bol návrh v rozpore s národnými a štátnymi záujmami. Prijatie takého dokumentu by bola pozvánka pre medzinárodné inštitúcie, aby prišli Slovensko monitorovať, Slovensko nie je diktatúra, ale právny štát, a má na to, aby si poriadok vedelo urobiť samo.

Napokon slovenský parlament prijal iné vyhlásenie proti extrémizmu a neznášanlivosti a nadviazal ho na Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia. Za prijatie, navrhnuté šéfom parlamentu, hlasovali všetky parlamentné strany s výnimkou SDKÚ. Tá nepovažovala za dôstojné spájať tému holokaustu a kriminálnych incidentov z posledného obdobia a okrem toho – prijatie dokumentu vraj svedčí o tom, že dianie v oblasti ľudských práv na Slovensku sa vymyká európskym pomerom a aj z rúk slovenských štátnych inštitúcií. Čo dodať? Pozoruhodný obrat v názoroch v rozpätí desiatich riadkov!

Ale tankujeme lacnejšie!

Na záver aspoň jedna dobrá správa: Slovnaft v poslednom čase niekoľkokrát znížil ceny. Hovorí sa, že dôvodom zlacnenia benzínov a nafty na čerpacích staniciach v SR je pozitívny vývoj na svetových ropných trhoch, kde cena ropy klesá. Za to môže podľa analytikov OPEC dobrá situácia v zásobovaní a uvoľnenie napätia na Blízkom a Strednom východe, ako aj vyhliadky na miernu sezónu hurikánov v USA. Situáciu na trhu upokojila aj správa amerického ministerstva energetiky, že zásoby pohonných látok sú v USA najvyššie od roku 1998. Na pokles cien vraj pôsobí aj objavenie veľkého ropného poľa v Mexickom zálive, kde objavili v hĺbke 2100 metrov pod vodou ropné pole, siahajúce až do hĺbky 8452 metrov.

Inými slovami: tankoval som konečne za hrdých 38 Sk/liter Naturalu 95! Isteže, notorickí frfľoši hneď argumentujú, že nižšiu cenu benzínu ako Slovensko mali napríklad k 4. septembru 2006 v EÚ Luxembursko, Belgicko, Dánsko, Litva, Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, Estónsko. Ale ja viem svoje – v cenotvorbe sme mohli dopadnúť aj horšie. Ako Poľsko spomedzi krajín V 4 alebo ako Malta, ktorá má tradične najvyššiu čistú cenu benzínu s oktánovým číslom 95. Ani ceny v Írsku či na Cypre by nás nerozveselili.

Nielen ja viem svoje. Premiér je na tom rovnako. Potuteľne sa usmieva, naznačujúc, že za každé zníženie cien tovarov môže vláda, neústupne a nekompromisne vyjednávajúca s energetickými monopolmi. Zdá sa, že vláda môže všetko. Napríklad monopolom zvýšiť dane alebo zrušiť manažérsku kontrolu zahraničných investorov nad strategickými firmami a podobne. Ficovci pre nás požadujú aj pokles cien elektriny pre domácnosti (o 6 percent) a plynu (o 5 percent).

Inými slovami: Ešte nám nie je tak dobre, ako bývalo, ale už sa na tom pracuje!

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, publicista. Žije v Bratislavě.

Související články

Marián Hatala: Už sú tu zase!

Marián Hatala: Slovenskí politici a Sting

Marián Hatala: O svedomí a ďalších cudzích slovách

Obsah Listů 5/2006


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.