Marián Hatala

Nemoc kultúry, nekultúrnosť moci

Na nedávno minulom stretnutí s divákmi rôznych kútov Slovenska generálny riaditeľ STV Richard Rybníček oznámil: „Musíme robiť to, čo od nás chce väčšina divákov. v momente, keď stratíme vašu podporu, nemáme tu čo robiť.“

Pán riaditeľ tým súčasne odpovedal na otázku „kto je kto“. Ak ma zrak a sluch neklame, väčšina chce reality šou, soap opery, importované daily drámy a súťaže za všetky peniaze. Stav trvá, beriem teda na vedomie, že menšina je väčšinou primalá na presadenie „svojich záujmov“ a že v ich vzájomnom antagonistickom vzťahu je dobrovoľné koncesionárske členstvo tým jediným, čo obe divácke kategórie „spája“. Inak však neprestáva platiť, že príslušník menšiny sa na slovenskom verejnoprávnom okruhu síce na druhý deň dočká reprízovania správ odvysielaných verejnoprávnou českou televíziou, no tie sú barbarsky odstrihnuté od správ o kultúre (i športe). Ak chce tento „menšinár“ aktuálnu publicistiku na spoločensko-politické témy a diskusie, nech si mimo základného súboru prepne na Prahu. Alebo na Budapešť. Na to prepínanie má plné právo, nikto mu ho neupiera, veď si zaň zaplatil. Asi takto treba čítať odkaz top manažmentu STV.

Dlho predlho nikto pánu generálnemu nepripomenul, že slovenská verejnoprávna televízia nemá zo zákona povinnosť zvyšovať sledovanosť a už vonkoncom nie takouto programovou ponukou. Jej prirodzeným zorným poľom má byť vzdelávací program, pôvodná filmová tvorba, umelecky hodnotný dokument, kvalitná publicistika. Ak sa aj napriek tomu profiluje ako médium, ktoré výrobu a vysielanie vlastných programov prispôsobuje taktike zvyšovania sledovanosti, potom preberá úlohy a ciele svojich komerčných kolegýň a mala by buď primerane znížiť koncesionárske poplatky, alebo ich úplne zrušiť a transformovať sa z verejnej, zákonom zriadenej a koncesionárskymi poplatkami dotovanej inštitúcie na súkromnú firmu. v opačnom prípade sa vystavuje nie nedôvodnému podozreniu, že povinné platby obyvateľstva využíva práve na výrobu a šírenie vyššie spomínaných programov.

Málo psov a dlhá karavána

Najrazantnejšie sa ozvalo Združenie občianskej sebaobrany, ktoré sa opakovane a márne usilovalo o komunikáciu s Radou STV, jediným orgánom, kompetentným kontrolovať manažment STV. ZOS pomenovalo stav vecí takto: STV si nielenže neplní svoju verejnoprávnu funkciu, ale i poškodzuje koncesionára – spotrebiteľa. Inými slovami: zopár psov zaštekalo, a verejnoprávna karavána neuhla ani „o píďu“. Pokojne vysielala reality šou Slovensko hľadá Superstar, a v bulvárnych, menej bulvárnych a dokonca v takzvaných mienkotvorných novinách sa so železnou pravidelnosťou a na celých stranách pretriasalo, kto z účastníkov súťaže má aké vyhliadky, skúmali a porovnávali sa reakcie neúspešných, vyradených, ponížených a urazených, nazeralo sa do ich zverejneného súkromia doslova v priamom prenose, zaznamenávali sa stupne ich psychického zrútenia a nácvik pôvodnej chôdze, s akou opäť budú musieť vystačiť, keďže sa vrátili do sveta za oponou, kam už nedopadá vytúžené svetlo rámp. Informácie tohto druhu zaplavili prakticky všetky tlačené médiá, a dodajme, že v prípade tých serióznych to bolo na úkor recenzií diel rôznych umeleckých žánrov, na úkor kultúrno-spoločensko-kritických úvah či rozhovorov so skutočnými tvorcami umeleckých hodnôt.

Až potom sa o slovo prihlásilo poslanecké kvarteto, iritované najmä novoročným programom na obrazovkách STV. Z. Martináková (SF), D. Čaplovič (Smer), D. Jarjabek HZDS) a Ľ. Lintner (ANO) (napodiv viac opozičná ako koaličná skupinka) navrhli novelu zákona o Slovenskej televízii. Podľa nej by Rada STV mala raz za rok preveriť, či STV dostatočne napĺňa požiadavky verejnoprávnosti. Niet najmenších pochýb, že mechanizmus kontroly je žiaduci a že už dávno mal byť uvedený do praxe. Mal, ale nemohol byť, keďže doteraz nikto nedefinoval – tobôž záväzne – verejnoprávnosť ako pojem, ako štatút, čiže de facto niet čo kontrolovať. a tak pani poslankyňa a páni poslanci svojím návrhom naplnia zrejme len druhú časť zámeru. Tou má byť parlamentná diskusia o poslaní STV, od ktorej si sľubujú odpoveď na vlastnú otázku, „či chceme ďalší komerčný kanál, alebo budeme trvať na duálnom vysielaní.“

Delenie na My a oni

Mimochodom, jednu odpoveď poslanecké kvarteto dostalo vzápätí. Jej autorom nie je nikto iný ako B. Zahradník: „Neviem, či je obvyklé, aby sa politické strany vyjadrovali k programovej skladbe televízie… Pre nás je alfou a omegou divák. Nemôžeme stopercentne uspokojiť ani tri percentá intelektuálov, ale to by asi nemalo byť ani cieľom inštitúcie, ktorá žije z prostriedkov všetkých občanov.“

Najprv som sa zarazil, nevediac, kde vzal pán Záhradník tie tri percentá? Od akých kritérií ich odvodil? Kadiaľ vedie pomyselnú demarkačnú čiaru medzi jednou a druhou kategóriou? a vôbec – čo je podľa neho pravým, presným opakom intelektuála? Až neskôr som si uvedomil, že asi má pravdu, že väčšina u nás je naozaj čoraz väčšia a menšina čoraz menšia. Pochopil som aj mieru sebavedomia, ktorú jeho odkaz obsahuje. Znovu a znovu ju predsa generuje celková spoločenská klíma, skutočnosť, že kultúrne statky zväčša nie sú našou prirodzenou potrebou, citovou a intelektuálnou výbavou. Že nimi nezvykneme pomeriavať kvalitu svojho života, hĺbku pamäti a rozsah identity, že správy o svete a o nás v ňom nemusíme prijímať a zmnožovať prostredníctvom umeleckých diel. Preto nás pramálo sužuje, že naša nedostatočná reflexia a sabareflexia vedno s biednym stavom kultúry a kultúrnosti je na Slovensku viac-menej žiadanou súčasťou stále veľkej časti politiky, ktorej mnohí reprezentanti sú akoby legitímne, dlhodobo ba i trvalo zbavení vôle rozhodnúť kultúrne. a tak tu máme zlé zákony, nespravodlivé, neadresné alebo len oneskorené rozdeľovanie verejných financií, ich zúfalý a akoby dedičný nedostatok, aký predstavuje súčasných 0,6 percenta HDP, vynakladaných na kultúru (v krajinách Európskej únie sú to dnes dve percentá, v štátoch Višegrádu 1,2 percenta!).

Kauza divadlo a herci politiky

Obávam sa, že rozumiem sebavedomiu, ktoré cítiť z podobných vyhlásení. Ich živnou pôdou je napokon aj osud rozostavaného Národného divadla a pôvodné rozhodnutie (ministerstvo hospodárstva navrhlo, ministerstvo kultúry nebolo proti, vláda súhlasila), podľa ktorého sa dostavia a bude ho spravovať americká firma Truthheim Invest LLC, u ktorej ako u správcu by si SND malo za niekoľko desiatok miliónov korún ročne prenajímať priestory! Pravda, ak na to bude mať a len dovtedy, dokým budova celkom nezačne slúžiť ako kongresové a obchodné centrum. Že nedošlo k žiadnemu auditu či riadnej verejnej súťaži, sa pritom elegantne zahralo do autu s poukázaním na nespornú výhodu, ktorú takéto riešenie ponúka: odľahčíme štátny deficit a odbremeníme všetkých daňových poplatníkov. Medzi riadkami pritom možno čítať, že do divadla beztak chodia len tie tri percentá, tak prečo by naň malo platiť zvyšných 97 percent?! Aj ďalšie argumenty hovorili v prospech čo najrýchlejšieho predaja megalomanskej a pomaly už chátrajúcej novostavby: minister financií Ivan Mikloš povedal, že náklady na prevádzku SND by štátny rozpočet stáli 500 miliónov korún ročne. Vláda odhaduje, že na dostavbu by bolo potrebných 800–900 miliónov.

Záujemcovia boli pôvodne traja, tender nijaký. Minister hospodárstva Pavol Rusko nazval onen užší výber svojsky – „súťažou návrhov“. Človek nemusí byť práve expertom na verejné obstarávanie, aby vedel, že postupoval ako zvyčajne – štandardne netransparentne. Tak ako v prípade automobilky KIA. Memorandum o porozumení medzi vládou SR a spoločnosťou Truthheim Invest LIC amerického podnikateľa gréckeho pôvodu Erica Assimakopoulosa obsahovalo všelijaké zaujímavosti, napr. klauzulu, že zahraničný záujemca má zaručené „prednostné právo na výplatu 90 percent zo zisku spoločnosti Správca, a. s. (pričom Truthheim bude mať 66 percent a slovenský štát 34 percent akcií) až do času, kým nebude umorená suma rovnajúca sa výške jeho kapitálového vstupu po odrátaní ďalších foriem kompenzácie“.

Isteže, SND nie je jedinou výkladnou skriňou slovenskej kultúry. K svojim zásluhám si však v týchto mesiacoch môže prirátať ešte jednu: neočakávane sa stalo témou, ktorá rozpútala i úvahy o stave našej kultúry a kultúrnosti, o štátnej moci a jej vzťahu k nej. Spoločenský tlak (záujem médií, Trojkráľová zbierka na pomoc divadlu, výzva umeleckej obce Hlas pre kultúru…) spôsobil odklad rozhodnutia o dostavbe SND. Vznikol pracovný tím, ktorý má pripraviť nový, finančne prijateľný návrh, týkajúci sa budúcnosti budovy. Pracovný tím je konečne zložený zo zástupcov ministerstva kultúry, ministerstva hospodárstva, SND, kultúrnej verejnosti a zástupcov z regiónov.

Ľady sa pohli. a trochu roztopili. Trochu preto, že jedna lastovička ešte leto nerobí…

Marián Hatala

Obsah Listů 1/2005

Marián Hatala

Nemoc kultúry, nekultúrnosť moci

Málo psov a dlhá karavána

Delenie na My a oni

Kauza divadlo a herci politiky

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu