Marián Hatala

Demisie, antimisie a denunciácie

Stranícki predtanečníci si svoje povinné predvolebné vystúpenia už odkrútili. S postupujúcim časom prichádza na slovenskú politickú scénu čoraz viacej hlavných postáv a s nimi mnoho vedľajších tém, kolorovaných myslením a slovníkom nižšej cenovej skupiny. Ilustrujme dnes na príkladoch, ktoré sa nedávno odohrali v rezortoch školstva a kultúry.

Najprv minister školstva Martin Fronc nariadil všetkým maturantom zopakovať test z matematiky, keďže sa do obehu dostali formuláre s odpoveďami. Zdvihla sa vlna nevôle a protestov. A nielen koaličná Aliancia nového občana (ANO) žiadala hlavu ministra, tým skôr, že je z ideologicky vzdialeného, hoci rovnako koaličného KDH. To svojmu spoluvládnemu partnerovi odkázalo, aby sa radšej zamyslel nad prácou svojich ministrov.

Neskôr parlament ani na tretíkrát neschválil spoplatnenie vysokoškolského štúdia – súčasť reformy vysokého školstva. Poslanci odmietli zákon o študentských pôžičkách, podľa ktorého mali vysokoškoláci platiť od nula do 26 tisíc korún ročne. A obdobie podprahových požiadaviek, vzájomného urážania, samoľúbosti a prejavov urazenosti mohlo pokračovať. Ako „prízemné politické vytrestanie, ktoré najviac dopadne na študentov“, tak hodnotil minister školstva hlasovanie poslancov ANO, ktorých (ne)hlasy rozhodli o osude zákona. Podpora vládneho programu, ktorú sľúbili plniť všetky koaličné strany, ani podpora konkrétnych zákonov, deklarovaná na zasadnutiach vlády a poslancami pred hlasovaním, sa nenosí. Bolo by to čosi nepatričné. Asi ako ruža na klope teplákovej bundy.

„Udalosti“ sa valili ďalej: Predseda poslaneckého klubu kresťanských demokratov P. Minárik vyhlásil, že „Rusko počúva lobistické skupiny a ANO pri hlasovaniach podlieha prieskumom verejnej mienky“ a volal po „vyriešení“ problému menom Rusko. Ten zvažoval žalobu, rovnako ANO, ktorá sama čelí žalobe KDH na ochranu dobrého mena atď.

Znovu sa ukázalo, že vládna koalícia vôbec nie je koalíciou poslaneckých klubov, že (občas manifestovaná jednota) má hodnotu postoja poslankyne ANO B. Brestenskej, ktorá v súvislosti s pripravovaným vyslovením nedôvery Froncovi povedala, že poslanci ANO sa na hlasovaní nezúčastnia a že to treba považovať za „konštruktívny prístup, lebo nechceme rozbíjať koalíciu“!

A zatiaľ čo doznieva výrok predsedu KDH P. Hrušovského „Rusko vniesol do práce koalície bezcharakterný štýl,“ dvaja doteraz nezávislí poslanci vstúpili do poslaneckého klubu opozičného Smeru, ktorý sa tak s 27 poslancami stal najväčším v Národnej rade, čo pri preferenciách Ficových hrubozrnných populistov (30,3 % začiatkom mája!) predstavuje úctyhodný potenciál. Ak sa teda pre KDH účasť vo vládnej koalícii stala problémom, ak jeho riešenie kresťanskí demokrati hľadajú, treba zopakovať ono nepopulárne, že vystúpenie z koalície ním ešte stále nie je. Nie je ním pri pohľade na preferencie a rozloženie politických síl v parlamente. Za dverami sú ďalšie dôležité zákony. Tie môžu znamenať potvrdenie akej takej súdržnosti vládnej štvorky, alebo jej predčasný koniec. Tesná väčšina hlasov v najvyššom zákonodarnom zbore však dovtedy poskytne ešte dosť času a priestoru, v ktorom jedna z partají vládnej partie môže lavírovať, koketovať ba i vydierať.

Bez priority, bez opory

Začiatkom mája podal demisiu minister kultúry Rudolf Chmel. A stihol poskytnúť denníkom Pravda a SME rozhovory hodné komentovania. Svoje účinkovanie zhodnotil aj takto: „Podstatnú časť toho, čo som chcel, som urobil.“ Neviem, s akými predsavzatiami preberal rezort pred tromi rokmi. Škoda, že o nich nehovoril konkrétne, a tak sme mohli len hádať, čo je tou „podstatnou časťou“, ktorú sa podarilo splniť. Súčasný (havarijný) stav slovenskej kultúry a kultúrnosti to ani len nenaznačil. Známe sú skôr Chmelove chúťky vzdať sa ministrovania. Na známosť vošlo ešte jeho znechutenie (ak nie rezignácia) zoči voči uvaleniu nehoráznej, 19-percentnej DPH na knihy, hanebne nízkemu objemu financií, ktoré Slovensko z HDP vyčleňuje na vlastnú reprezentáciu prostredníctvom kultúry, a frontálne postupujúcej bulvarizácii verejného života.

Chmel bol nominantom ANO, ktorá je produktom a prostriedkom súkromnej televízie Markíza, ibaže tento vzťah dnes platí v opačnom garde: podmetom vo vete je politický subjekt, predmetom súkromná televízia ako veľkovýrobca celebrít v nekonečnej sérii málo vkusnej sabaprezentácie. Chmel musel dávno vedieť, že kultúrou tejto strany sú mediálne známe tváre zväčša pseudopolitikov a najmä biznis. Musel vedieť, že alianční biznismeni sa nebudú zdržiavať prehnanou starostlivosťou o jeho transparentnosť.

„Nemal som oporu vo vláde, ktorá kultúru nepovažuje za svoju prioritu. Nemal som oporu vo vlastnej strane, ktorá vyhlásila za priority hospodárstvo, zdravotníctvo a informatiku. Nemal som oporu ani v kultúrnej a umeleckej komunite, ktorá ma nepodržala,“ konštatoval Chmel. A má, samozrejme, pravdu. Vládna štvorkoalícia nepovažuje kultúrne statky za nič, čo by ju, Slovensko a Slovákov dostatočne reprezentovalo. Ak sa premiér Dzurinda nedávno objavil na oslave narodenín divadla Astorka, oveľa viac než záujem o kultúru tým prezradil, že sa blížia voľby, že tváre hercov a ich hlasy čoskoro bude potrebovať aj jeho politická strana. Inak by predsa nevyslovil vetu: „Myslím, že môžem vyhlásiť, že slovenská kultúra má dobré renomé v národe i za hranicami.“ Pán premiér má zrejme informácie z prvej ruky – rovno od národa, čo ako uhranutý sedí pred televíznymi obrazovkami, na ktorých sa mihá jedna súťažno-zábavná stupidita za druhou, zatiaľ čo Fenič a spol. premieta filmy ďalšieho ročníka Febiofestu v poloprázdnych kinosálach Bratislavy.

Prvoradé sú ekonomické ukazovatele a z nich najmä tie, ktoré predstavujú podiel na politickej moci a jej upevňovaní. Kto by sa už dnes čudoval partnerstvu SDKÚ a ANO, zoceľovanom ekonomickými záujmami? Kto by pochyboval o tom, že SDKÚ, ktorá získala politickú dôveryhodnosť či oprávnenie mobilizovaním verejnej mienky a víťazstvom nad Mečiarovými totalitnými praktikami, sa už ani netají svojou ochotou pred voľbami a po nich kolaborovať s hnutím tohto muža? Dnešné tvrdenie R. Chmela „Pokladám za jedno z nešťastí tejto koalície, že okrem jedného záujmu – byť podielnikom na moci – nenašla iné hodnoty, ktoré by ju spájali“ nie je pre mňa ničím iným ako nosením sov do Atén.

„Sme vo fáze neskrotnej hltavosti. Dúfajme, že budeme dostatočne múdri, a pochopíme, že je to choroba, hoci liek na ňu nepoznáme. Ak však nebudeme mať dosť rozumu, môže to byť choroba smrteľná,“ hovorí Leszek Kołakowski. Podľa Bronisława Geremeka, člena predsedníctva Skupiny liberálov a demokratov za Európu, „základom Európy je dedičstvo solidarity“, pričom „ľudská solidarita nemôže mať len politické základy“, a „dôvodom, prečo chceme spolu žiť, nemôže byť len snaha vytvoriť lepšiu ekonomickú spoluprácu“. Takéto úvahy u nás zjavne nenachádzajú takmer nijakú odozvu, a to ani u tých politických subjektov, ktorých najmä predvolebnou agendou číslo jeden bola európska integrácia – kopa ideologického sena, ktorú možno mlátiť, dokým sa nezmení na frázy – za úplného nezáujmu verejnosti.

Nechápem, prečo Chmela mala podržať vláda, alebo jeho vlastná strana, a neviem, akými preferovanými hodnotami si ANO vyslúžila ministrov predikát „moja“. Lipnutie intelektuála Chmela na straníckej príslušnosti mi sčasti pripomína iracionalitu hokejových fanúšikov, ktorí – povzbudzovaní novinármi, moderátormi a komentátormi – pred každým svetovým šampionátom prisudzujú slovenskému tímu úlohu najväčšieho favorita, naivne a uvzato odmietajúc akceptovať, že súperi sú prinajmenšom (!) rovnako dobrí.

Kde nehľadať, ako nenájsť

Treťou kategóriou, ktorá ministra nepodporila, je kultúrna a umelecká obec. Lenže tá slovenská trpí nepredstaviteľnou nesúdržnosťou, fatálnou rozhádanosťou, pudovou uzavretosťou a negatívnym vymedzovaním sa voči všetkému, čo nezodpovedá môjmu, tvojmu ideovému a estetickému kánonu. Kultúrna a umelecká obec spravidla nie je schopná nijakého gesta solidarity, alebo len vo vnútri vlastnej komunity, prípadne iba s istým politickým zafarbením. Organizácie, ktoré majú reprezentovať svojich členov, chrániť ich duchovné a hmotné záujmy, sú konštituované ako formálne spoločenstvá, roky žijúce či dožívajúce zo zotrvačnosti. Umelci navzájom nekomunikujú, nediskutujú, nepolemizujú, recenzie literárnych a iných diel sa píšu pričasto na objednávku, kolega zájde na čítačku svojho kolegu len výnimočne, všetci si úzkostlivo strážia svoje odbytové možnosti a taja adresy, na ktorých sa možno uchádzať o zahraničné štipendium. Kto by teda mal a v koho prospech podržať akéhosi ministra akejsi kultúry?

A nota bene – prečo by ním mal byť intelektuál, nositeľ istých hodnôt? Prečo by u nás už nemala platiť výzva L + S: „Súdruhovia, ktorí ešte nie sú ministri, nech sa ihneď prihlásia u súdruha Žinčicu!“ Aj odstupujúci minister priznáva, že „ak prijmeme hru na manažéra, je to kvalifikácia na vedenie akéhokoľvek rezortu“.

Skrátka a jasne: Chmelovým nástupcom je štátny tajomník František Tóth, Ruskov nádejný káder a protežant, ktorý dávno pred uvedením do funkcie ako taká sivá myš behal od Slovenskej filharmónie k Slovenskej národnej galérii a robil si odpočty. Vraj preto, aby mal prehľad, keby ho náhodou vymenovali. Vo svojej nadpráci však stihol ešte všeličo iné. Napríklad verejne uvažoval o zmene právnej formy pre tieto príspevkové (a stratové) organizácie, ba hrozil už aj ich zrušením. A hovoril – akože inak – v mene ministerstva kultúry, a čo je ešte horšie – v mene kultúry a jej prípadných odberateľov.

Niet sporu o tom, že ministerské kreslo si tento človek vyslúžil aj vďaka tomu, že ako štátny tajomník ministerstva školstva bol jedným z prvých ostreľovačov svojho nadriadeného. Mieril presne a dnes poskytuje väčšie záruky budúcej spolupráce než „človek reflexie a pochybností“ Chmel. Ten – keď sa prevalila kauza „skupinka“ – váhal so svojím hlasom pri odvolávaní šéfa NBÚ – podľa scenára predsedu vlády, ktorý už začínal trpieť prvými príznakmi stihomamu, osvojujúc si mocenské praktiky, ktoré do slovenského politického života na dlhý čas uviedol jeho zrejme budúci koaličný partner – V. Mečiar.

Rusko technokrata Tótha potrebuje. A odpor prezidenta I. Gašparoviča, ktorý spočiatku Chmelovu demisiu neprijal, lebo podľa neho neriešila problémy ministerstva, a pretože mal isté pochybnosti, či Tóth je vhodným nástupcom, zostala len zmesou neštátnického trucpodniku a číreho politického folklóru prezidenta bez exekutívnych právomocí. Mimochodom, Rusko mal pravdu, keď svoj zámer obhajoval tvrdením, že prezident neprijal demisiu ministra pre nátlak kultúrnej obce. Nijaký nátlak totiž nebol. Mýlil sa Chmel, keď svoj odchod z funkcie oficiálne odôvodnil tým, že sa mu nepodarilo zaradiť kultúru medzi priority štátu. Ale veď by to bolo v rozpore s programovou líniou ANO! Vedenie strany predsa nikdy takúto požiadavku nesformulovalo!

R. Chmel vstupoval do politiky s ilúziami. Hovorí, že už ich stratil. Prekvapilo ho, že „politika je len o pragmatizme, o účelovosti, o účelových spojenectvách, nie o budovaní štátu, o vizionárstve. Je v nej miesto skôr pre technokratov, a intelektuáli v nej zrejme už nie sú ani za ornament“.

Trochu pripomína vojaka, ktorý je sám a vlastne ani nemá za koho bojovať. Uvedomuje si však, že vždy a za každých okolností môže, ba musí bojovať „prinajmenej“ za seba, za vlastnú neúplatnosť, nepodkupnosť, integritu. Prostriedky si volí, pravdaže, každý sám. A len sám vojak Chmel vie najlepšie, či je možné takýto zápas úspešne vybojovať tým, že ostane v poslaneckom klube strany, ktorá ho degraduje výmenou za náhradníka.

R. Chmel sa rozhodol v politike zostať. Verí totiž, že v nej nájde aspoň zvyšky morálky. Neviem, do akej miery verí vlastnej viere, netuším, na aký veľký kompromis pristupuje, keď volí svet , kde sa podľa jeho slov „húfuje kritické množstvo ambicióznych hlupákov, ale aj gaunerov…“

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, publicista. Žije v Bratislavě.

Obsah Listů 3/2005

Marián Hatala

Demisie, antimisie a denunciácie

Bez priority, bez opory

Kde nehľadať, ako nenájsť

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu