Marián Hatala

Dovidenia v starých časoch?

Naprieč najvyšším zákonodarným zborom SR dlhodobo víťazia poslanci a skupinky poslancov nezávislých od politického programu. Programy strán, ktoré súťažili vo voľbách, sú čoraz viac nahrádzané mocenskými, ekonomickými záujmami jednotlivcov z najrôznejších účelových (o názorových sotva môže byť reč) platforiem. A ich trhová cena v poslednom období opäť vzrástla.

Nahor ju vyhnala skutočnosť tak trochu očakávaná – menšinová vláda bez podpory v parlamente. Spôsob, akým k tomu došlo, temer nikto neočakával. Minister hospodárstva Pavol Rusko sa ako súkromná osoba upísal istému podnikateľovi (pôsobiacemu práve v ním riadenom rezorte) zmenkami v celkovej hodnote 104,5 milióna korún, ručiac tak – podľa vlastných slov – za dlhy jemu blízkych ľudí a firiem. Niekoľko týždňov však médiám nijako nevedel vysvetliť, z čoho takú dlžobu vyrovnal. Pohľad na jeho majetkové priznanie za rok 2004 prezrádza, že okrem ministerského platu vo výške 1,2 milióna korún nemal žiadne iné príjmy. Nevedno teda, ako môže mať rozostavaný dom za niekoľko desiatok miliónov, ako mohol dať svojej strane (Aliancia nového občana) desať miliónov na členskom, ako mohol rok predtým za ňu splatiť dvadsaťmiliónové podlžnosti a pritom ešte výdatne sponzorovať rodnú Markízu atď. atď. Dlhé dni Rusko zoči voči novým priťažujúcim okolnostiam a podozreniam len koktal, trápne fabuloval, neustále prichádzajúc s novými kvázi vysvetleniami. Jedným z nich bola fáma, že po Slovensku sa pohybuje viacero falošných zmeniek s jeho podpisom.

O opozícii a o pozícii

Ruskovi potom priťažila ešte jedna kauza, takpovediac iný pohyb peňazí: viac ako pol druha miliardy z agentúry na podporu a rozvoj malého a stredného podnikania sa jedného dňa vybralo na adresu istej súkromnej firmy v Košiciach. Koaliční politici spustili krik, že peniaze agentúra preliala s Ruskovým vedomím, bez vedomia jej správnej rady, ešte informovanejší „zákulisníci“ sa nechali počuť, že košická firma je blízka dnes už bývalému ministrovi hospodárstva. Čo zostalo a k tomu v nebývalých rozmeroch, je mravný relativizmus, ktorý azda najfrapantnejšie dokumentuje rozhovor Ruskovi azda najvernejšej Evy Černej – dnes europoslankyne, začínajúcej kariéru v Markíze – uverejnený (zrejme bez redakčnej úpravy) v týždenníku Domino fórum: „…Zostalo vypovedané iba to, že to bola morálna záležitosť, čo nemal minister Rusko robiť. Ja si tiež môžem myslieť, že to nemusel urobiť, ale zároveň si nemyslím, že je toto práve dôvod na jeho odvolanie… Stále si myslím, že strana mala ostať pohromade, že Ruskove zmenky boli jeho osobný problém a nebol to najväčší škandál po roku 1989 ani po roku 2002…“ Preložené do onakvejšej slovenčiny to znamená, že morálka partaje je čosi iné než morálka jej členov, nota bene jej predsedu! Nie náhodou televízia Markíza odvysielala profil Černej v hlavnom vysielacom čase, čiže vtedy, keď sa v ANO rozhodovalo o politickom osude jej poslancov, zhusta kritizujúcich pomery a praktiky v strane a žiadajúcich odstúpenie bossa alias manažéra alias finančného operatéra. V tom čase totiž delegáti mimoriadneho kongresu strany narýchlo zmenili stanovy a deviatich neposlušných (piatich podpredsedov a štyroch poslancov) zo svojich radov vypudili. Po Ruskovom odchode z ministerského postu – premiéra Dzurindu oň ultimatívne požiadali kresťanskí demokrati, tradičný rival pseudoliberálnej ANO – a po následnom vypovedaní koaličnej zmluvy dostala parlamentná matematika poriadne zabrať: za poslanecký klub ANO teraz kopú kritici P. Ruska bez straníckeho trička i straníckych trenírok, Rusko sa so svojimi tromi najvernejšími stiahol do opozície, keďže u Dzurindu nepochodil s trucnávrhmi, že ministrov kultúry a zdravotníctva, nominantov ANO, treba bezodkladne odvolať. Urazený Rusko dokonca na uvoľnený trón navrhol svojho kandidáta (doterajšieho tajomníka ministerstva dopravy), okrem toho sa odmietol unúvať do prezidentského paláca, prosto neráčil si ani prevziať odvolací dekrét. Namiesto toho hrozil, že ak predseda vlády neodvolá jeho kritikov, otvára cestu k predčasným voľbám. A jemu do opozície.

„Dohody“ nadovšetko!

Dlho sa zdalo, že prvá hrozba sa naplní rovnako ako druhá. Parlament bol zablokovaný, načisto nepriechodný, výpočty v duchu parlamentných slovenských tradícií hovorili, že je tu istý potenciál – stelesnený poslancami nezávislými, ale aj závislými. Pragmatický Dzurinda si rýchlo spočítal, že pomstychtivý potenciálny revanšista Rusko má vo vlastnom poslaneckom klube menšinu, že podpora krajských rád je osoh využiteľný „iba“ ak na úrovni politického subjektu. Od prvého okamihu vedel, že väčšina poslaneckého klubu ANO (poslanci združení okolo Ľubomíra Lintnera) by v koalícii fakticky mohla, ba mala (!) nahradiť ANO, nuž spolu s KDH a SMK rýchlo podpísal s Lintnerovou skupinou dohodu o spolupráci do konca volebného obdobia! Akože inak – od samého začiatku bol pripravený poskytnúť protislužbu, a tak vonkoncom neprekvapilo, že od Lintnerovcov prijal návrh, aby sa novým ministrom hospodárstva stal lintnerovec Jirko Malchárek. Podaktorí veru i zdvihli obočie pri tejto nominácii, iní nasucho preglgli, väčšina ani nepostrehla. Merané jej parametrami: automobilový pretekár J. M. nemá čo spĺňať nejaké odborné a profesijné predpoklady či podobné podružnosti, aké by zopár naivných slovenských občanov azda ešte stále chcelo spájať s výkonom takejto vysokej funkcie…! Napokon nevychádza až tak zle v porovnaní s kádrami ANO: minister hospodárstva Rusko je prapôvodne funkcionár SZM a novinár, súčasný minister kultúry F. Tóth je technokrat do morku kostí, ktorý si doteraz ku kultúre zvykol pričuchnúť iba ak na rôznych slávnostných recepciách povedzme v bratislavskej Redute. Azda jedinú nevýhodu pre Malchárka predstavuje fakt, že na Markíze už nebude komentovať nedeľné preteky F1, tak mu odkázal Rusko. Ale ako novopečený minister by Malchárek beztak na také niečo asi ani nemal čas… A navyše – čo tam po Ruskovi. Tomu sa ešte môže pritrafiť, že jeho vernej sprievodkyni životom a najmä kariérou nepredĺžia licenciu, čo pri médiu, ktorého spravodajstvo riadi jeho manželka, môže znamenať vrchol všetkých katastrôf.

My nič, my muzikanti

Spočiatku to naozaj vyzeralo, že parlament sa nerozhýbe. Na predčasné voľby sa okrem premiéra Dzurindu hotovali už takmer všetci, išlo len o to, aký termín vybrať. Koaliční partneri SMK a KDH dokonca bez dohody s Dzurindovou SDKÚ oznámili, že voľby chcú čo najskôr. Pripomeňme, že získať pre tento ústavný zákon 90 hlasov by v parlamente akiste nebol veľký problém. Ako sa však ukázalo, obe spoluvládne strany trochu predbiehali udalosti. Stalo sa, čo naznačuje už perex tohto zamyslenia – našli sa dvaja poslanci, ktorí parlamentné teleso naskutku odblokovali. A vôbec neudivuje, že obaja prebehlíci sú z HZDS! Dohodli sa s Lintnerovou platformou ešte skôr, než by mohlo dôjsť k hrozbám, ktorú opozícia chrlila denne: 1. zaslúžime sa o to, že najvyšší zákonodarný zbor nebude uznášaniaschopný, 2.: budú padať hlavy ministrov! Pravdu predsa len mal predseda parlamentu Pavol Hrušovský, keď pre denník Sme povedal prosté a jednoduché: „Predčasné voľby prichádzajú do úvahy vtedy, keď sa vyčerpajú všetky možnosti na to, aby parlament fungoval a vláda vládla.“ Inými slovami – s tzv. politickou príslušnosťou sa na pôde parlamentu bude kupčiť do posledného hlasu, do posledného dychu, takmer do septembra 2006, keď sú vypísané riadne voľby.

KDH a SMK sa teda napokon rozhodli neísť proti predsedovi vlády a nekonať proti duchu koaličnej dohody. Najmä v prípade kresťanských demokratov, neraz veľmi kritických nielen voči ANO, ale i Dzurindovmu štýlu vládnutia, je to naskrze zvláštny postoj. Natíska sa otázka, či kresťanskí demokrati len využili príležitosť vybaviť si staré účty s ANO. A ďalšia otázka: Prečo až teraz, veď Rusko dôkazy o svojom morálnom profile, na ktorom s takým úspechom pracoval, viackrát poskytol aj predtým?! Navyše nechce sa veriť, že by dôsledky svojho ťaženia na Ruska nevedeli politicky domyslieť… Nepýtajme sa však toľko, možno by sme pochodili ako novinár, ktorý P. Minárikovi, predsedovi poslaneckého klubu KDH položil otázku, či dohoda s dvoma poslancami z HZDS nie je pre KDH argumentom na predčasné voľby. Dostal exemplárnu odpoveď, ktorá pripomína tvrdenia už citovanej Černej a je druhým dnešným príkladom mravného relativizmu a pštrosieho strkania hlavy do piesku: „Ja som s nimi žiadnu neuzatváral.“ O náhlom prestupe svojich „kickers“ nevedel vraj ani sám Vladimír Mečiar. Ale nech je, ako chce, premiér sa mu za túto službu akiste primerane a včas odmení. Určite však len do volieb, lebo po nich by pri klesajúcich preferenciách SDKÚ mohlo byť neskoro…

Dve Dzurindove prehry

Politika ako obhajoba verejného záujmu sa teda v krajinke pod Tatrami dávno stala nechcenou hodnotou, zbytočnou cnosťou, nepoužiteľnou (lebo nezrozumiteľnou) vetou zo slovníka cudzích slov, nechceným plusquamperfektom, niečím, čo by zbytočne prekážalo (lebo zaväzovalo). Nenechajme sa pomýliť: najneuveriteľnejšie spojenectvá v samosprávnych krajoch pred voľbami do vyšších územných celkov spravidla nie sú výrazom želanej ústretovosti, výsledkom očakávaného dialógu, prácneho hľadania spoločných menovateľov a nepredstieranej ochoty ku kompromisom v prospech všeobecného, teda občianskeho, ale skôr výsledkom hrubých mocenských kalkulácií. Tu kdesi treba hľadať postupujúcu apatiu, ktorá v obyvateľstve zavládla a každodenne sa podpisuje na správe verejných záležitostí. Štát je moloch, vláda cudzia, byrokracia neľudská, tvrdia pomerne vysoké počty ponížených a urazených. V takto vnímanom priestore základných vzťahov a javov je primnoho občanov náchylných načúvať prostoduchému polopatizmu populistov, alebo z čírej recesie voliť napríklad stranu, ktorá by žiadala zákaz rozpoltených zadkov či v podnikoch verejného stravovania podávať hlávkový šalát v krčivej úprave.

Ako je dostatočne známe, Mikuláš Dzurinda sa rozhodol stoj čo stoj dovládnuť. Preložené do slovenčiny to znamená medzi iným doprivatizovať Slovenské elektrárne ešte skôr, ako by to mohol urobiť Robert Fico a jeho Smer. Na všetkých frontoch teda premiér získava a bude získavať poslanecké hlasy, potrebuje ich totiž minimálne 76. Predbežne sa mu darí, do karát mu hrá aj to, že si do istej miery vylepšil kredit: v našich zemepisných šírkach sa bohvie prečo traduje, že práve on sa zbavil jedného nemorálneho ministra. Ide o čerstvú udalosť, ktorá ešte chvíľu bude na očiach. Tak ako pozornosť svojho času vzbudzovali nejasnosti okolo sponzorských darov pre jeho SDKÚ. Alebo v súvislosti s predajom budovy, v ktorej táto strana sídlila. Alebo… Ale nechajme už toho. Predčasné či riadne vypísané parlamentné voľby – jedny i druhé by znamenali pre Dzurindu porážku. V prvom prípade preto, že neuspel v riadnom hracom čase, po druhé preto, že pri konečnom účtovaní nebude môcť podpísať priveľa z toho, o čo sa opieral jeho stranícky a od roku 1998 vládny program. Okrem sľubov sa stratilo aj veľa z toho, čo Dzurindu politicky najväčšmi legitimovalo: mobilizácia verejnej mienky, spolupráca s tretím sektorom a osobná účasť pri eliminovaní vplyvu V. Mečiara. Dnes je všetko natoľko inak, že s väčšou dávkou ľahkomyseľnosti by sme na tomto mieste mohli citovať záverečné verše z jednej básne od Estónca Juhana Widinga: „…ztratím se jako / mlha jíž se bála / jako déšť sprchnu / do zeleně luk / však ona láska / vyžije i z mála / sám nebo ve dvou / je to skoro fuk.“ S vládou, ktorej šéfom je Mikuláš Dzurinda a raz v nej spolušarapatí SDĽ, potom SOP či naposledy ANO, alebo bez nej – bolo by to takmer jedno, pravda, keby v závetrí nevetrili Mečiar, Fico a tretí do partie – Rusko. Tak aby sme sa nestretli v starých časoch, priatelia!

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, publicista. Žije v Bratislavě.

Obsah Listů 5/2005

Související články

Marián Hatala: Nuda (aj) na Slovensku

Marián Hatala: Lepšie je byť zdravý a bohatý

Marián Hatala

Dovidenia v starých časoch?

O opozícii a o pozícii

„Dohody“ nadovšetko!

My nič, my muzikanti

Dve Dzurindove prehry

Související články

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu