Marián Hatala

Uź sú tu zase

Súčasné vládne trio Smer-SD, HZDS-ĽS a SNS vzniklo tak rýchlo, ako keby tomuto aktu predchádzali intenzívne predvolebné dohody. Predsedovia strán sa poľahky dohodli aj na rozdelení rezortov, a to v pomere 11 : 3 : 2. Do parlamentu vtrhlo 85 víťazných poslancov (v NR SR je 150 kresiel) a za zmienku stojí, že nacionalisti majú podpredsedníčku najvyššieho zákonodarného zboru a obsadili i funkcie predsedov výborov pre obranu a bezpečnosť, životné prostredie a pre kontrolu NBÚ. Stranícki lídri HZDS–ĽS a SNS Mečiar a Slota sa nestali členmi vlády, ba ani funkcionármi parlamentu. Budú pôsobiť ako radoví poslanci. Nie je podstatné, či išlo o úlitbu najvládnejšej mocnosti, vedenej populistom Robertom Ficom, čiže o profylaktický pokus udobriť si zahraničie za všetky budúce prešľapy a lapsusy. Dôležité je, že sme svedkami len kozmetickej finty, keďže Mečiar a Slota, spolutvorcovia programového vyhlásenia vlády a hlavné postavy všetkých jej koaličných porád, budú robiť politiku takpovediac spoza opony.

Kto môže za takú vládu?

Počas tých niekoľkých dní, keď sa utriasala (po slovensky kreovala) nová vládna garnitúra, bolo v obehu viacero kombinácií. Na stole sa ocitol návrh na trojlístok Smer–KDH–SMK i Dzurindom dôsledne presadzovaná zostava SDKÚ–SMK–HZDS s tichou podporou KDH. Ibaže kresťanskí demokrati zaujali v oboch prípadoch hodnotový či principiálny postoj – časť predsedníctva hnutia odmietala spoluprácu so Smerom a ohradila sa aj proti účasti vo vláde, v ktorej by malo byť HZDS, či už s Mečiarom alebo bez neho. Keď sa (po jedenástich dňoch od volieb!) napokon KDH v duchu línie svojho predsedu P. Hrušovského rozhodlo, že by šlo do vlády so Smerom a s SMK, bolo dávno po funuse, hoci – ako pre koho. Napríklad bývalý premiér M. Dzurinda chodil ešte aj po tom na vohľady k HZDS. Jedna trápnosť stíhala inú trápnosť, a vtedy sa začalo s hľadaním vinníka. Našiel ho Dzurinda – v KDH, ktoré podľa neho umožnilo Ficovi zostaviť vládu, ktorá nie je „ani tak výsledkom vôle voličov, ako skôr výsledkom nevôle KDH“. Aj ďalej sú to naskrze správy hodné Kocúrkova: Mečiar odkazoval Dzurindovi ako ohrdnutému milencovi, že jeho úsilie bolo skrz naskrz márne, a neperspektívny pytač vlastnú morálnu dezintegráciu povyšoval na ciele, ku ktorým cestu dláždia argumenty typu „pokus o kontinuitu v reformách“, „medzinárodná akceptácia“. A stratiac posledné zvyšky súdnosti tvrdil, že o zostavenie vlády s HZDS by sa neusiloval, keby nebola šanca, že sa podarí zrušiť Mečiarove amnestie (!), že trojkoalícia SDKÚ–SMK–HZDS s tichou podporou KDH mohla byť výhodná pre všetkých. Doslova povedal: „Tí, ktorí si nechceli podať ruku s Mečiarom, by nemuseli. Každý by mohol získať aj viac, možno okrem SDKÚ.“ Jeho strana vraj mala predstavu, za akých podmienok by bola možná vláda s HZDS. Časťou tejto predstavy bola aj domnienka, že HZDS by sa správalo inak ako dnes. Aký úctyhodný kusisko od pravdy bývalý premiér bol, demonštroval takmer vzápätí sám niekdajší ľudový vodca Mečiar, keď sa okamžite po podpise koaličnej zmluvy vyslovil za rehabilitáciu bývalého šéfa SIS Ivana Lexu, ktorého úrad je spájaný s únosom exprezidentovho syna M. Kováča mladšieho. Pripomeňme, že Mečiar ako zastupujúci prezident Lexu už raz rehabilitoval, keď (aj) na únos „uvalil“ amnestiu. Mimochodom, novým ministrom spravodlivosti sa stal bývalý predseda Najvyššieho súdu SR a Mečiarov dvorný pritakávač Harabin, ktorý nikdy, ani na okamih nepochyboval o tom, že Mečiarova amnestia sa nedá zrušiť. Sám Fico povedal, že túto amnestiu považuje za amorálnu, ale musí ju rešpektovať. A o únose sa vyjadril: „Neviem o ňom dosť.“ Ešte o ňom nevie dosť? Alebo už o ňom nevie dosť?

Emócie dávno vyprchali, bubliny rýchlo spľaskli, domnienky a nádeje pominuli, nuž uzavrime ďalšiu neslávnu kapitolu novodobých politických dejín Slovenska poukázaním na vyhlásenie, ktorého stupeň dôveryhodnosti sa javí ako dosť vysoký. Fico svojho času povedal, že celý humbuk bol vlastne zbytočný, lebo od začiatku mal jasno v tom, že jeho potenciálnymi spojencami sa môžu stať iba HZDS a SNS. Naozaj, prečo by roky strávené v opozícii, nákladné budovanie silnej strany a jej spoľahlivo fungujúcich štruktúr, neúspešný pokus o vstup do vlády po vyhraných parlamentných voľbách v roku 2002 mal vymeniť za neistoty, aké by mu dozaista poskytovala spoločnosť väčších alebo menších ideologických nepriateľov?! A hoci sa nová opozícia akiste čoskoro z prehry spamätá a napriek vzájomným animozitám i programovým odchýlkam sa napokon ako tak zomkne v boji proti spoločnému nepriateľovi, štvorročné funkčné obdobie by vláda z hľadiska koaličnej jednoty a homogénnosti mohla prežiť.

Akoby ich jedna mater mala!

Päťpercentným prahom parlamentu síce neprešla ortodoxná KSS, no aj napriek tomu v terajšej vláde majú výraznú väčšinu bývalí komunisti, ktorí myšlienkam jednej z najväčších utópií ľudstva verili až do novembra 1989. V 16-člennej vláde ich je 11. Čo už, keď je u nás taká obyčaj, že nikdy nejde o minulosť politikov a vysokých štátnych úradníkov, ale zakaždým o ich budúcnosť! A tak sa štátnymi tajomníkmi na ministerstvách stali aj ľudia pochybnej povesti. V prípade jedného z nich sa ozvali obzvlášť hlasité protesty (zo združenia Ekofórum). Ide o nominanta Smeru Dušana Muňka, ktorý bol za komunizmu riaditeľom Slovakoturistu a v tom čase podľa záznamov Ústavu pamäti národa podpísal spoluprácu s ŠtB ako agent s krycím menom Slávik. Navyše ho svojho času podozrievali z nelegálneho chovu vzácnych papagájov A práve pre tohto vtáčika sa našlo teplé hniezdočko na ministerstve životného prostredíčka! Takový nikdo, má se jako někdo a žije si jako nic, povedal by Ivan Vyskočil. Fico vyhlásil, že „za ním stojí“ (za Muňkom, nie za Vyskočilom). Isteže, vie, čo robí a vie, že na Slovensku „takýmto spôsobom státia“ nemôže vláda padnúť!

Fico však dozaista bude musieť tutlať, retušovať a pod koberec odkopávať aj iné kalibre.

Nebude môcť všetky povinnosti tohto druhu donekonečna prenášať napr. na nového šéfa diplomacie Jána Kubiša, ktorý si doteraz vystačil s vetami ako „Základné hodnotové orientácie Slovenska sa nemenia“, alebo „Kabinet premiéra Roberta Fica bude dbať na dodržiavanie ľudských práv a práv národnostných menšín“.

Fico sa ešte nedávno učil, že imperialisti nikdy nespia. V súčasnosti, keď je všetkým na očiach a ušiach, sa učí, že imperialistami sú aj západoeurópski socialisti. Na zem ešte ani nedopadli zátky od fliaš šampanského, vystreľovaných pri oslavách volebného víťazstva, už dostal vážne varovania. Predseda Európskej ľudovej strany Martens vyjadril pohoršenie nad zložením novej slovenskej vlády, predseda Európskych socialistických strán Rasmussen vyslovil obavy a znepokojenie (že „zloženie koalície vyvoláva mnohé obavy týkajúce sa dodržiavania ľudských práv“) a vedno s ďalšími 200 socialistickými europoslancami požiadal pozastaviť Smeru členstvo v strane aj v ich frakcii. Nevôľu netajil šéf frakcie socialistov v EP Schulz, veľké sklamanie vyslovil ľavicový europoslanec Wiersma, ktorý si Slovensko dobre pamätá z čias prístupových rokovaní.

Federácia na spôsob Fica a Paroubka

Fico našiel advokáta iba v Jiřím Paroubkovi, ktorý dokonca vyhlásil, že ak Smer dočasne zbavia členstva, „odkazujem pánom v Bruseli, že sa tam už neukážem“. Nie náhodou prvá oficiálna zahraničná cesta nového slovenského premiéra viedla do Česka. Stretnutie dvoch mužov, naposledy znovu zocelených spoluprácou v česko-slovenskej predvolebnej kampani, sa nieslo v duchu oficiálneho i neoficiálneho vzájomného potľapkávania, a Paroubek okrem iného stihol podotknúť, že v programe slovenských národniarov „nevidí žiadne výstrednosti“. Akoby ho bol Slota počul. Takmer vzápätí sa Lidovým novinám zdôveril so svojím údivom nad tým, že zahraničiu, ale ani predstaviteľom českých politických strán neprekážajú aktivity Strany maďarskej koalície (SMK), ktorá je „považovaná za štandardnú politickú silu, čo je zarážajúce“. Okrem toho, pravdaže, horlil za zvrchovanosť Slovákov, utláčaných na ich vlastnom území Maďarmi.

Fico teda dokola opakuje, že jeho vláda bude naskrze proeurópska, že zaručí status quo v oblasti menšín, ba blúznil už aj o tom, že atakovanie jeho partaje v zahraničí majú na svedomí nadnárodné monopoly, neustále rozširujúce vlastné sféry politického vplyvu. Je pripravený rehabilitovať mečiarovský typ politiky so všetkými kauzami a excesmi, ktoré priniesla, je pripravený legitimizovať SNS, ktorej miesto v štandardných európskych podmienkach býva na okraji politického života. Lebo uveril, že v novej koalícii sa mu podarí zmeniť Slovensko na sociálny štát, a tak kvôli vlastnej vízii bude (musieť) klamať a hromadiť moc dovtedy, dokým ho moc neoklame.

Kde vziať na tú utópiu?

Ficov sociálny program je zväčša utópia, na ktorú navyše niet peňazí. Napriek tomu mnohých už nadchla, iných vystrašila svojou podstatou a prípadnými dôsledkami, hoci aspoň niektoré Ficove vyjadrenia sú zatiaľ opatrné, v každom prípade o niečo menej agresívne než tie predvolebné. Nový slovenský kabinet oznámil, že bude rešpektovať rozhodnutie Protipomopolného úradu SR ohľadne prípustnosti predaja letísk v Bratislave a Košiciach, a to aj napriek tomu, že predaj oboch letísk bol podľa Fica chybným politickým a ekonomickým rozhodnutím Dzurindovej vlády. Ak úrad vystaví nález, že privatizácia prebehla v poriadku, že sa naplnili podmienky slobodnej, verejnej súťaže, že spojením bratislavského letiska so Schwechatom víťaz tendra TwoOne nezískal monopolné postavenie, bude ho vláda rešpektovať. Ak však úrad vynesie iný ortieľ, budú mať zúčastnené strany (napr. konzorcium ISAP, ktoré pôvodne chcelo zorganizovať verejnú rozpravu i dosiahnuť zverejnenie všetkých ponúk s hodnotiacimi správami privatizačného poradcu) možnosť podať opravné prostriedky.

Čaká sa teda na rozhodnutie Protimonopolného úradu, a ak došlo čo i len k jedinému porušeniu zákona, k slovu sa dostane ustanovenie zákona o veľkej privatizácii, ktoré umožňuje prokurátorovi v civilnom konaní požiadať súd o zrušenie privatizačnej zmluvy.

Všetko naznačuje tomu, že Ficom ohlásený rozsiahly sociálny program sa nie vždy zaobíde bez revízií, reštrikcií, rekonštrukcií či dokonca reštitúcií. Fico je odhodlaný výrazne posilniť úlohu štátu, lebo podľa neho štát vie byť dobrým vlastníkom. Ibaže musí mať majetok, ktorý aj spravuje, dodávam, majúc na pamäti jeho opakované vyjadrenia, podľa ktorých minulá vláda všetko rozpredala do zahraničia a štát nedrží v rukách základné ekonomické nástroje. Aj napr. v súvislosti so Slovenským plynárenským priemyslom sa teda nastolí právna otázka, či je v súlade so zákonom, že menšinový vlastník má v rozhodujúcich orgánoch väčšinu, hoci väčšinovým vlastníkom je štát. Do istej miery príde i na Slovnaft – notorického zneužívateľa dominantného postavenia na trhu, ktorý ceny benzínov už dávno vyhnal nad prijateľnú hranicu. V Slovnafte, ktorý je však monopolistom s požehnaním štátu, naposledy nepochodil bývalý minister financií I. Mikloš, ktorý (ako pravicový politik!) hrozil aj cenovou reguláciou a stanovením maximálnej ceny. Nakoniec sa neujala ani pokuta vo výške 1,3 miliárd korún.

Fico si uvedomuje, že v Slovnafte má prisilného súpera, s najväčšou pravdepodobnosťou siahne nanajvýš k zníženiu spotrebnej dane z pohonných látok, ale pre to ešte štát nezbohatne…

Je všeobecne známe, že výpadok príjmov v štátnom rozpočte môže byť iba taký, aby nenarušil splnenie záväzných kritérií na prijatie eura v roku 2009. A to nás čaká povedzme podpora pri výstavbe nájomných bytov, v prípade individuálnych osôb návrat k štátnej bonifikácii úrokovej miery pri hypoúveroch, pokrytie 1 až 1,5 percenta z úrokovej sadzby štátnou bonifikáciou. Pokračujme: Ministerstvo zdravotníctva predložilo do pripomienkového konania návrh na zrušenie poplatkov, ktorý by mal začať platiť už od 1. septembra tohto roku. Návrh upravuje nariadenie vlády, ktorým sa stanovujú poplatky tak, aby dosahovali 0 Sk. Jedinou výnimkou je poplatok za vydanie lieku alebo zdravotníckej pomôcky na recept, ktorý sa však má znížiť z doterajších 20 Sk na 5 Sk. To aby nový minister zdravotníctva Ivan Valentovič (ešte nedávno šéf Spoločnej zdravotnej poisťovne) už začal hľadať zdroje, ktoré by tento výpadok peňazí nahradili, veď poplatky sú dnes nezanedbateľným príjmom lekára a nemocníc. Ďalšou novinkou bude, že štátne poisťovne – Všeobecná a Spoločná – sa zmenia z akciových spoločností opäť na verejnoprávne inštitúcie. Ostatné tri poisťovne, ktoré majú súkromných vlastníkov, sa môžu samy rozhodnúť, či zostanú akciovkami. Zmeniť ich na verejnoprávne by zaiste bolo protiústavné, zákon teda stanoví, že poistenec bude povinný prispievať do verejnoprávnych poisťovní. Ak usúdi, že sa poistí v súkromnej poisťovni, bude to vec dohody medzi ním a poisťovňou. Valentovič si myslí to čo Fico – že dobre sa dá hospodáriť aj vo verejnoprávnej forme, ale ktovie, či verejnoprávne inštitúcie budú dlhodobo mať prísne rozpočtové pravidlá, transparentné financovanie, či nebudú vystavené priveľkému vplyvu politikov?

Ako vidíš, milý čitateľ Listov, leto na Slovensku je horúce. Jeseň nebude iná. Vysoké teploty očakávame aj v zime, na jar sa ešte oteplí. A to v minulom režime koloval vtip, že najväčšími nepriateľmi komunizmu sú štyri ročné obdobia…

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, publicista. Žije v Bratislavě.

Související články

Marián Hatala: Slovenskí politici a Sting

Marián Hatala: O svedomí a ďalších cudzích slovách

Kopce pokroků a velehory omylů

Obsah Listů 4/2006

Marián Hatala

Uź sú tu zase

Kto môže za takú vládu?

Akoby ich jedna mater mala!

Federácia na spôsob Fica a Paroubka

Kde vziať na tú utópiu?

Související články

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu