Matúš Halás

Európska identita z druhej strany

Politická identita je priveľmi prekérny pojem na to, aby sa mohla poľahky prehadzovať z jednej kopy na druhú. Obzvlášť v Európe s jej históriou plnou nacionálne motivovaného násilia. Ak si chce nájsť Únia, a nech je nám tu odpustené jej stotožňovanie s Európou ako takou, svoje miesto v dlhom zozname identít, ktoré si každý jednotlivec vytvára od svojho narodenia, a ak sa chce pritom vyhnúť nebezpečenstvám, ktoré sú implicitne prítomné v každej masovej politickej identite, potom si musí nájsť cestu kdesi medzi nacionalizmom, nech už v akejkoľvek podobe, a odosobneným technokratizmom neprístupnej elity.

Hrozby tradičných identít

Nemožno sa naivne spoliehať na rozumnosť tých či oných a „budovať“ európsku identitu pomocou tradičných nástrojov, ktoré sa v 19. storočí tak osvedčili pri budovaní identít národných. Symboly Európskej únie, počnúc vlajkou, cez spoločnú menu a končiac hymnou, rozvíjanie vojenských spôsobilostí, Európsky parlament, projekt Zmluvy o Ústave, podpora študijných programov so zameraním na Úniu, či už len v poslednom období aktuálna téma európskej internetovej adresy .eu, to všetko smeruje k postupnému vytváraniu identity na základoch, ktorých jedinou spoločnou charakteristikou je pomenovanie „európska/e/y“, avšak bez základnej reflexie toho, čo by vlastne toto označenie malo znamenať, resp. toho, čo sa predpokladá, že znamená. Vzniká tak známa imagined community Benedicta Andersona, existujúca len v hlavách občanov a náramne podobná jednotlivým národným spoločenstvám. Nemôžme si už ale dovoliť opakovať chyby z minulosti. Nemôžme si dovoliť znovu sa zahrávať s nacionalizmom. Už vieme, ako funguje, a vieme tiež, že z romantickej predstavy sa ľahko stane agresívna ideológia. Ak sa európska identita nevyberie inou cestou, ako to bolo v prípade národných hnutí, čo sa dnes nezdá ako veľmi pravdepodobné, nebezpečenstvo degenerácie bude vždy prítomné, ba navyše stratíme možnosť byť príkladom ostatnému svetu, ako prekonať problémy (post)modernej doby.

Špecifiká dnešnej doby

Situácia dnes sa výrazne odlišuje od situácie v 19. či v prvej polovici 20. storočia. V spoločnostiach prebiehajú zmeny s rozsahom a rýchlosťou, aké sme doteraz nepoznali. Človek by mohol upadnúť do blaženej predstavy, že chyby minulosti nie sme odsúdení opakovať, alebo dokonca ani nemôžeme opakovať, pretože sa okolnosti tak dramaticky zmenili. Realitou však je, že jediným skutočným rozdielom oproti predošlým obdobiam nie je ani tak základný spôsob fungovania spoločenských a ekonomických procesov, ako ich dosah a intenzita. Či už dnešný stav nazveme postmodernou, reflexívnou modernou alebo rizikovou spoločnosťou, je v konečnom dôsledku nepodstatné. Dôležitým zostáva jeho pochopenie a vyvodenie správnych dôsledkov na základe tohto poznania. Anthony Giddens vidí základnú podmienku modernej spoločnosti v osamostatnení sa času a priestoru navzájom a ich následnom „vyprázdnení“. To na jednej strane ponúka možnosť racionalizovania ľudského konania a na strane druhej otvára priestor pre odpútanie sa od lokálnych resp. regionálnych podmienok. Odpútavanie sa lepšie pochopíme v kontexte neustálych zmien a nutnosti sa im prispôsobovať, ktoré charakterizujú súčasnosť. Relatívne bezvýznamná udalosť na druhom konci sveta má neraz potenciál spôsobiť obrovské problémy na jeho opačnom konci. Hádam najlepším príkladom tejto vzájomnej závislosti je zverejnenie karikatúr proroka Mohameda v dánskej tlači. Druhým dôležitým aspektom popri celosvetovej previazanosti je rýchlosť vedecko-technického pokroku, ktorý je schopný neraz v priebehu niekoľkých týždňov či dokonca dní urobiť z kedysi moderných technológií v okamihu zastarané ba nepoužiteľné poznatky. Oba tieto procesy sa zvyknú spoločne označovať pojmom globalizácia. Tá má za následok, že sa niekedy v celku efektívne národné štáty Európy stávajú čoraz neschopnejšími čeliť jej prípadným negatívnym dosahom alebo prebiehajúce zmeny akýmkoľvek spôsobom usmerňovať. To spätne podkopáva základy, na ktorých je postavená legitimita národných štátov a identita ich občanov. Odpútavanie sa od lokálneho a minulého je sprevádzané tvorbou symbolických znakov alebo vytváraním expertných systémov. Obe tieto možnosti sú zastúpené pri formovaní európskej identity. Nebezpečenstvo spoliehania sa na symboly (ako boli spomenuté vyššie) tkvie v reálnej alternatíve, že menšie regióny budú len nahradené regiónmi väčšími, čo síce vyrieši problém dočasne, no istotne nie natrvalo, pretože to, čo spochybnilo národné štáty, bude raz spochybňovať aj európsku identitu, ak bude postavená na tých istých základoch. Vytváranie expertných systémov je nevyhnutným dôsledkom rozširovania poznania ako takého a rastúcej komplexnosti mnohých oblastí života. No ani toto nie je schodná cesta smerom k európskej identite. Integrácia postavená na technokratickom rozhodovaní úzkej skupiny odborníkov je v príkrom rozpore so zásadami demokracie a chýba jej akákoľvek legitimita, bez ohľadu na kvalitu prijímaných rozhodnutí. Ak sa teda máme vyhnúť tomu, pred čím už varoval Ulrich Beck, a síce nahradeniu hlasovania pokrokom, potom musíme zvoliť inú cestu vytvárania európskej identity a posilňovania integračného procesu.

A čo so životom?

Spomenuté procesy sa bezprostredne dotýkajú každodenného života všetkých občanov. Rozširovanie osobných možností a alternatívnych životných štýlov sú sprevádzané stratou niekdajších stabilných prvkov sociálneho života. Tradície strácajú zmysel, pretože brzdia schopnosť prispôsobiť sa zmeneným podmienkam. Premeny sa dotýkajú osobného i pracovného života, kultúry, ekonomiky, sexuality, rodiny aj náboženstva. Permanentná zmena je typickým znakom moderny. Jej rýchlosť sa výrazne stupňuje, čím spôsobuje množstvo nových začiatkov a odbúravanie rutiny. Rozpad starých oporných bodov neraz so sebou prináša neistotu a následný, obrazne povedané, rastúci dopyt po iných stabilizujúcich faktoroch v živote jednotlivcov. Rozdielom oproti minulosti je ale práve individuálna úroveň, na ktorej človek hľadá rovnováhu. Množstvo determinujúcich sociálnych faktorov, ktoré ovplyvňovali voľbu v predošlých desaťročiach a storočiach, už dnes neexistuje. Kde predtým nebola možnosť voľby, a ak bola, temer nik o nej nevedel alebo bola jednoducho neprípustná, si je dnes možno slobodne vybrať z viacerých alternatív. A to sa týka všetkých oblastí, ktorých sa dotýkajú zmeny dnešných dní. Slovami Zygmunda Baumana je postmoderna zvláštna práve tou autentickosťou možnosti voľby vlastnej identity ako „sole universality of the citizen/human, on the ultimate, inalienable individual responsibility for the choice“. Ako to ale súvisí s európskou identitou ako takou? Je vôbec možné spojiť individuálny výber vlastnej identity s niečím, ako je Európska únia či „európska spolupatričnosť“? Je teda možné postaviť európsku identitu na individuálnej voľbe a pritom sa vyhnúť riziku, že ak si ju občania naozaj aj zvolia ako svoju dominantnú identitu, nebude pritom hroziť nebezpečenstvo tak typické pre jednotlivé národné cítenia?

Dočasné riešenia

Tradične chápané identity sú vytvárané na základe určitého konsenzu, alebo skôr predstavy určitého konsenzu o tom, čo znamená patriť do danej skupiny, aké sú vlastnosti jej príslušníkov, čo ich odlišuje od ostatných skupín a čo musí splniť niekto cudzí, aby sa mohol stať jej členom. Sú teda postavené na vymedzení sa voči okolitému svetu a voči ostatným identitám. Na takéto vymedzenie sa je potrebné dosiahnuť určitú zhodu o tom, „kým sme“. Paradoxne však nie je možné vymedzenie sa nejakej skupiny bez toho, aby sa mala voči komu vymedziť. Popri konsenze tak chtiac-nechtiac musí jestvovať i disent, ktorý mu odporuje, voči ktorému sa ohraničuje, proti ktorému bojuje. Jeden bez druhého strácajú význam, ba prestávajú existovať. Parafrázujúc Jacquesa Derridu, konsenzus je (môže byť) tým, čím je len vďaka svojmu vzťahu k tomu, čo vytláča do neprítomnosti ako svoj opak. V histórii sa už mnohokrát potvrdil veľmi jemný prechod a rozdiel medzi týmito dvomi označeniami, keď sa z disentu stáva konsenzus, ktorý následne opäť vytvára disent, a tak ďalej ad infinitum. Nejedno národnooslobodzovacie hnutie v strednej Európe začínalo ako odpor voči oficiálnej politike štátu, kým sa po dlhom čase dokázalo pretransformovať do podoby samotnej oficiálnej politiky. Identity vytvárané na základe vymedzenia sa voči okolitému svetu sú tak v samotnej svojej podstate nestabilné a ponúkajú len dočasné riešenie trvalých problémov. Zhoda na tom, kým sme, nevzniká ani tak na základe reálnych spoločných vlastností jedincov patriacich do určitej skupiny, ako na schopnosti komunikovať určité predstavy o tom, ktoré naše charakteristiky sú natoľko dôležité, aby sme sa identifikovali s ostatnými osobami, ktoré nimi disponujú. Komunikácia tak zohráva kľúčovú úlohu pri formovaní konsenzu.

Minimálna identita

Šanca Európy spočíva v možnosti namiesto tradičnej no nestabilnej koncepcie kultúry konsenzu vytvoriť svoju identitu na základe disentu. Na základe, ak sa to dá tak povedať, inštitucionalizácie procesu pretvárania disentu v konsenzus, pričom sa automaticky vytvára nový disent s potenciálom zaujať terajšie miesto svojho predchodcu. Takáto identita by nebola postavená na taxatívnom vymenovaní toho, čo je potrebné, aby jednotlivec patril do komunity. Naopak, musí byť postavená na vylúčení vymedzenia pevných hraníc. Premene či tvorbe zhody nesmie brániť stanovenie kritérií, pretože by to podľa Klausa Edera znamenalo regres od prípadnej postmodernej identity k tej tradičnej vo forme nacionálneho povedomia. Konkrétnu formu inštitucionalizácie takto flexibilne, na momentálnej zhode založenej, „minimálnej identity“ však Eder nešpecifikuje a spolieha sa skôr na neurčitý európsky priestor komunikácie. Na tomto mieste je preto potrebné rozvinúť detailnejšie možné dôsledky ním postavenej európskej identity.

Plebiscit každého dňa

Vytváranie a premenu konsenzu v európskom kontexte si reálne nie je možné predstaviť bez priamych volieb do Európskeho parlamentu, čo je už temer tri desaťročia skutočnosťou, a bez inštitútu celoeurópskeho referenda, ktoré by bolo poslednou inštanciou pri rozhodovaní o najzávažnejších otázkach, akými sú prijímanie nových členských krajín alebo zmena základných zmlúv. Na jednej strane by sa tým zabránilo hroziacemu nelegitímnemu technokratizmu, pričom by sa výrazne zmenšil toľko spomínaný demokratický deficit EÚ. Na druhej strane by to neznamenalo spustenie opačného procesu vytvárania klasickej identity, nakoľko by sa s princípmi demokracie (hlasovanie) a liberalizmu (disent ako konštitučný prvok) nespájalo stanovenie ďalších podmienok. Takáto identita či stotožnenie sa s Úniou by neznamenali vymedzovanie sa voči vonkajšku, ale naopak stáli by na vedomom zvážení kladov a záporov ďalšej integrácie, prípadne rozširovania za súčasného predpokladu potenciálnej zmeny prevládajúceho názoru. Ponechal by sa všetok priestor pre individuálnu voľbu vlastnej identity, ako to vykresľuje Bauman, a zároveň by sa vytvorila možnosť spájania sa podobných názorov a presvedčení na celoeurópskej úrovni. Nevytvorili by sa síce ideálne podmienky pre „každodenný plebiscit“, tak ako ho načrtol Ernst Renan, no občania by sa čas od času mali možnosť vyjadriť k otázkam priamo sa týkajúcich ich postojov k európskej integrácii a k fungovaniu Únie ako takej. To by len povzbudilo vytvorenie otvoreného priestoru komunikácie ako miesta vzniku a premeny konsenzu o tom, čo to znamená byť Európankou, resp. Európanom.

Európa príkladom?

Ak sa spomína identita v súvislosti s nejakou skupinou, obyčajne sa predpokladá, že jej členovia majú isté spoločné znaky, najčastejšie jazyk, náboženstvo, históriu či tradície. I latinský koreň slova identita naznačuje, že by malo ísť o niečo rovnaké či totožné. Takto pochopený pojem má ale len veľmi málo čo ponúknuť Európanom. Ako skupina sú totiž typickí svojou rôznorodosťou v každom ohľade. Postnacionálna identita prevracia samotný základ chápania tohto pojmu a stavia ho na rôznorodosti, premene a otvorenej polemike medzi konsenzom a disentom. Bezpochyby o množstve krajín by sa dalo povedať, že spĺňajú podmienku demokracie a liberalizmu, takže Európa by nebola v tomto zmysle žiadnou výnimkou. No to, v čom by mohla byť Európa príkladom, nie je porovnávanie sa s národnými štátmi, ale ich prekonanie. Prekonanie prostredníctvom dvoch princípov, ktoré by vyzdvihla nad všetky ostatné. Otázne zostáva, či v to dúfať; nie je rovnako naivné, ako spoliehanie sa na rozumnosť tých či oných, pred čím sme v úvode varovali?

(Vynechán poznámkový aparát; red.)

Matúš Halás (1984) je studentem politologie na FF UK v Bratislavě. V soutěži o nejlepší esej na téma Existuje evropská veřejnost?, vyhlášené Listy, Katedrou politologie a evropských studií FF UP v Olomouci a sdružením ANO pro Evropu, získala tato práce 3. cenu.

Existuje evropská veřejnost?

Nejlepší esej přišel ze Slovenska (výsledky soutěže a zamyšlení)

Vladimíra Štefanovičová: Čo viem o európskej verejnosti

Pavel Nikodem: Na cestě k evropské veřejnosti

Ondřej Slačálek: Evropský příspěvek k ukončení evro-panství?

Matúš Halás: Európska identita z druhej strany

Petr Preclík: Aspekty a dynamika evropského občanství

Obsah Listů 4/2006

Matúš Halás

Európska identita z druhej strany

Hrozby tradičných identít

Špecifiká dnešnej doby

A čo so životom?

Dočasné riešenia

Minimálna identita

Plebiscit každého dňa

Európa príkladom?

Existuje evropská veřejnost?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu