Vladimíra Štefanovičová

Čo viem o európskej verejnosti

Dáva sa ctenej verejnosti na známosť, Verejnosť proti násiliu, verejný záujem, verejná mienka, verejná dražba, ale i verejný dom či verejné pohoršenie… desiatky slovných spojení, v ktorých sa objavuje “verejnosť”. Národná, medzinárodná, európska? Ak sa pokúšam nájsť odpoveď na otázku kto, čo je verejnosť, núka sa množina osôb žijúcich v obci, kraji, či krajine, ktoré sa správajú podľa všeobecne prijatých písaných i nepísaných pravidiel. Ponúka sa synonymum občania. Vzápätí sa však vynára námietka, pretože v spoločenstvách na určitom území nežijú iba občania, teda osoby s presne vymedzeným štatútom, vyplývajúcim zo zákonov, ale aj neobčania. Tobôž, keď hovoríme o kontinente.

Preto sa asi zdá vhodnejšie hovoriť o verejnosti ako o spoločenstve ľudí s nekonečným množstvom individuálnych i skupinových záujmov, predstáv o usporiadaní a fungovaní spoločenských vzťahov. Tie sú, samozrejme, podmienené a ovplyvnené historickými, kultúrnymi, geografickými, svetonázorovými a mnohými ďalšími vplyvmi. Čím je spoločenstvo početnejšie, tým je verejnosť a jej prejavy rôznorodejšie a konfliktnejšie.

Predstaviť si verejnosť v dedine, ktorá má päťsto duší, sa zdá celkom ľahké, možno aj v nejakom mestečku, ale európsku?!

Musíme sa uspokojiť s tým, že je to nekonečná mozaika individuálnych želaní, očakávaní, špekulácií, súhlasov, nesúhlasov, ktorú spája neviditeľné pradivo ľudskej túžby žiť a pracovať, pokiaľ možno v pokoji sa stretávať a spoznávať, ale aj súťažiť.

Skromnými, takmer neviditeľnými kamienkami v nej sú aj ľudia, s ktorými sa pravidelne stretávam, ktorých vyhľadávam, pozorujem, ktorých obdivujem alebo odmietam. Niektorí mi pripadajú zaujímaví, iní nezrozumiteľní a aj smiešni.

Náš sused, zvárač a izolatér, veterán transeurópskych stavieb plynovodov a ropovodov, sa pokladá za jedného z priekopníkov európanstva. V západosibírskych mrazoch a snehoch i v letných páľavách kládol do zeme magistrálu, na ktorej potom vyrástla prosperita najbohatších európskych krajín. Hrdo hovorí, že bol medzi tými, ktorí pripojili šíru Rus k atlantickej Európe – bez výstrelov a krvi, ž e patril k tým, čo primäli vladárov ropných polí rešpektovať držiteľov kapitálu a najmodernejšej techniky, a naopak. Dnes chodí oblečený v šuštiakovej súprave značky abibas po úhľadnom dvore okolo svojho domu, na ktorom už nieto čo opravovať a zdokonaľovať. Trápia ho boľavé kĺby a to, že pre jeho ruky, ktoré dokážu urobiť hádam všetko, na čo siahnu, niet na integrovanom Slovensku roboty. Je pripravený pustiť sa do stavby ropovodu aj pod Baltickým morom, pretože ako zvykne vravieť, kto prežil v zdraví v orenburských stepiach, vydrží aj pod morom.

A je tu Matej. Keď zostarne a presťahuje sa z mesta na dedinu do starorodičovského “štvorca”, prebudovaného na chalupu, budú o ňom susedia hovoriť, že je mudrák, možno mrmloš. Patrí do tej partie európskej verejnosti, ktorá cudzie nechce a vlastné si nedá. Pohľad má priamy a jasný, stisk jeho ruky je bohatiersky a keď zanôti “Na kráľovej holi stojí strom zelený”, znie to ako zvony katedrály. Je to priamy chlap, nemá však rád sklamania. Napríklad to, keď sa dozvedel, že jeho obľúbená pieseň je pôvodne poľská. Už na strednej škole ho rozladilo, keď mu znechutili bryndzové halušky. Nie že by mu naservírovali nejakú gebuzinu, ale pani učiteľka mu pripomenula, že zemiaky prišli do Horného Uhorska niekedy v 17. storočí a bryndzu len o dvesto rokov skôr priniesli Valasi odkiaľsi z Besarábie. Rozčúlilo ho aj to, keď v Slovníku slovenského jazyka nemohol nájsť ani jediné slovo začínajúce sa na “e”, a nebyť fujary, tak ani na “f”, ktoré by mohol pokladať za “slovenské”.

Matej sa pokladá za autora teórie o záchrane európskej civilizácie, keď Slováci vybudovali dômyselný ohňový informačný systém v čase tureckých nájazdov. Smelí slovenskí vatrári vtedy striehli na kopcoch pri nakladených polenách a ako sa Turek blížil od východu či od juhu, zapaľovali vatry varujúce hornouhorskú zem pred mohamedánskymi barbarmi. Ohňové varovanie sa dostalo až do Poľska k Jánovi Sobieskemu. Ten síce cestou na Viedeň vypálil oravskú Veličnú, ale napokon vytrel Turkom kocúra. Na poctu týmto skvelým mužom Matej organizuje minimálne raz ročne pálenie vatier. Najradšej na Králikoch, o ktorých európska verejnosť ani nevie, že v dedinke v srdci Slovenska je stred Európy. Nie tej zbyrokratizovanej, ktorá slovenským pestovateľom banánov predpisuje zakrivenie ich výpestkov, ale tej naozajstnej, čo siaha až k Uralu. Do vývrtky Mateja uvádzajú ľudia, ktorí hovoria o uhorských či rakúsko-uhorských kráľoch ako o kráľoch Slovákov. Dokonca aj o jeho menovcovi Matejovi (Huňadym), ktorého tak milo Slovákom zachoval Andrej Sládkovič v slávnom Detvanovi.

Aj moja stará mama je nadšená Európanka. Absolvovala štyri semestre univerzity tretieho veku – odbor európske štúdie. Vysedáva za počítačom ako jej vnuci. Zhromažďuje štatistické údaje zo všetkých kútov Európy, konštruuje z nich štatistické rady a robí komparatívne analýzy. Rozhodla sa totiž, že aj ona by sa rada vybrala so svojím solídnym slovenským dôchodkom do niektorého stredomorského zimoviska, v ktorom by mala za susedov Škandinávcov alebo Britov. Nech však komparuje ako komparuje, vyšlo jej, že jej solventnosti najviac zodpovedá ponuka penziónu Berjozka v západouralskej osade Nižnerečnyj na 64. stupni severnej šírky. Môže sa tam venovať vzrušujúcemu chytaniu lososov v ľadových prielubách, saunovaniu v originálnej staroruskej bani a otužovaniu v takmer panenskej prírode. Stará mama je rusofilka, držiteľka niekoľkých diplomov z festivalov ruskej poézie Puškinov pamätník, ale aj tak je pravdepodobnejšie, že pred rekondičným pobytom v Priuralsku uprednostní ďalšie semestre na seniorskej univerzite. Keď už pre nič iné, tak preto, že nie je ochotná platiť za vízum.

Najgurážnejším Európanom je brat mojej spolužiačky z gymnázia. Správu o tom, že Veľká Británia sa vzdala svojej splended isolation a nemá nič proti tomu, aby sa do Albionu vybrali nielen poľskí inštalatéri, ale aj všetci ostatní, ktorí chcú pracovať na prospech svoj i jej Veličenstva Alžbety II., privítal internacionálnym “wow”! Sadol na najbližší autobus, aby v niekoľkých londýnskych puboch začal napĺňať svoj európsky sen. Možno preto, že musel pracovať dlho do noci, no jeho sen sa nie a nie premeniť na realitu. Ako to už v puboch chodí, dozvedel sa, že Íri sú štedrejší. Presunul sa teda na zelený ostrov a naozaj. Od susedov, počerných Slovákov, ktorí trávili podstatnú časť dňa návštevami vo videopožičovniach a potom sledovaním výpožičiek, sa dozvedel, že v Dubline sa dá vyžiť aj zo sociálnej dávky, skombinovanej s príležitostnou fuškou.

Teta mojej tety, pohybujúca sa v krajinách nezaslúžene opomínanej Stredoeurópskej iniciatívy tak suverénne ako Nora Mojsejová, je z môjho okolia asi najeurópskejšia. Vie približne stodvadsaťštyri nemeckých slov, dvakrát toľko maďarských a približne rovnaký počet anglických. Tri z nich použila na pomenovanie svojej firmy M-L-M – My Loved Money. Je to vraj americký vynález – firma bez zamestnancov, bez mzdovej učtárne, bez odvodov do poisťovní. Obchodný dom bez registračných pokladníc, obchodný dom, ktorý má iba riaditeľku – tetu mojej tety. Predáva sa v ňom špičková a značková kozmetika. Podnikanie bez nákladov musí celkom solídne vynášať, lebo celá naša rodina, vrátane mňa, šarmantnej pani podnikateľke zo srdca závidíme. Raz sa vyberie do Karibského mora, inokedy do arabských emirátov alebo aspoň na Kanárske ostrovy. Tvári sa, že o našej závisti nič nevie, iba nás navádza, aby sme začali spolupracovať s jej firmou, lenže na podnikanie vraj v našej rodine nikto nemá bunky, čiže podľa tety mojej tety odvahu, nápady a peniaze.

Odvahu i nápady, ale bez peňazí má dlhodobo nezamestnaný bratranec Gabo, ktorý sa dvakrát za rok nechá prikovať ku komínu nejakej fabriky alebo k vrátam atómovej elektrárne. Neviem ako a za čo, ale precestoval pomaly celú Európu a do Spojených štátov sa nedostal zatiaľ len preto, že Američania, ktorí majú, ako vraví Gabo, plnú hubu demokracie a slobody, od neho pýtajú vízum, ktoré mu nikde nechcú dať. Gabo si najviac cení jeden svoj výlet do Prahy, kde pred Palácom kultúry tresol policajného ťažkoodenca čadičovou kockou po prilbe. Druhou “rozflákal” výklad McDonald´s vo Vodičkovej ulici. Treba priznať, že Gabo je asi jediný skutočný bojovník za novú angažovanú európsku verejnosť v mojom bližšom okolí.

Gabo má aj odvahu povedať tete mojej tety rovno do očí, že je obyčajný konzumný nenažranec, ktorý sa obohacuje na kozmetike testovanej na úbohých laboratórnych zvieratkách. Pani riaditeľka M-L-M má však certifikát od Slobody zvierat, že jej produkty žiadne zvieratko nevyskúšalo, okrem “veľkých zvierat”. Tento vtipný dodatok vyslovuje teta mojej tety s veľavýznamným úsmevom. Ukazuje pritom svoje porcelánové zuby, ktoré by jej mohli závidieť všetky hviezdy šoubiznisu. Bratranec však vie svoje. Napríklad aj to, že Slobodu zvierat tajne financujú kozmetické nadnárodné spoločnosti. Táto mierumilovne sa tváriaca iniciatíva je totiž podľa nášho Gaba jednou z odnoží úžasného projektu. Jeho cieľom je dosiahnuť, aby v roku 2050 bol každý druhý Európan závislák. Do parfúmov, sprejových náplní, denných i nočných krémov, šampónov a kondicionérov, tekutých i tuhých mydiel, telových mliek, vlasových gelov, rúžov… pridávajú novodobí alchymisti v stopových množstvách špeciálne chemické látky. Tie pomaličky, potichučky pracujú v našich svaloch a mozgoch, až sa z nás stanú v seniorskom veku feťáci hltajúci hrste umelých vitamínov, z našich deti budú workoholici a vnuci budú MLM pozitívni.

Bratranec Gabo sa so svojou víziou netají, naopak, rozosiela otvorený list ministrom, akademikom, lekárom, novinárom, ktorí mu naň neodpovedajú. Z ich správania pre pisateľa vyplýva ďalšie hrozivé zistenie: všetci adresáti spolu s tetou mojej tety sú na tajných výplatných listinách kozmetických a farmaceutických firiem.

Gabo a hŕstka jeho súkmeňovcov združených v bunke GEF – Green Europe Forever skupujú i obetavo kradnú nepoužívané pluhy a vo vyhniach šetrných k životnému prostrediu ich prekúvajú na meče, aby zachránili Európu pred skazou.

Keď moja sestra počúva bratrancove analýzy, siaha si ukazovákom na pravý spánok. Za zázračnými sklami päťtisícových okuliarov prevracia oči nad Gabovými hororovými múdrosťami. Šíri okolo seba lahodnú vôňu, ktorá top-manažérku paneurópskeho obchodného reťazca láskavo halí do neviditeľného oblaku ako Popolušku hmla pred ňou a hmla za ňou. Tou decentnou vôňou nasiakli už aj kožené sedadlá jej Landcruisera. Blíži sa však chvíľa, keď konkurenčný výrobca vrhne na trh ešte podmanivejší a decentnejší parfúm, než ktorým voňajú tie sedadlá. Bude to chvíľa, keď bude treba vymeniť Landcruiser možno za Pajero alebo Touareg.

Manažéri v limuzínach i off-roadoch sú predvojom európskej verejnosti. Možno už čoskoro založia s finančnou podporou štrukturálnych fondov EÚ a kohézneho fondu Maticu európsku, ktorá našich pravnukov raz privedie pod modrú vlajku s jedinou zlatou hviezdou. Úradovne Európskeho parlamentu, Európskej komisie, Európskeho súdneho dvora sa premenia na múzeá, v ktorých spočinú všetky tie bikolóry a trikolóry, notové zápisy i digitálne nahrávky desiatok hymien, hrubé i tenké zväzky ústav… Európska verejnosť bude chodiť na európske púte do týchto palácov – múzeí, počúvať, či skôr sa pozerať v desaťdimenzionálnych cinemascopoch na tragikomické príbehy a osudy svojich prapredkov z doby trojdimenzionálnej.

Vladimíra Štefanovičová (1985) je posluchačkou 1. ročníku Fakulty mezinárodních vztahů Ekonomické univerzity v Bratislavě.

Obsah Listů 2/2006

Existuje evropská veřejnost?

Nejlepší esej přišel ze Slovenska (výsledky soutěže a zamyšlení)

Vladimíra Štefanovičová: Čo viem o európskej verejnosti

Pavel Nikodem: Na cestě k evropské veřejnosti

Ondřej Slačálek: Evropský příspěvek k ukončení evro-panství?

Vladimíra Štefanovičová

Čo viem o európskej verejnosti

Existuje evropská veřejnost?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu