Dvouměsíčník pro kulturu a dialog
Uprostred januára predsedovia vládnych strán odporučili vláde a Fondu národného majetku, aby po 31. marci už neprijímali rozhodnutia o privatizácii. Od 1. apríla by sa už nemalo rozhodovať ani o rozpracovaných privatizačných procesoch.
Teoreticky by teda nemalo dôjsť napríklad k privatizácii nákladnej železničnej dopravy či energetických rozvodných podnikov. Prečo? Jedným z vysvetlení sú akiste blížiace sa parlamentné voľby a s nimi súvisiace divoké kortešačky, ktoré budú stáť veľa (síl). Povedzme, že vládne strany týmto odporúčaním, ktoré by vskutku mohlo zdobiť štít nejednej partaje, elegantne vstúpili do predvolebnej kampane. Ba povedzme aj to, že obe vyššie spomínané privatizačné úlitby si už môžu dovoliť, hoci možno by bolo presnejšie napísať, že si ich musia odoprieť – po „predaji“ 66percentného podielu letísk v Bratislave a Košiciach. Ale po poriadku.
Výberová komisia akceptovala názor poradcu Meinl Bank a ministrovi dopravy, pôšt a telekomunikácií P. Prokopovičovi odporučila za víťaza privatizácie bratislavského a košického letiska konzorcium TwoOne, zloženého z letiska Schwechat, Raiffeisen Zentralbank a slovenskej finančnej skupiny Penta. Minister odporúčanie v plnom znení a ako vlastný názor predostrel vláde. V tom čase koaličné KDH malo podľa jeho predsedu P. Hrušovského viacero výhrad k privatizácii, no ani jednu z nich nekonkretizoval, SMK bola zdržanlivá a SDKÚ sa touto témou dlho vôbec nezaoberala. M. Dzurinda, veľmajster v bagatelizovaní všetkého, čo sa neskôr zväčša prevalí v poriadnu kauzu, oznámil, že „zatiaľ nie je dôvod“ zaoberať sa privatizáciou… Ani to nie je nič nové, veď jedným z ďalších „nedôvodov“ predsedu vlády vysvetľovať sú pokračujúce nejasnosti v súvislosti s mnohomiliónovou sekerou, ktorú zaťala jeho vládna strana. Istá firma dlh prevzala, získajúc lukratívnu budovu ako sídlo partaje. Podľa mimovládnej Aliancie Fair-play sa teraz ukazuje, že firma je v celej transakcii len malým hráčom, že hŕbu mrzkého kovu poskytol niekto úplne iný, prípadne pán Tenniektoúplneiný poskytol finančné záruky.
Úmerne so záujmom médií o privatizáciu silnel hlas opozície, parlamentná debata na tému privatizácia letísk utíchla len na niekoľko dní, keď sa ocitla v tieni tragédie, spôsobenej haváriou armádneho lietadla An-24, ktoré sa vracalo z Kosova so 45 slovenskými vojakmi na palube. Smer-SD oznámil, že v prípade účasti vo vláde predaj letísk prehodnotí. Podľa tejto najsilnejšej opozičnej strany vláda mohla investície zabezpečiť aj formou dlhodobého prenájmu. Ozvali sa hlasy, že pri získavaní peňazí mal byť aktívnejší manažment letiska a zabezpečiť ich vo forme úveru, a V. Mečiar vyhlásil, že o privatizáciu bratislavského letiska sa Rakúšania usilujú pätnásť rokov, „pričom ho vždy chápali ako letisko pre charterové, ekologické lety a ako záložné letisko pre Viedeň“. Zrejme sa veľmi nemýlil, napokon z črtajúceho sa eliminovania možnej konkurencie (obe letiská sú od seba vzdialené len 40 kilometrov!) sa v tom čase viditeľne tešili rakúski bankári a burzoví analytici, ba po zverejnení odporúčania privatizačnej komisie niektoré médiá citovali štátneho tajomníka rakúskeho ministerstva dopravy, podľa ktorého stavba rýchlejšieho vlakového spojenia medzi Bratislavou a Viedňou by sa mohla urýchliť, ak by Schwechat získal bratislavské letisko.
Práve na médiá a ich „zmätočné informácie“ poukazoval čoraz nervóznejší Prokopovič. Vylúčil, že by predaj 66 percent akcií konzorciu TwoOne mohol zabrzdiť rozvoj letiska M. R. Štefánika. Vraj na to pamätá aj privatizačná zmluva, ktorá obsahuje podmienku spätného odkúpenia akcií letiska štátom, ak investor nesplní záväzky vyplývajúce z rozvojového plánu.
Minister odmietol aj poskytnutie štátnych záruk v prípade úveru a spochybnil aj výhodnosť prenájmu, tvrdiac, že investor má záujem investovať len vtedy, keď je vlastníkom. Nepovedal už, prečo štát dlhé roky toleroval letisko, ktorého vybavenosť a celková úroveň dosahuje štandard letísk v rozvojových krajinách.
Regulárnosť tendra spochybnil jeden zo súťažiacich – spoločnosť ISAP. Tá tvrdila, že za predaj letiska v Bratislave ponúkala o dve miliardy viac ako TwoOne a dávno pred rozhodnutím avizovala, že ak verejnú súťaž vyhrá práve TwoOne, výsledok napadne v Bruseli, lebo je presvedčená, že spojením Schwechatu a Bratislavy vznikne monopol. Mimochodom, pred spojením bratislavského letiska so Schwechatom varovali aj Protimonopolný úrad a írska nízkonákladová spoločnosť Ryanair. Tá dokonca listom adresovaným premiérovi i ministrovi dopravy.
Aj konzorcium ISAP, presvedčené, že jeho ponuka bola najlepšia z hľadiska ceny, podnikateľského plánu i know-how, mala kus pravdy, veď podnikateľský plán konzorcia TwoOne privatizačný poradca SH&E (inak, dlhoročný špecialista na leteckú dopravu) vláde neodporučil, naopak, najväčšie rozvojové možnosti slovenských letísk videl v prevádzke založenej na nízkonákladových spoločnostiach. Okrem toho Schwechat vo výške investícií skončil za španielskou spoločnosťou Abertis a v biznis pláne prepadol. Právom sa preto natískala otázka, akéže rozvojové plány by mali „postihnúť“ bratislavské letisko?
Konzorcium ISAP pôvodne chcelo zorganizovať verejnú rozpravu alebo dosiahnuť zverejnenie ponúk s hodnotiacimi správami privatizačného poradcu. A mimovládna Transparency International požadovala zverejnenie všetkých relevantných dokumentov, aj zápisy z rokovaní komisie.
Prokopovič vzdoroval. Stále protežujúc TwoOne informoval, že konzorcium ISAP ponúklo za akcie v hotovosti 4,8 miliardy Sk a ďalších 3,8 miliardy vyplatí štátu ako doplnkovú cenu po finančnej optimalizácii.
A blížime sa k záveru či skôr k pokračovaniu, ktoré na stretnutí koaličných strán vymyslel sám pán premiér. Rozhodol, že bude ďalšie kolo, takpovediac užší výber, a v ňom sa na štart postavia TwoOne (jeho súčasťou je aj slovenská investičná skupina Penta) a Abertis (aj so slovenským investorom J&T), hoci TwoOne pôvodne mala náskok zhruba 1,6 miliardy! Pravidlá hry zneli nasledovne: Fazuľky sa vložia do dvoch obálok a položia na stôl. Otvoria sa a na tú, v ktorej bude čo len o jedinú fazuľku viac, sa potom napíše meno víťaza! Skrátka bude sa licitovať a dodatočné peniaze bezodkladne poputujú do štátneho rozpočtu. Aká jednoduchá môže byť odrazu súťaž! A koľko Rozumbradov sa spolčí, ak treba pred médiami a najmä pred verejnosťou, a to i medzinárodnou, všelijakovsky tutlať, retušovať a zatĺkať, že tender nebol transparentný!
V čase, keď tento článok vyjde, bude známe, kto sa stal definitívnym víťazom tendra. Nech už to bude ktokoľvek, iba pripomenie, že počas celého funkčného obdobia súčasná vláda mala omnoho väčšiu vôľu privatizovať než starostlivo bedliť nad dodržiavaním zásad fair play a rovnosti šancí a že jednu chybu naprávala druhou chybou. Pripomeňme si, že nedávno pri Žiline hrozilo vyvlastňovanie, keď si vlastné majetkové práva začali brániť a presadzovať majitelia pozemkov, na ktorých čoskoro budú stáť výrobné haly automobilky KIA.
Slabou kávou v porovnaní s vyššie pretriasanou témou bola januárová výzva umelcov na odvolanie ministra kultúry. Signatári mu adresovali málo konkrétny, nemastný – neslaný list. Jeho úvodná pasáž dokonca nemá ďaleko od naivného velikášstva, pripomínajúceho našu niekdajšiu zamatovú revolučnosť: „Osobnosti kultúrnej obce prejavili dobrú vôľu a akceptovali vymenovanie pána Ing. Tótha do funkcie ministra kultúry ako kandidáta vládnej koalície, hoci si uvedomovali jeho odbornú nekvalifikovanosť, v nádeji, že využije svoje proklamované manažérske schopnosti v riadení jemu zvereného rezortu.“ To je dikcia, akú si môže dovoliť kultúrna obec s istým spoločenským a politickým vplyvom, s tradíciou a kreditom, ktorý jej umožňuje v prípade tektonických porúch vo svojej krajine s úspechom zdvihnúť hlas či varovný prst. A mobilizovať verejnú mienku. Naše osobnosti kultúry, nech mi prepáčia moju malovernosť, z princípu nemôžu prejavovať dobrú vôľu a akceptovať vymenovanie politika na čelo rezortu. Pravda je skôr, že u nás zohrávajú minimálnu úlohu a že aj ich spoločenské postavenie tomu zodpovedá. Zvyškom pravdy je už iba ak to, že od začiatku pridobre vedeli, kto sa derie na vysoký post (bývalý nominant biznismena Pavla Ruska!), no citovanú odbornú nekvalifikovanosť Ing. Tótha vtedy tolerovali. Prečo práve v tomto prípade nemalo platiť zväčša pravdivé príslovie o starom psovi, ktorého novým kúskom nenaučíš?! Veď sa na to pamätáme – ešte ho len nominovali a už z vlastnej iniciatívy a s bezpríkladným zápalom obiehal kultúrne inštitúcie, aby si urobil obraz o tom, ako efektívne či neefektívne hospodária, trúsiac vety, o ktorých autori výzvy dnes hovoria ako o „príklone k vulgárne chápanému ekonomickému liberalizmu, podľa ktorého trh určuje, ako má vyzerať kultúra“.
Tóth skrátka neprestal byť Tóthom, ibaže dnes je na čele jedného ministerstva, a čo tam po tom, že ho (rezort, nie Tótha) nikto nechcel. Aj v reakcii na výzvu, ktorá jeho ministerstvo obviňuje okrem iného aj z nekoordinovaného odpredaja množstva nehnuteľností vrátane historických pamiatok a palácov, ktoré sú majetkom štátu v správe rezortu kultúry, duplíkuje, že „kritériom všetkých predajov, ktoré ministerstvo pripravuje, je cena“. On sám nevie o žiadnom pripravovanom predaji historickej pamiatky alebo paláca, a keby aj čosi také hrozilo, verejnosť je tak či tak o všetkom informovaná médiami, ktorých zástupcovia dostali pozvania do výberových komisií. Keď už je reč o cene, zaklínadlom tohto technokrata a kultúrneho ignoranta je návštevnosť ako kritérium všetkých kritérií. Vo svojom vyhlásení odmietol kritiku, že zrušil rozpracovanie vládneho dokumentu Stratégia štátnej kultúrnej politiky poukázaním na fakt, že pri jeho nástupe do funkcie bola situácia plnenia programového vyhlásenia a Stratégie štátnej politiky veľmi neprehľadná a že ministerstvo muselo úlohy nutne sprehľadniť a aspoň časť z nich realizovať. Jeho úrad v tomto ohľade vraj nič nezrušil. Naopak, ministerstvo „novospusteným monitoringom návštevnosti kultúrnych zariadení v pôsobnosti MK SR, kritizovaným projektom Kultúrnych poukazov a postupným presunom kultúrnych inštitúcií na obce a samosprávne kraje dôsledne napĺňa programové vyhlásenie vlády“. Tóth ešte pripomenul, že o grantoch sa rozhoduje transparentne a odborne. A nový systém podľa neho zrýchli vybavovanie žiadostí aj tým, že jeho podstatná časť bude mať elektronickú podobu! Nuž čože, osobne sa teším, že na Ministerstve kultúry SR už majú počítač a že žiadosti o granty budem môcť (pravda, ak budem chcieť) elektronicky posielať Bratislave a nielen KulturKontaktu vo Viedni.
Tóth hravo zmietol zo stola aj obvinenia z účelového zúženia pamiatkových zón v Bratislave v prospech veľkých developerských spoločností. Rezort sa podľa jeho vyhlásenia len stotožňuje s návrhom Pamiatkového úradu, ktorý sa zúžením pamiatkovej zóny v Centrálnej mestskej oblasti Bratislavy zaoberá od roku 2003. Mimochodom, súčasný primátor Bratislavy A. Ďurkovský si svojho času spočítal, že Staré mesto prejde pohodlnou chôdzou za sedem minút. Obávam sa, že dnes by musel spomaliť, aby sa nedostal pod tých sedem minút.
Ukázalo sa, že odvolanie inžiniera Tótha bolo iba búrkou v pohári vody. Rovnako ako volanie po odvolaní generálneho riaditeľa sekcie umenia. Keby ten zbytočne nepichol do osieho hniezda zvaného Slovenské centrum dizajnu, možno by nebolo ani tej búrky v pohári vody…
Na záver jednu veselšiu správu: Ministerstvo financií začalo po zverejnení bilancie vlaňajšieho rozpočtu uvažovať o miernom znížení daní. Výnosy totiž prekročili plán o 20 miliárd a pred nami sú ešte marcové daňové priznania za rok 2005. Daňové príjmy akiste ešte stúpnu, použijú sa asi na zníženie deficitu verejných financií, inými slovami – HDP zrejme bude možné vylepšiť o tri desatiny percenta – na 3,1. (Ide, pravdaže, o kozmetickú zmenu, ktorú sotva niekto pocíti, lebo podstatnejšie sú reálne mzdy: sme 25 percent za Maďarskom a 30 percent za Českom a Poľskom a podľa prognózy platy v tomto roku budú rásť pomalšie ako v uplynulom, očakáva sa vyššia inflácia, zatiaľ čo vysoká nezamestnanosť sa nezníži – už aj pre predpokladaný menší počet odchodov do penzie.)
Európska banka pre obnovu a rozvoj v správe Transition Report 2005 konštatuje, že Slovensko urobilo za posledné tri roky najväčší pokrok v zlepšovaní podmienok pre podnikanie. Správa porovnáva 26 krajín a ich pokrok na ceste k plne funkčnej trhovej ekonomike, všíma si osmičku nových členských štátov EÚ zo strednej Európy a Pobaltia, sedem krajín Balkánu a 11 štátov bývalého Sovietskeho zväzu. Zo správy vyplýva, že banka stále čaká na úplnú liberalizáciu telekomunikačného sektora u nás (dlho dominoval monopolista Slovak Telecom) i diverzifikáciu investícií (tie doteraz smerovali zväčša len do automobilového priemyslu). Plusy vyzerajú nasledovne: nižšie zásahy štátu do podnikania, kvalitnejší daňový systém, privatizácia strategických podnikov, lepšia dostupnosť úverov. Práve vo večerných televíznych správach počúvam, že ktorási agentúra EK zverejnila inú správu. Podľa nej je Slovensko najchudobnejšou krajinou EÚ. Teda pravdu najskôr bude mať Leo Rosten, ktorý o pánu Kaplanovi hovorí: „Kopce jeho pokroků vypadaly vedle velehor jeho omylů jako krtince.“
Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, publicista. Žije v Bratislavě.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy
Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce.
Statistiky.
