Peter Káša

Póly maďarskej publicistiky

Nielen maďarská politika a verejná mienka, ale aj kultúrna obec je už dlhší čas rozdelená na „národniarov“ a „liberálov“. v politike sa deliaca čiara jasne tiahne medzi pravicovo konzervatívnym FIDESZom, na čele s dlhodobo aktívnym a ambicióznym Viktorom Orbánom a ľavicovo-liberálnymi socialistami z MSZP, s novozvoleným a tiež dynamickým Orbánovým rovesníkom/protivníkom Ferencom Gyrucsányom.

Tribúnami týchto politických koncepcií sú denníky: konzervatívny Magyar Nemzet a socialistický Nepszabadság. Prirodzene, že väčšina maďarských umelcov a vzdelancov nechce vstupovať do každodennej politiky. Napriek tomu si viacerí uvedomujú, že práve v tomto prelomovom a hektickom čase so silnými závanmi demagógie a nebezpečného nacionalizmu (napr. predreferendová rétorika za dvojité občianstvo Maďarov), by intelektuálny alibizmus mohol viesť do slepej uličky.

Kopírovanie vyššie naznačenej politickej polarizácie je v umeleckých kruhoch asi najviditeľnejšie medzi spisovateľmi. Nie je to však nijaká zvláštnosť, ale skôr potvrdenie tých tendencií, ktoré sú v modernej maďarskej humanistike už dlhodobo prítomné. Napríklad dejiny maďarskej literatúry 20. storočia neustále sprevádzala opozícia národno-tradicionalistickej a urbánno-modernistickej spisovateľskej školy. Na jednej strane spätosť s ľudom, národom a opisno-realistickou tvorivou metódou a na strane druhej literatúra ako umenie slova a túžba po neopakovateľnom individuálnom geste. Bariéra medzi týmito smermi je viditeľná aj dnes, čo sa jasne odzrkadľuje aj v štruktúre vydavateľstiev a literárnych periodík.

Výrazne liberálny charakter má „literárny a politický“ týždenník s takmer polstoročnou tradíciou Élet és Irodalom (Život a literatúra), kde okrem iných pravidelne publikuje aj najslávnejšie kvarteto súčasnej maďarskej literatúry (Imre Kertész – Péter Eszterházy – Péter Nádas – Győrgy Konrád). Štruktúra časopisu (komentáre, rozhovory, recenzie a osobitná literárna časť) je blízka českým „Literárkam“, už neexistujúcemu slovenskému Kultúrnemu životu, ale kvalitatívne (nie ideovo) aj poľskému časopisu Tygodnik Powszechny. Ešte donedávna prebiehala na stránkach ÉSu otvorená diskusia o charaktere a ďalšom smerovaní Zväzu maďarských spisovateľov (Magyar Írószovetség). Liberálnejšie krídlo (o. i. aj I. Kertész a P. Eszterházy) protestovalo voči tomu, že vedenie nedostatočne odsúdilo netolerantné a antisemitské verejné vystúpenie jedného z členov tejto organizácie. Viacerí sa vzdali členstva, čím sa táto pôvodne masová spisovateľská organizácia zúžila najmä na stúpencov tzv. národno‑tradicionalistickej línie. Zaujímavé, že obdobne sa organizuje aj najmladšia spisovateľská generácia.

„Radikálnejší“ liberalizmus sa objavuje na stránkach politicko-kultúrneho týždenníka Magyar narancs (Maďarský pomaranč), ktorý vznikol ešte za socializmu v kruhu nezávislých mladých opozičných liberálov. Ideová platforma jedného zo zakladateľov tohto časopisu V. Orbána sa od roku 1988 výrazne zmenila, ale časopis si zachoval svoju otvorenosť, nekompromisnosť a „mladícku“ kritickosť. v poslednom minuloročnom čísle prozaik Péter Nádas, ktorý nezvykne často „politizovať“, sa veľmi výstižne vyjadroval aj ku koketovaniu súčasnej pravicovej opozície s nacionalizmom. Okrem iného poznamenal, že: „V Maďarsku nie sú konzervatívni politici… V. Orbán je dynamický človek, útočník, ale nedostatočne štrukturovaný… na etnických princípoch nemožno budovať demokraciu.“

Na opačnom póle maďarskej publicistiky stojí spoločenský týždenník Heti válasz (Týždenná odpoveď), ktorý vznikol iba v roku 2001, takmer súčasne s prechodom pravicového FIDESZu do opozície. Orientáciou, obsahovou štruktúrou i grafickým dizajnom možno tento časopis prirovnať k poľskému Wprost, či slovenskému časopisu Týždeň, ktorý sa iba nedávno objavil na trhu. Žiaľ, v novinových stánkoch „intenzívne svietia a kričia“ aj menej kultúrne „pravicové“ týždenníky, chrliace síru veľkomaďarského nacionalizmu a xenofóbie (Demokrata, Magyar Fórum).

Literárne a kultúrno-spoločenské časopisy

Medzi množstvom nablýskaných časopisov však možno vydolovať aj nemalý počet veľmi kvalitných humanisticky a literárne zameraných periodík. Svetová literatúra sa pravidelne objavuje na stránkach tradičného mesačníka Nagy Világ a napriek nemalým finančným problémom ešte stále vychádza v štvrťročnej periodicite a v klasickom exkluzívnom formáte Lettre international. Milovníkov literatúry však prekvapí aj takmer polstovka maďarských literárnych časopisov, ktoré sú zväčša financované zo štátnych a regionálnych rozpočtových zdrojov, ale aj tu sa jasne ukazuje polarizácia spisovateľskej obce. Takmer polovica časopisov vzniká mimo Budapešti, pričom paradoxne práve tie, ktoré sa hlásia skôr k tzv. urbanno-liberálnejšiej línii ako Jelenkor (Pécs), Kalligram (Bratislava), Bárka (Békéšska Čaba) či Tiszatáj (Segedín). Naopak, redakcie najkvalitnejších, ale skôr tradicionalisticky a konzervatívno-národne zameraných mesačníkov (Kortárs, Hitel, Magyar Napló) sídlia v Budapešti. v priebehu minulého roka vyšli aj tri zaujímavé „české“ čísla literárnych časopisov Kalligram, Magyar Napló a Jelenkor (ten má aj pravidelnú prílohu V4), kde sa maďarský čitateľ mohol stretnúť s najnovšími prekladmi napr. próz K. Legátovej, J. Kratochvíla, M. Urbana, J. Topola, M. Ajvaza, poézie i Blatného, J. Hájička, esejistiky D. Hodrovej, Z. Mathausera, ale nechýbali ani rozhovory, recenzie či glosy o súčasnej českej literatúre. Za týmito projektmi stojí najmä Márton Beke, výrazná osobnosť najmladšej prekladateľskej generácie maďarských bohemistov.

Medzi kultúrno-spoločenskými kritickými mesačníkmi stoja v popredí dva výrazne liberálne orientované časopisy Kritika a 2000. Na stránkach prvého, ktorý vychádza už vyše tridsať rokov a je výrazne ľavicovo orientovaný, sa pravidelne objavujú rozsiahle rozhovory, ako aj intelektuálne náročné sociologické, filozofické a politologické analytické štúdie, ktoré sú neraz zamerané aj na prejavy rasovej, rodovej a etnickej intolerancie a xenofóbie. Redakcia nemálo miesta venuje aj komentovaniu a recenzovaniu literatúry, hudby, filmu, divadla i nových médií. v obsahovej štruktúre mesačníka 2000 (redakcia sídli v najslávnejšej peštianskej kaviarni Centrál a šéfredaktorom je známy bohemista a polonista Endre Bojtár) už jednoznačne dominujú prekladové texty (často zo susedných a slovanských kultúr), ktoré zväčša zapadajú do tematického trojuholníka: literatúra – filozofia – sociológia. Podľa redakčného avíza prechádza časopis od tohto roku na systém pravidelných tematických čísel, ktoré sa sporadicky objavovali už aj minulý rok. Napríklad októbrové číslo bolo venované česko – židovského dialógu. Tematický blok uvádzala štúdia maďarského bohemistu Tamása Berkesa: Židovská otázka v českom kontexte, za ktorým nasledovali texty P. Vondráčka, J. Rataja, V. Fischla, J. Masaryka a Z. Nejedlého. Reprezentatívnym kultúrno-spoločenským mesačníkom národno-konzervatívnej línie je už sedemnásť rokov Hitel (možno preložiť jako Dôvera alebo Hodnovernosť). Šéfredaktorom časopisu, ktorý nadväzuje na ideovú tradíciu veľkého maďarského obrodeneckého vzdelanca Istvána Széchényiho, a kde pravidelne publikuje aj bývalý česko-slovensko-maďarský disident Miklós Duray, je bývalý Predseda Svetového zväzu Maďarov, básnik Sándor Csoóri. Časopis sa usiluje o komunikáciu aj s mladšou generáciou, ktorá prijíma ideovú platformu „udržiavania, upevňovania a ochraňovania idey tradičného maďarstva proti krajnému liberalizmu a národnému nihilizmu“.

Vedecké časopisy a knihy

V Maďarsku vychádza niekoľko vedeckých a populárnovedeckých časopisov, ktoré veľmi širokospektrálne a fundamentálne mapujú priestor Strednej Európy spolu so zložitými a často diskutabilnými otázkami historickej i aktuálnej role Maďarov v Karpatskej kotline a v Európskej Únii. Takmer všetky vznikali po roku 1989, pričom k prvým patrí Regio: sociologicko-historicky zameraný časopis pre menšiny, politiku a spoločnosť, ktorý vydáva Centrum stedoeurópskych štúdií Inštitútu Lászlóa Telekiho. Zaujímavý prehľad domácich a zahraničných článkov o menšinových problémoch v najširších súvislostiach (štúdie, eseje, recenzie i anotácie) ponúka od roku 1991 periodický zborník „Minorities studies and Review“, kde sa objavili články aj o ohlasoch diela F. Palackého v maďarskom prostredí, ale aj o chúlostivejších Benešových dekrétoch a následnej výmene obyvateľstva. Podobné zameranie má aj o niečo mladší štvrťročník Pro minoritate, ktorý sa v pravidelných tematických blokoch zameriava na historické sondy do jednotlivých multikultúrnych a multinacionálnych regiónov Európy. Treba spomenúť aj stále kvalitnejší časopis Limes, ktorý vznikol ako „regionálna iniciatíva“ komárňansko-ostrihomského župného zastupiteľstva a postupne sa vyprofiloval na úroveň špičkového vedecky aj esejisticky koncipovaného odborného časopis so zaujímavými tematickými číslami ako napr.: Národ, etnikum, diaspóra či Dunaj, Jadran, Triest. Kvalitné čítanie určite ponúkne aj avizované české číslo, kde by sa mali objaviť štúdie R. Kučeru, E. Irmanovej, B. Doležala, ale aj maďarských autorov napr. Istvána Vőrősa: Český sebamýtus: národ bez sebamýtu, Lászlóa G. Kovácsa o spore M. Kunderu s V. Havlom či Judit Hamberger o českom humore.

Podobné zameranie, ale populárnejší charakter má štvrťročník Európai utas (Európsky cestovateľ). Tento časopis, ktorý musí zaujať už aj dokonalým grafickým prevedením, sa orientuje na osvetľovanie duchovného odkazu Strednej Európy v šišom podunajsko – mediteránnom priestore s dôrazom na historicko – aktuálne zrkadlenia rozličných podôb kultúrnych aktivít (výstavy, besedy, konferencie, koncerty, jubileá, rozhovory…). v jednom z ostatných čísel ma zaujala esej rakúskeho historika Emila Brixa: Stredná Európa: minulosť a budúcnosť, z ktorej som vybral túto myšlienku: „Je pekné, keď Viedenčan objaví svoje korene v Černovci, a keď sa Budapešťan cíti v Krakove ako doma. Spoločný kultúrny priestor však môže mať iba vtedy budúcnosť, ak budú existovať aj spoločné záujmy. Prednosti stredoeurópskych národov v rámci EÚ sa ukážu iba vtedy, ak si postavíme otázku, za akých podmienok je možné oživenie stredoeurópskeho kreatívneho milieu zo začiatku dvadsiateho storočia. Vtedy sa veľmi rýchlo ukáže ako reálny problém napríklad aj to, prečo na konci 19. storočia trvala cesta vlakom z Krakova do Viedne 5 hodín a 43 minút a dnes trvá viac než 8 hodín“. Autor ponúka aj niekoľko špecifických stredoeurópskych ideí, ktoré by mohli podľa neho ozvláštniť duchovný priestor novo sa formujúcej Európy: kritika pokrokových myšlienok, kultúrna mnohovrstevnatosť, občianska spoločnosť a opozične orientované občianske aktivity, kreativita hraníc, spomínanie a spomienka, židovská identita v Európe, história a zodpovednosť.

V Maďarsku vychádza aj veľa kníh. z ambicioznejších vydavateľstiev, ktoré sa programovo orientujú aj na stredoeurópskych autorov, treba spomenúť dve: Európu, ktoré si uchovalo svoju značku kvality aj po roku 1989 a najmä „ponovembrový“ bratislavský Kalligram, ktorý sa pod vedením Lászlóa Szigetiho vyprofiloval na ambiciózne vydavateľstvo etablované na slovenskom i maďarskom trhu. Knihy ani v Maďarsku nie sú lacné, skôr naopak, ale v pestrej ponuke sa kvalitné texty nestratia, vrátane prekladov z českej literatúry. Vo všetkých väčších i menších kníhkupectvách a na centrálnych policiach, hneď vedľa Sándora Máraiho, Pétera Eszterházyho či Imre Kertésza, zaberajú čestné miesta aj knihy najmä dvojice Hrabal – Kundera. Zdá sa, že najmä „tmavomodrá kunderovská séria“ z vydavateľstva Európa patrí dnes už k povinnej výbave kultúrnejšej časti maďarskej mládeže, o čom sa možno presvedčiť napríklad už po niekoľkých cestách budapeštianskym metrom. v tomto vydavateľstve však vyšli aj prózy I. Klímu, J. Kratochvila a najnovšie P. Hulovej. v Kalligrame, kde už dávnejšie vyšli eseje J. Patočku, P. Příhodu, V. Bělohradského či P. Pitharta, v ostatnom čase popri „stabilnom“ B. Hrabalovi postupne vychádzajú aj preklady z próz J. Topola, M. Urbana a J. Vraka, ale v druhom vydaní vyšli aj eseje J. Menzela, ktorý sa ani dnes na popularitu v Maďarsku nemôže sťažovať. Dokazujú to úspešné réžie v špičkových budapeštianskych divadlách, ale aj herecká rola v nedávno premiérovanom maďarskom filme režiséra Róberta Koltaiho Világszám (Svetové číslo). Ide o groteskný príbeh cirkusantskej rodiny, v ktorom sa zrkadlia tragické dejiny nielen Maďarska a Maďarov, ale i celej Strednej Európy.

Veľa zaujímavého o kľúčových problémoch a peripetiách českej kultúry a histórie sa maďarskí čitatelia môžu dozvedieť z objemného knižného súboru kultúrnohistorických štúdií známeho bohemistu Tamása Berkesa, z aktualizovaných a prehľadných Dejín českej literatúry od autorskej dvojice Ľudmila Hankó a Veronika Heé ako aj z mografie Istvána Vőrősa a švejki lélek (Švejkovská duša), kde sa známy básnik, prekladateľ a literárny vedec – bohemista zamýšľa nad dielami M. Kunderu, B. Hrabala a L. Vaculíka. z množstva zaujímavých a originálnych myšlienok som vybral: „Hodnotenie Švejka je pre Čechov otázkou sebapoznania. (Bolo by dobré, keby za týmto účelom dostal každý národ svojho Švejka). Ale Švejk ponúka aj oveľa širšie interpretačné možnosti. Napríklad v rovine literárnej tradície – sluha a jeho pán, kde však zostal už iba sluha. Pán je vymeniteľný a zanedbateľný“. Nie je to síce optimistický záver, ale lepšiu bodku už asi nevymyslím.

Peter Káša (1963) je literární historik a publicista. Přednáší dějiny západoslovanských a středoevropských literatur na FF Prešovské univerzity. Byl lektorem slovenského jazyka a kultury na Varšavské univerzitě, nyní působí jako lektor na Katolické univerzitě v Pilíšské Čabě v Maďarsku.

Obsah Listů 1/2005

Peter Káša

Póly maďarskej publicistiky

Literárne a kultúrno-spoločenské časopisy

Vedecké časopisy a knihy

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu