Marián Hatala

Slovenskí politici a Sting

Dávno pred júnovými parlamentnými voľbami bolo Slovensko posiate stovkami billboardov. Kampaň nabrala nevídaný kurz a nebrala konca, verne kopírujúc nížiny domáceho politického života a jeho kultúry. Aj tentoraz išlo, pravdaže, o viac než o veľa.

Napríklad o 434 000 prvovoličov, ako ich spočítal Štatistický úrad. Tí prišli hojne k volebným urnám v rokoch 1998 a 2002, a to vďaka mimovládnym organizáciám, ktoré vtedy mladých ľudí oslovili príťažlivou kampaňou. Tentoraz kampaň nebola. Chýbali peniaze z domácich zdrojov a tie zahraničné po našom vstupe do EÚ vyschli. Politické subjekty i subjektíky sa teda pustili aj do pionierskej práce, čiastočne suplujúc tretí sektor.

Každý hlas, získaný vo voľbách, však naskutku stál za to. Príspevok zaň sa totiž zvýšil zo 60 na 172 korún! Aj pri najnižšej 41-percentnej účasti, ktorú veruže predpovedalo viacero prieskumov, by išlo o vskutku hrdých 200 miliónov viac ako doteraz. Okrem príspevkov za hlasy totiž strany dostanú aj väčšiu dotáciu na činnosť. A tak sa ani veľmi neokúňali a ono zvýšenie si pre istotu odhlasovali v parlamente ešte minulý rok. Nuž, keby daňoví poplatníci dostali za svoje peniaze aspoň kultúrnu, vtipnú a originálnu kampaň vrátane sprievodných akcií, letákov a periodík! Opak bol skôr pravdou: slovenské plebejstvo štedro zaplatilo svojim politickým reprezentantom zväčša za fádnosť (v lepšom prípade) i trápnosť a plytkosť (v horšom prípade). Strana Ano bývalého mediálneho magnáta a ministra hospodárstva Pavla Ruska vsadila na známe tváre rýchlo vykvasených moderátoriek z vlastnej liahne, ktoré kolorovala otázkou: ONA? Odpoveď znela: ÁNO! Mužov na billboardoch nekandidovala, a tak nedošlo k slovnej hračke s otázkou ON? a s cudzojazyčnou, logicky sa ponúkajúcou odpoveďou NO! Slovenská národná strana ako vždy požadovala Slovensko pre Slovákov, zatiaľ čo SDKÚ pripomínala, že ide o „ekonomicky silné“, „úspešné“, „sebavedomé“ Slovensko, o „kvalitné vzdelanie“. Pre úplnosť dodávam, že v jednom prípade išlo aj o to, že ministerka práce a rodiny sa veľkoplošne ocitla hneď vedľa speváka Stinga (Gordona Matthewa Summera), ktorý avizoval svoj bratislavský koncert. Nebol som všade, nevidel som všetko, ale dozaista sa takto „zviezlo“ aj zopár iných politikov.

Skrátka a jasne – na čo ste v máji siahli, všetko bola politika. Akože inak – mal som ju na stole ešte aj v nahrávacom štúdiu istej rozhlasovej stanice, kde vznikala satirická relácia Kýchanie mozgu. Moderátor sa nie a nie nasýtiť množstvom politicky motivovaných aforizmov, epigramov či gregérií. Uspokojil som ho tuším až aforizmom s názvom Keby: „Keby do politiky nevstupovalo / toľko ľudí s úmyslom očistiť ju, / ale s úmyslom neušpiniť sa, / mohla byť politika oveľa čistejšia.“

A zatiaľ vonku sa agitovalo a kortešovalo ostošesť a bez milosti, aj na akademickej pôde a po celom Slovensku. Čo na tom, že začiatkom mája iba tri strany zverejnili hotový program (KDH, SDKÚ a SNS, Smer mal len programové tézy). Akiste sa aj tentoraz spoliehali na to, že občania ich beztak nebudú čítať. Veľmi sa nemýlili.

Pózy a frázy

Ešte i SDKÚ, ktorá podporu hľadá a nachádza skôr v intelektuálnej časti obyvateľstva, sústredeného vo väčších aglomeráciách, sa priam „dopustila“ bulletinu. Niesol názov Modré správy a napríklad tie z 3. apríla boli doslova prešpikované servilnými otázkami a frázerskými odpoveďami. Mikuláš Dzurinda v rozhovore hodnotil stav opäť kolabujúceho zdravotníctva takto: „Stabilizovali sme rezort, platby prebiehajú normálne a poisťovne uhrádzajú faktúry zmluvným poskytovateľom starostlivosti spravidla do tridsiatich dní, hoci predtým to bolo päť – šesť mesiacov, ba aj viac … Potrebujeme ešte nejaký čas, aby sme sa venovali mikrosfére, jednotlivým nemocniciam, tak, aby sa výraznejšie vyčleňovala kvalita od nekvality, aby boli výrazne lepšie ohodnotení ťahúni, odborníci.“ Ponechajme bokom, že človek, ktorý z vládneho špeciálu práve letiaceho nad krajinkou pod Tatrami detailne vidí do rezortu, že bezpečne rozozná Cvachov od Sovov, ba má i recepty na ozdravenie rezortu. Za zmienku skôr stojí fakt, že v tom čase lekári a zdravotné sestry štrajkovali, lebo ich videnie vecí sa diametrálne líšilo od premiérovho: Priemerná mzda na Slovensku v roku 2005 bola 17 274 korún, no ani lekári ani sestry ju nedosahujú, lekári v štátnych nemocniciach sú preťažení, na počet pacientov je u nás takmer trikrát menej sestier než je priemer v EÚ, zdravotné poisťovne nútia lekárov poskytovať zdravotnú starostlivosť za obmedzené financie, výdavky Slovenska na zdravotníctvo povedzme za rok 2003 predstavovali 5,9 percent HDP, mimochodom v Nemecku 11,1 a v Česku 7,5.

V natrieskanej sále ružinovskej nemocnice (v Bratislave) 28. marca premiér ponúkol tri možnosti, ako zvýšiť platy: Treba mať trpezlivosť s reformou, lebo ekonomika rastie a s ňou budú rásť aj platy. Ďalšie peniaze možno získať znížením počtu lôžok a prepúšťaním zdravotníkov, ďalšou možnosťou je využitie peňazí z eurofondov.

Ako keby sa malo hospitalizovať postojačky, ako keby eurofondy boli systémové riešenie! K nohám predsedu vlády čoskoro začali lietať biele plášte. Zdravotníci mu ich hádzali na pódium, aby ich odovzdal Ukrajincom, ktorí ich nahradia, keď odídu do zahraničia. Minister zdravotníctva Rudolf Zajac totiž raz utrúsil aj takýto „bobok“ – ako predpoveď. Dzurinda iba chvíľu prebíjal otázky zdravotníkov svojimi otázkami alebo hodnoteniami. Tri z nich však vstúpili do dejín blábolizmu už v okamihu, keď ich vyslovil: „A vy ste kde boli, keď sa schvaľoval rozpočet?!“ „Tri mesiace pred voľbami sa neštrajkuje, alebo len s politickými motívmi!“ „Verím tomu, že aj medzi lekármi a zdravotnými sestrami je kvalita, ktorú treba oceniť.“ Mal šťastie, že nesedel v sále niektorej z nemeckých či francúzskych nemocníc. Tam by ovzduším určite poletovali oveľa ťažšie propriety než lekárske plášte.

Najprv mŕtvy chrobák, potom farizej

Po nekonečných vyjednávaniach s asociáciou nemocníc teda Slovensko zažilo ostrý štrajk, iniciovaný Lekárskym odborovým združením (LOZ). Vstúpili doň všetky bratislavské nemocnice, patriace pod Fakultnú nemocnicu Bratislava. I stalo sa, čo sa stáva. Začali kolovať zoznamy tých, ktorí štrajkujú, a tých, ktorí neštrajkujú, mnohí cítili, že by mohli prísť o prácu, niektorí o ňu prišli. Vláda dlho zaujímala polohu mŕtveho chrobáka, ministerstvo zdravotníctva ako zriaďovateľ či akcionár odkazovalo, že treba vyjednávať, podľa premiéra išlo o pracovnoprávny spor, do ktorého vláda nemá čo vstupovať. S Asociáciou fakultných nemocníc sa napokon dohodol Slovenský odborový (neštrajkujúci!) zväz pracovníkov zdravotníctva a sociálnych služieb SOZ (odnož spolitizovanej Konfederácie odborových zväzov lídra Saktora): Zdravotníkom v štátnych nemocniciach sa od mája zvýšili platy o 10 percent, v decembri sa zvýšia o ďalších desať. A čuduj sa svete – na rokovaní bol aj minister rezortu, podľa vlastných slov ako „poradca“!

Pripomeňme, že riaditelia fakultných nemocníc, pravdaže, naďalej nevedia, kde vezmú na také zvýšenie platov, že ešte horšie sú či budú na tom menšie a stredné nemocnice, ktoré patria mestám a župám. Sú totiž v inej asociácii, ktorá sa s odborármi na takom zvýšení platov asi nedohodne. Vo vzduchu visí otázka: Čo bude ďalej? Zadlžovanie? Prepúšťanie? Púhe čakanie na povolebnú transformáciu štátnych nemocníc na akciové spoločnosti, teda na subjekty, ktorých manažmenty budú nezávislé od ministerstva zdravotníctva?

Mierumilovný, občas happening pripomínajúci štrajk (mal matného, naskrze nepresvedčivého vodcu Mariána Kollára) doznel, resp. pokračuje tým, že asi jedna tretina lekárov Fakultnej nemocnice s poliklinikou Bratislava, ktorá si odpracovala ročný limit pohotovostí a nadčasov, odmietla nastúpiť do ústavných pohotovostných služieb.

Súdruhovia a páni socialistickej a pravicovej republiky

Témy volebnej kampane, ich dĺžka, intenzita i spôsoby prezentácie prirodzene vyplynuli z úrovne nášho politického života, jeho kultúry a celkového rozloženia politických síl. Menšou novotou akiste bolo, že navonok sa menej hralo tzv. maďarskou kartou, pribudlo však úvah o tom, ktorá strana s ktorou je či nie je ochotná vstúpiť do koalície po voľbách, kládli sa zväčša nesplniteľné podmienky a priestor dostali silácke vyjadrenia, mystifikácie a kalkulácie. Ani témy nepriniesli veľké prekvapenia. Najviac rezonovali dane a ich znižovanie, odškodnenie krachu nebankových subjektov, sčasti prekvapilo, že v spektre tém sa objavila kultúra. V tomto ohľade azda najkonkrétnejšie, najhmatateľnejšie návrhy prednieslo opozičné Slobodné fórum Zuzany Martinákovej. Mieni vypracovať spôsoby privatizácie vybraných kultúrnych inštitúcií, zlúčiť verejnoprávne médiá podľa vzoru BBC, chce vytvoriť štátne filmové ateliéry. Okrem toho navrhuje prijať zákon o financovaní kultúry, obmedziť výdavky na réžiu kultúrnych inštitúcií a sprehľadniť právny systém. Chce, aby štát nakupoval knižné publikácie do knižníc, čo pripomína model, ktorý sa už roky uplatňuje v škandinávskych krajinách.

Ku kultúre, bezmocnej chudere, sa vyjadril aj Dzurinda. V už spomínanom bulletine povedal: „Výraznejšie by sme chceli vstúpiť aj do oblasti kultúry.“ Isteže, mohli by sme sa hneď pýtať, kamže sa to chce pechoriť po dvoch funkčných obdobiach? Prípadne, či sa kultúry nenabažil, keď na prahu predvolebnej kampane začal chodiť do divadiel, kde sa otŕčal s hercami, ktorých ubezpečoval, ako veľmi jemu a jeho strane záleží na kultúre? Nech už je, ako chce, SDKÚ vyzvala na diskusiu o programových tézach v tejto oblasti, v dobe, keď prakticky neexistuje stratégia kultúrnej politiky, hoci ju v roku 2004 vláda schválila. Predkladateľom bol Rudolf Chmel a jeho projekt rátal napríklad aj s podporou slovenskej kultúry v zahraničí. Status quo však trvá, ba dokonca nedávno hanebný rozpočet slovenských inštitútov sa v tomto roku ešte znížil! Zato SDKÚ má vo volebnom programe strojnásobenie štátnych výdavkov na vedu a výskum. Vzdelanostná ekonomika je holt „in“.

Apropos, Chmel. Ako minister kultúry podal demisiu v máji minulého roku. Keď odchádzal, posťažoval sa, že nemal „oporu vo vláde, ktorá kultúru nepovažuje za svoju prioritu“, ba ani v strane ANO (!), ktorá ho na tento post nominovala, ani v kultúrnej a umeleckej obci. Vrátil sa takmer po roku, aby sa ujal staronovej funkcie na niekoľko mesiacov, lebo keď nechýba vôľa, možno zdôvodniť všetko. Dnes Chmel dôvodí, že vláda má dovládnuť a vydať účet. A dodáva: „Je to aj môj účet, takmer tri roky som pôsobil v tejto funkcii.“ Formálne mu comeback vydláždilo aj odvolanie doterajšieho ministra F. Tótha, ktorý psychicky a mentálne nezvládol tlak blížiacich sa parlamentných volieb (17. júna) a učiteľom rozoslal ďakovné listy, ktorých povahu väčšina pozorovateľov označila za pokus urobiť si predvolebnú kampaň za štátne peniaze. Návrh na jeho odvolanie predložil premiér, mimochodom rutinér v odvolávaní ministrov. Od jesene 2002, keď parlamentu predstavil svoju pôvodnú 15-člennú koaličnú vládu, požiadal prezidenta desaťkrát o vymenovanie nového ministra. Za pozornosť stojí, že ani jednu zmenu si nevynútila opozícia, išlo naskrze o frapantné ukážky animozít, neochoty a neschopnosti spolupracovať v koaličnej štvorke, napriek relatívne blízkym straníckym programom a spoločnému vládnemu programu, ku ktorého plneniu sa všetci zúčastnení zaviazali.

Inak – pri odvolávaní jedného ministra a privolávaní druhého došlo k epizóde, ktorá by bola smiešna, keby nebola smutná. Vedúci kancelárie prezidenta Milan Čič pri slávnostnom znovu vymenovaní Chmela za ministra kultúry sa na Dzurindu obrátil so slovami: „Vážený pán predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky.“ Ach, tie atavizmy, ach, to naše myslenie, návykmi z čias komunistickej dynastie prelezené! Nie však skrz naskrz, lebo, všimnime si:

Ešte je síce reč o socialistickej republike, ale predseda jej vlády už nie je súdruh, ale pán!

Obete a dedičia

Na prahu parlamentných volieb, po ktorých sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostane do vlády aspoň jedna zo strán Smer – HZDS-LS, ešte bolo trochu počuť slabučké echo tých hodnotení, ktoré si všímali spôsob, akým sa Dzurindova vláda vysporiadala s dedičstvom, ktoré Slovensku zanechalo bačovanie Mečiarovej kliky. Tú Dzurinda porazil s výraznou podporou časti médií, tretieho sektora a vôbec demokraticky a proeurópsky zmýšľajúcej väčšiny obyvateľstva. Takto vzniknuvší vlastný politický imidž a mandát však už ďalej veľmi nezveľaďoval, resp. pracoval na ňom inými prostriedkami, keďže aj ciele sa časom menili, lepšie povedané – spájali sa skôr s cizelovaním techník slúžiacich na udržanie a upevnenie politickej a ekonomickej moci. Dnes by sa dalo povedať, že svoje vtedajšie historické víťazstvo priam prešustroval.

Podľa polície si známy viťúz Ivan Lexa ešte ako riaditeľ Slovenskej informačnej služby objednal vraždu Róberta Remiáša, ktorý bol spojkou Oskara Fegyveresa – svedka v kauze únosu syna (ako prvý svedčil, že v únose má všetky prsty SIS) niekdajšieho slovenského prezidenta Michala Kováča. Prípad sa ešte ani len nedostal na súd! Vyšetrovateľ bude spis ešte len predkladať špeciálnemu prokurátorovi! Vôbec väčšina káuz súvisiacich s Mečiarovou érou, sa skončila oslobodzujúcim rozsudkom, a kalné, stojaté vody sotva mohlo rozvíriť KDH svojimi zámermi zrušiť Mečiarove amnestie. Kresťanskí demokrati niekoľkokrát podali návrh, aby ich parlament ústavným zákonom zrušil, pravdaže, márne, lebo politická vôľa či skôr nevôľa u nás je taká, aká je.

A tak sa Vladimír Mečiar postupne stáva prijateľný pre väčšinu politikov, v istom zmysle dokonca spoločensky prijateľný! Čas a predovšetkým zmierlivé vyjadrenia, čoraz častejšie prichádzajúce z nedávno ešte znepriateleného politického tábora, robia svoje. Mečiara v súčasnosti už takmer nikto nevolá na zodpovednosť, spoluprácu s ním rovnako ako s jeho HZDS-ĽS dôsledne odmieta len KDH, SDKÚ pripúšťa koalíciu s HZDS. To SDKÚ, ktorej predseda Dzurinda ešte v októbri 1998 v televízii povedal, že Mečiarova „vláda priviedla Slovensko na pokraj hospodárskej katastrofy, otvorila ho mafiám“. Kto by si to dnes pamätal, keď obete nemajú svojich poslucháčov a keď poslucháčmi sú zväčša indolentní, pasívni dedičia? Naša nedávna minulosť je teda stále pesničkou, s ktorou máme nateraz toľko spoločného ako naši politici so Stingom.

Marián Hatala

Související články

Marián Hatala: O svedomí a ďalších cudzích slovách

Kopce pokroků a velehory omylů

Peniaze, peniaze a ešte raz…

Obsah Listů 3/2006

Marián Hatala

Slovenskí politici a Sting

Pózy a frázy

Najprv mŕtvy chrobák, potom farizej

Súdruhovia a páni socialistickej a pravicovej republiky

Obete a dedičia

Související články

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu