Marián Hatala

Je (dávno) po revolúcii, zvyknite si!

17. november 2004 bol na Slovensku štátnym sviatkom. Jeho pamätného predchodcu z roku ´89 si v ten deň – verejne, v médiách a ako na bežiacom páse pripomínali lídri revolúcie, ľudia ulice, publikum, štatisti i komunisti… všetci. V mäteži hlasov a emócií, v spleti dobre známych obrázkov, ktoré kedysi obleteli svet, kto chcel, mohol počuť aj čosi o dlhoch voči vlastnej občianskosti, o spôsoboch, ktorými zakladáme vlastnú budúcnosť. A kto chcel, mohol vidieť diery – v individuálnej a kolektívnej pamäti.

Prvé mužstvo KSS a jej kádrová rezerva, zamatovo prefackaná masami, sa čoskoro spamätala, rozhliadla sa po krajine a v zátiší ukričaných tribún a námestí začala s prípravou politických a najmä hospodárskych korektúr vzniknuvších pomerov. Ak sme si (v prospech vlastného pohodlia) zvykli v politike tolerovať bývalých eštébákov a súdruhov z ÚV KSS, znamená to, že nám neprekáža ani rozsiahla transformácia nomenklatúrnych špičiek do veľkej politiky i ekonomiky, ono voľné pokračovanie započatého diela v podaní manažérov a spoluvlastníkov veľkých spoločností či členov dozorných rád všelijakých óbrpodnikov. Logike veci a väčšinových postojov zodpovedá, že si zvykáme aj na to, že naši politici sú čoraz viac technokratmi a biznismenmi, než politikmi, štátnikmi, či nebodaj filozofmi a humanistami, ktorí pripomínajú dávnominulú dobu a z nej povedzme TGM. Ilustrujme tvrdenie dvoma príkladmi:

1) Svojho času bol najvážnejším kandidátom SDKÚ na post slovenského eurokomisára manažér Coca Coly, nie vzdelaný a kultivovaný Ján Figeľ, ktorý v súčasnosti v novej funkcii zodpovedá za oblasť kultúry, vzdelávania, odbornej prípravy a mnohojazyčnosti.

2) Taliansky premiér Silvio Berlusconi, ktorého povesť a prestíž ešte nedávno mala u nás nie práve lichotivé parametre, je dnes podľa verejne prednesených slov nášho predsedu vlády „vzácnym priateľom“. Človek by neveril, ako premiéra iného štátu dokáže zmeniť prítomnosť energetickej spoločnosti Enel a viacerých talianskych bánk na slovenskom trhu!

Zmeňte názory, my nemôžeme!

Časy, ktoré sme z hľadiska histórie žili pred niekoľkými víkendmi, sa k nám vracajú oblúkom akoby pospájaným z dier v našej pamäti. Nedávno nám ich pripomenuli slovenskí komunisti. Isteže, verbálne, ale spôsobom, pri ktorom si predseda českomoravských komunistov Miroslav Grebeníček so svojím prejavom na slávnostnom rokovaní Poslaneckej snemovne k výročiu 17. Novembra musel pripadať ako fatálny nedouk a celoživotný greenhorn!

Podľa slovenských komunistov bol November ´89 „z ústavného hľadiska štátnym prevratom“ a možno ho považovať „za československé vyvrcholenie perestrojky“. To je však len eufemický úvod k dokumentu nazvanému „Návrh zákona o nehumánnosti a nespravodlivosti kapitalistického politicko‑ekonomického systému, nastoleného na Slovensku po roku 1989“, ktorý poslali do parlamentu, a je jedno, či sú práve zhúfovaní v partaji Juraja Ševca, alebo takzvane nezávislí, ako napríklad Ivan Hopta, ktorý až hen v štátnej televízii Bieloruska odobril prezidentom Alexandrom Lukašenkom zmanipulované októbrové referendum a parlamentné voľby vo svojej krajine.

To, čo nám nedávno odkázali slovenskí komunisti, nepriamo a znovu adresovali i nášmu právnemu poriadku, zakazujúcemu strany, ktoré porušujú ústavu, a trestajúcemu ľudí propagujúcich hnutie, čo preukázateľne smeruje k potlačeniu práv a slobôd občanov. Je to silný tabak a treba naň mať kór iný pajšl než má Grebeníček, ktorý sa dopustil len výrokov, aké u nás ešte stále zaznievajú z úst populistov na spôsob Fica a nacionalistov na spôsob Slotu a Malíkovej, len s tým rozdielom, že sudetských Nemcov v citáte treba zameniť za Maďarov: „Čo vlastne zostalo z ideálov, ktoré sa vznášali nad Novembrom ´89? Nespomínam si, že by sa vtedy hovorilo o dravom kapitalizme, nadbiehaní sudetským Nemcom, o rozdávaní národného bohatstva zahraničnému kapitálu, cirkevným prelátom a šľachte.“

Nuž, novodobí komunisti sa toho veľa nenaučili. Ale názory nemenia, to je fakt. Ako istý Karol Bacílek, ktorý v jednom zo svojich pamätných prejavov vylúčil, že by niekedy mohol prevrátiť kabát, zmeniť názory, lebo ľudia by mu to ani neuverili…

Načo je nám pamäť?

Ústav pamäti národa nedávno zverejnil časť zväzkov ŠtB, registrovaných na východnom Slovensku. Je v nich približne 20‑tisíc mien príslušníkov a spolupracovníkov ŠtB. Ako agent sa v zoznamoch objavilo aj meno štátneho tajomníka ministerstva výstavby Jána Hurného zo spoluvládnej SDKÚ. Podľa definície ústavu bol agent ŠtB „tajný spolupracovník, ktorý plnil úlohy pri odhaľovaní, rozpracovávaní a dokumentovaní protištátnej trestnej činnosti, a úlohy, ktoré mali zabrániť takejto činnosti“. Hurného zaregistrovala okresná správa ŠtB v Spišskej Novej Vsi v roku 1981 a bol najprv preverovanou osobou, potom kandidátom tajnej spolupráce a nakoniec agentom… Ešte stihol (za SDKÚ) kandidovať do europarlamentu, veď čo tam po lustračnom zákone! Alebo: nestačí raz navždy, že stačil v roku 1990, keď sa Ján Budaj vzdal kandidatúry do volieb, lebo bol Štátnou bezpečnosťou evidovaný ako dôverník?

Verejná mienka je vo vzťahu ku kritériám uplatňovaným na výber a výkon vysokých štátnych funkcií „mäkšia“ než napríklad v Čechách. Že nám pribudol či přibyl nejaký ten Pavel Hurný? Nevídali! A nevídali, že nechce rezignovať, že premiér Dzurinda sa ku kauze nebude a (just) nebude vyjadrovať – o odvolaní Hurného ani nehovoriac – nech si hovorca Ústavu pamäti národa Michal Dzurjanin hovorí, čo chce. Hoci aj to, že každý agent, ktorého ŠtB viedla vo svojich záznamoch, vlastnoručne podpísal svoj súhlas so spoluprácou, a Ústav nepozná ani jeden prípad, že by ŠtB zaregistrovala agenta bez jeho podpisu. Skôr sa stalo, že súhlas bol zo spisov vytrhnutý…

V našich luhoch a hájoch je naozaj dostatok dôvodov pochybovať o tom, že zverejnenie mien ľudí vo vyšších štátnych či „len“ straníckych funkciách vyvolá spoločenský tlak na ich odchod. Všeobecná klíma je jednoducho taká. Napokon aj viacerí slovenskí politici sa vyjadrili v tom zmysle, že problém s minulosťou sa mal riešiť už dávno (zrejme v čase, keď ešte neboli v politike), nie teraz, keď je – ako sa zdá – neskoro.

Minulosť kontra súčasnosť

Aj spôsob, akým „sa vyrovnávame“ s minulosťou, sa nám vracia podobne klenutým oblúkom, ako je to v prípade vyhlásení vyššie spomínaných komunistických revanšistov, ale, žiaľ, i vyhlásení tých z druhého brehu. Spoluprácu s HZDS neúnavne testujúci predseda SDKÚ Dzurinda nedávno povedal, že v súvislosti s Mečiarovou stranou sa netreba vracať do minulosti. V jeho konštatovaní akiste netreba hľadať nič iné ako zreteľnú orientáciu na budúcnosť, inými slovami na obdobie, ktoré nastane o necelé dva roky, keď sa po parlamentných voľbách budú v krajine znovu križovať, prekrývať a inak premiešavať mocenské politické záujmy. Vidina parlamentnej menšiny je predsa vždy nočnou morou každej vlády či vládnej koalície. Dnešné fakty z najvyššieho zákonodarného zboru sú dostatočne výrečné: opozícia avizovala, že nepodporí štátny rozpočet ani nový Trestný zákon a trestný poriadok, že sa pokúsi vyvolať hlasovanie o dôvere tentoraz ministra školstva Martina Fronca. Na jeho odvolanie však potrebuje 76 hlasov namiesto súčasných 60.

Pravdaže aj iné čiastkové ciele, najnovšie napríklad uvoľnený post predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, opozíciu zjednocujú, tak ako ju zjednocuje obchodovanie s hlasmi nezávislých poslancov. Vladimír Mečiar to nazval „budovaním pomníkov nezaradeným poslancom“ zo štátnych zdrojov, či dokonca „štátnou korupciou“, a spýtal sa, čo je to za demokraciu, že takéto právo nemajú všetci poslanci. Čo sa pýta, keď vie? Keď vie, že ešte chvíľu bude kľačať v rovnakom štartovacom bloku za HZDS, so Smerom a KSS, ale potom bez toho, aby niekto vydal povel, dal znamenie, bez toho, aby zaznel výstrel, vyrazí so svojimi druhmi a súdruhmi vpred, lebo mravný relativizmus, umožňujúci účelové spájanie prakticky každého s každým, naša deravá individuálna a kolektívna pamäť, Grebeníčkova ľudová vôľa „žiť úplne obyčajne, pracovať, vychovávať deti a uskutočňovať svoje sny“ odštartuje ďalšie preteky. A ďalšie kšefty. Veď Mečiarova otázka koalícii to obsahuje: kšeftujme všetci – demokraticky!

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, publicista. Žije v Bratislavě.

Obsah Listů 6/2004

Marián Hatala

Je (dávno) po revolúcii, zvyknite si!

Zmeňte názory, my nemôžeme!

Načo je nám pamäť?

Minulosť kontra súčasnosť

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu