Marián Hatala

Nuda (aj) na Slovensku

Parlamentné prázdniny na Slovensku si zaslúžili predovšetkým voliči. Hoci tie jednostaj opakované trápnosti na jeho pôde, ten dokola kolovrátkovaný nevkus a pričasto politickokultúrny suterén hrozí už len – nudou.

Nudu posledných mesiacov predznamenal prezident Ivan Gašparovič, keď v najvyššom zákonodarnom zbore predniesol 22stranovú, 70 minút trvajúcu Správu o stave republiky. Bola neslaná – nemastná. Zhruba v polovici čítania sa väčšina volených zástupcov ľudu bavila, čítala si napríklad časopis Záhradkár, pozerala internetové stránky v notebookoch, niektorí poslanci esemeskovali.

Gašparovič na rozdiel od svojho predchodcu R. Schustera nepôsobil sebastredne, bolestínskoteatrálne, no i on zaujal postoj vyjadriteľný vetou: Som radový občan, ktorý sa na stav Slovenska pozerá cez svoje každodenné problémy. To, čo akotak stojí za reč a nestalo sa lanským snehom v okamihu svojho vyslovenia, je azda zmienka, že v spoločnosti chýba verejná diskusia a že tento deficit sa prejavil najmä pri kauzách SND a kalamite v Tatrách.

Najviac ma zaujímalo, ako autor správy dodrží svoj sľub, ktorý dal signatárom a hovorcom výzvy Iniciatíva Verejnosť za verejnoprávnosť. Svojho času prezident iniciatíve (M. Markovičovi, Ľ. Farkašovskej, M. Zelinovi, M. Kleisovi a G. Solárovi) sľúbil podporu. Milan Markovič vtedy na margo stretnutia u prezidenta povedal: „Dostali sme nádej, že nie sme osamotení.“ Podľa neho nebolo ťažké presvedčiť prezidenta, aby svoje výhrady k dianiu v kultúre a verejnoprávnych médiách začlenil aj do júnovej správy o stave republiky. I. Gašparovič teda začlenil, takto: „Niektoré médiá sa vyžívajú v politickom boji bez ohľadu na zásadu objektívnosti politického spravodajstva. V honbe za sledovanosťou sa zanedbáva pôvodná tvorba a prednosť dostáva gýč a brak. Namiesto podpory duchovného rozvoja sa do vedomia dnešného človeka dostáva z niektorých relácií egoizmus, násilie, kultúrna plytkosť a nevkus.“

Pán prezident teda aspoň opáčil, vec je však, pravdaže, oveľa vážnejšia. Vážnejšia o to, že pospolitosť čoraz viac rezignuje na kultúrny rozmer svojho bytia, na umelecké statky ako súčasť svojho každodenného života. Stále chýba tlak zdola, pars pro toto: výraznejšie obmedzenie reklamy v STV u nás preferuje necelých 9 percent ľudí, 15 percentám by dokonca vôbec neprekážalo, keby jej bolo viac! Signatári výzvy sa medzičasom stretli aj s predsedom parlamentu P. Hrušovským a očakávajú, že ich konečne prijme aj predseda vlády M. Dzurinda (zatiaľ nemal čas), od ktorého strany sa očakávalo oveľa väčšie angažovanie sa vo veciach kultúry a umenia.

Vo výzve sa hovorí, že STV porušuje zákony a koncesionári ju ešte za to aj platia, že nenapĺňa myšlienku duálneho vysielania, prestáva byť šíriteľom vzdelávania a osvety, ignoruje svoje základné poslanie a zanedbáva pôvodnú tvorbu. Že nesie podstatný diel zodpovednosti za stav slovenskej kultúry. Aký to protiklad k bežnej praxi, ktorej jedným z emblémov sú kravy z T Mobile, ktoré v júli ako na bežiacom páse vtrhli do nášho hlavného mestečka. Ale k nim sa ešte dostaneme…!

Niektoré tvrdenia z prezidentovej správy majú, žiaľ, priamu súvislosť s tým, čo by malo byť fundamentom kultúry, a to aj politickej. Kriticky sa vyjadril o novele ústavy z roka 2001, proti ktorej hlasoval, ale nedištancoval sa od pôvodnej, ktorú spoluvytváral. Vláde pripomenul, že občanov „nechráni pred svojvôľou monopolov“. Pritom Slovnaft, ktorý zjavne zneužíva svoje dominantné postavenie (cena Naturalu 95 sa v čase mojej úvahy blížila k hranici 38 Sk za liter!), vznikol v čase, keď o privatizácii Slovnaftu rozhodla politická reprezentácia, ku ktorej prezident patril. Niekdajší Mečiarov stranícky kolega hovoril o privatizačných chybách, no mlčal o vlastnej zodpovednosti. A nešetril – ako už vieme – verejnoprávne médiá. Ani morálku spoločnosti. Ako keby viac neplatil podpis, ktorý raz zaschne…

Za kapitalizmus! Za socializmus! (A basta!)

Žiadne prázdniny nie sú večné, ani parlamentné. Tým skôr, že sa blížia voľby do vyšších územných celkov a parlamentné voľby 2006. Pokusy opozície zúčtovať s vládou Mikuláša Dzurindu sa však s postupujúcim časom čoraz viacej ponášajú na kŕč, a to i napriek stratám, ktoré vládna koalícia naposledy utŕžila odchodom ďalšieho poslanca z Aliancie nového občana (ANO). Najnovšie odišiel Ján Drgonec, šéf ústavnoprávneho výboru, ktorý opustil aj poslanecký klub Aliancie. Dôvody už pripomínajú dávno obohranú pesničku: podľa čerstvého „odídenca“ predseda strany (a minister hospodárstva) Pavol Rusko neplní dohody a ANO funguje skôr ako firma.

Koalícia stratila ďalšieho poslanca a v parlamente má v súčasnosti istých len 69 kresiel. Ukazuje sa, že aj to je dosť. Hoci spoločnosť je dlhodobo sužovaná stratou populárnych, ale neudržateľných sociálnych istôt, pomerne nízkou úrovňou zdravotníckych, vzdelávacích a sociálnych služieb, stále vysokou mierou korupcie a kriminality. Hoci Robert Fico, líder populistického Smeru, neustále zbrojí. Nateraz sa však zdá, že jeho najbližšou hrozbou bude „až“ nástup socialistickonacionalistickej opozície do vlády po voľbách v roku 2006. Predpokladá sa totiž prehra pravice, keďže 5 percentnú hranicu s najväčšou pravdepodobnosťou prekonajú i Slovenská národná strana a Komunistická strana Slovenska. V. Mečiar i R. Fico, obaja už pridlho čakajúci na svoju šancu, po voľbách akiste budú schopní a ochotní spojiť nielen svoje strany (tradične sa umiestňujúce na najvyšších priečkach popularity), ale k omrvinkám politického vplyvu a mocenského postavenia prizvať v tej chvíli svojich nutných partnerov. Nezabúdajme, že obzvlášť silným, priam jednotiacim prvkom HZDS a Smeru je široké voličské zázemie, reprezentované predovšetkým tými, ktorí doteraz neprijali možnosti slobodnej ekonomiky, a tými, ktorým citeľne chýba všadeprítomná, ochranná ruka všemocného štátu.

Programová blízkosť oboch strán je naozaj neodškriepiteľná. V súčasnosti sa už len málokto nechá zmiasť tvrdo a hlučne vedenou predvolebnou kampaňou, či dokonca letným kvázi odvolávaním premiéra, ktorého výsledkom bolo, že Dzurinda neprišiel ani o centimeter štvorcový zo svojho kresla a že Fico s Mečiarom sa neraz pochytili. Inak – za návrh Smeru odvolať predsedu vlády hlasovalo zo 122 prítomných poslancov iba 60 poslancov opozície vrátane celého klubu HZDS! A tak vskutku pravou ľudovou zábavou bolo akési vyrovnávanie účtov. Mečiarovi nešlo pod fúzy pripomínanie, že HZDS sa spája s SDKÚ, a Fica obvinil, že odvolávanie premiéra je len jeho propagandou a ľuďom nič neprinesie. „Čo to je opozícia? Čím horšie ľuďom, tým lepšie strane?“ pýtal sa veľký duce. No nevoľte ho, keď už teraz vládne (a k tomu tak ľúbivo a peknoústne)!

Majster fatálnych comebackov stihol pripomenúť, že nemá žiadne dohody s Dzurindom a že Smer len hľadá pózu, ktorá mu vynáša isté percentá a aký taký záujem médií. A Fico ukázal na poslanecké lavice SDKÚ, aby demonštroval, že predsa tam, iba tam je spoločný nepriateľ, ktorý sa volá pravicová a konzervatívna vláda.

Istý (nezávislý) poslanec na dianie v parlamente reagoval tvrdením, že je v ňom „už taký bordel“, že politici by sa mali deliť podľa toho, kto je za socializmus a kto za kapitalizmus.

Víťazný polopatizmus

Ako som už spomenul, do Bratislavy vtrhli kravy. Vzbudili nevídanú pozornosť domácej verejnosti a blahosklonný nezáujem turistov. Mesto sa unifikovalo rýchlosťou, s akou novodobí kovboji art prefabrikátov a masmediálnej komunikácie vyšli v ústrety všetkým, ktorí uprednostňujú lákavo zabalený, okamžite konzumovateľný polopatizmus. Stračeny ako pomaľované exponáty sú prístupné každému, zrozumiteľné masám. Nikde kód, ktorý by bolo treba dlho a prácne dešifrovať. Aby sa dostavil divácky úspech, stačí minimálny rozsah kultúrnej skúsenosti perciepientov, ich základná emocionálna výbava, priemerná schopnosť imaginácie. Z pestrofarebnej hmoty necítiť žiadne autorské znepokojenie, nezaznievajú nijaké nástojčivé otázky, dramatické tóny či dokonca existenciálne zvolania. Všadeprítomná je zreteľne artikulovaná potreba relaxu uprostred davu, jednostaj sužovaného civilizačnými neurózami a neúspechmi pri rôznych druhoch profylaxie.

Do mesta vtrhli kravy so samozrejmosťou víťazov. Možno si ich pozrieť zblízka blizučka, pohladkať, potľapkať, kto chce, môže na ne bučať, len – ako oznamujú sprievodné tabuľky – rajtovať na nich neslobodno. Akoby hovorili: Teraz a tu sa k nám môžete utiekať. Ale len na chvíľu.

Akokoľvek krátka je tá chvíľa, vďaka za ňu, lebo nie každý môže vlastniť psa. Hoci napríklad v našom činžiaku žije psov už viac než ľudí. Nie azda preto, že by všetci ich majitelia boli milovníkmi prírody a ctili každý prejav života svojich miláčikov. (To by zbierali aj ich exkrementy.) Ale preto, že pričasto je namáhavé a zavše až riskantné vstupovať do skutočných vzťahov s ostatnými ľuďmi. Tie totiž vyžadujú našu sústredenú vôľu a prirodzenú ochotu stať sa partnerom, načúvať, viesť dialóg a niesť za takto spoluvytváraný vzťah svoj podstatný diel zodpovednosti. Psom sa dá bezmedzne rozkazovať, vyliať si na nich všetku nazhromaždenú zlosť, prejavovať im lásku vtedy, keď to my chceme. A pritom nepodstupovať ani najmenšie riziko, že by nám to jedného dňa mohli vrátiť aj s úrokmi.

Sadrová trpaslizácia postupuje

Vonkoncom nenamietam, proti gustu ozaj žiadny dišputát. Len ma na celej veci trochu ruší, že nepočuť tých, ktorí by presne pomenovali, o čo ide. Tým skôr, že žijeme nielen v dobe jednosmerných informácií, faktov, sloganov a spotlights. Zvýšená frekvencia z nich poľahky vyrobí čosi autentické, hodnotné a esteticky platné. A tak terminologická mätež má svoje prirodzené pokračovanie. Paralelne s tým prebieha postupne a cielene znižovaná schopnosť divákov, poslucháčov a čitateľov rozlišovať, triediť, prisudzovať či odopierať hodnotu. Všeobecnou devízou sa stáva prijímanie a nepochybovanie.

Nepočul som ani, že by sa niekto opýtal: Prečo nie ovce? Prečo nie exotickejšie surikaty? Prečo nie rovno sadroví trpaslíci v nadživotnej veľkosti? Pritom možno práve tretia možnosť by najplnšie vystihovala nielen našu tichú stádovitosť, ale najmä onu plíživú sadrovú trpaslizáciu, čo sa zmocňuje nášho vkusu, našich kultúrnych návykov a nášho malomeštiackeho pohodlia.

Sme sýti. Vlastné potreby sme viac menej zredukovali na každodenné uvedomovanie a potvrdzovanie tejto milej, naskrze existenčnej pravdy o nás. Tak dlho a výdatne konzumujeme, že už nás nebaví ani len predstierať, že niečo prežívame. Častejšie totiž prežúvame. Nácvik senzibility, ako to koncom 60. rokov minulého storočia žiadal autor prvej popovej básne Nemec R. D. Brinkmann, krása obyčajných vecí, „poetry is made by all, not by one“ – to všetko sú dávno obohraté šlágre menšiny, prežitky, samý naftalín! Módna a žiadaná je sériovo vyrábaná prázdnota, čo sa tvári ako plnosť, sýtosť, mnohorakosť.

Ešte aj ten Duchamp, ktorý sa v roku 1917 podpísal na pisoár a „duchamplne“ ho nazval Fontánou a vyhlásil za umelecké dielo, je príšerne nemoderný, nedekadentný, nepostmoderný! Dnes už vonkoncom netreba ohurovať, šokovať, vyvolávať odpor či znechutenie, netreba ani toaletizovať vlastné predstavy o živote a umení povedzme na spôsob ruských konceptualistov. Dávno je prekonaná aj Yoko Ono, ktorá počas jedného koncertu v newyorskom džezovom klube Village Gate z reproduktorov vychrlila na poslucháčov zvuky nahraté na priľahlých toaletách. Ba dieru do sveta nemohli urobiť ani mladí umelci, ktorí koncom minulého roka vykonali dosť veľkú potrebu pred dielami Milana Knížáka vo výstavných priestoroch pražskej Národnej galérie.

Súčasní mediálni imidžisti, iluzionisti a gaukliari vedia, že všetko je inak. A tak sa nabudúce z ich bežiacich pásov vyrútia na nás trebárs tie ovce. Alebo surikaty. Alebo sadroví trpaslíci.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, publicista. Žije v Bratislavě.

Obsah Listů 4/2005

Související články

Marián Hatala: Nemoc kultúry, nekultúrnost moci

Jičínský, Gál, Žák: Co dřív: moc, nebo koncepce?

Marián Hatala: Demisie, antimisie a denunciácie

Marián Hatala

Nuda (aj) na Slovensku

Za kapitalizmus! Za socializmus! (A basta!)

Víťazný polopatizmus

Sadrová trpaslizácia postupuje

Související články

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu