Marián Hatala

Lepšie je byť zdravý a bohatý…

Čas doznievajúcich parlamentných prázdnin na začiatku septembra sa niesol v znamení hľadania tém. Jednou z nich malo byť vystúpenie slovenskej hokejovej reprezentácie na Svetovom pohári. Očakávaný výbuch radosti na námestiach zhromaždeného davu však vystriedal len výbuch drahých hviezd a, pravdaže, prázdne námestia. Neskôr denník SME publikoval rozhovor s ministrom kultúry. Ani on nerozhýbal stojaté spoločenské vody. Podarilo sa to až ministerstvu hospodárstva, stále plávajúcemu v kauze výkup pozemkov pre automobilku Kia, navyše ostro sledovanému i v súvislosti s privatizáciou Slovenských elektrární…

Minister kultúry Rudolf Chmel takmer dva roky po tom, čo prevzal rezort, ktorý u nás nikdy nikto nechce, vyhlásil: „Ignorovanie kultúry je kolosálne, spoločnosť je komerčná, konzumná a gýčová, a tento trend akoby sa nedal zastaviť.“ Áno, na všetkých našich frontoch víťazí prvoplánová, lascívna veselosť (ako kontrapunkt k Vančurovmu „humor je lépe věděti“) sériovo vyrábaných televíznych kolotočov a pútí, proti ktorým sú mnohé prednovembrové servilné estrády vysokým umením. Krajinu zaplavili baviči a iné „produkty“ reklamných a umeleckých agentúr. Alebo celebrity, ktoré sa nimi stali preto, že vedia prečítať napríklad správy o počasí. Ministrov hlas zaznel a rýchlo doznel – v akomsi vzduchoprázdne. On sám nedral kreslá v televíznych či rozhlasových kreslách, nediskutoval so zástupcami kultúrnej obce, lebo u nás ešte nie je taká obyčaj. Ani spomínaný rozhovor sa nestal témou rovnako ako kultúra na Slovensku, ktorá ešte zďaleka nie je vnútornou potrebou väčšej časti jeho obyvateľov, nie je prostriedkom, prostredníkom a sprostredkovateľom ich skúsenosti so svetom okolo nich a v nich. Nevieme alebo nechceme diskutovať. Ešte stále niet o čom, ešte stále niet s kým.

Mimochodom, časť výroku týkajúceho sa komerčnosti a gýčovitosti, by sa dala pri štipke zlomyseľnosti vrátiť ako bumerang. V posledných parlamentných voľbách to bol práve Rudolf Chmel, kto prekvapujúco kandidoval za ANO (Aliancia nového občana) – stranu niekdajšieho majiteľa a generálneho riaditeľa súkromnej televízie Markíza, dnes ministra hospodárstva Pavla Ruska. Netreba azda pripomínať, že tento politický subjekt má aj naďalej silné, politicky využiteľné mediálne pozadie (ako sa ukázalo i v prípade Rudolfa Schustera) a že Markíza je najmä spoľahlivý údržbár a konzervátor toho, čo Chmel podrobil kritike. Táto televízia je na nerozoznanie od Novy, akurát železný Rusko to dnes už dotiahol oveľa ďalej než exmajiteľ a exriaditeľ Novy.

To cudzie slovo „kultúra“

Súhlasím s konštatovaním, že „…tento trend akoby sa nedal zastaviť“, no položme si otázku: do akej miery sa na tomto stave podieľa to, čo je takpovediac v správe ministerstva kultúry?

Mám na mysli 19‑percentnú, s okolitými štátmi neporovnateľnú daň z pridanej hodnoty, ktorá sa u nás bez milosti uplatňuje aj na knižnú kultúru, nezvládnutú agendu nového grantového systému, ktorej výsledkom je živorenie viacerých literárnych časopisov, odkázaných na čakanie zmlúv a finančných prostriedkov, najmä však na úverovanie zo strany tlačiarov a napokon i na ochotu redaktorov byť dobrovoľne neplatení a autorov nežiadať ani najnižší honorár. Mám na mysli novú koncepciu štátnej kultúrnej politiky, ktorá podľa programového vyhlásenia vlády mala byť už rok na svete, a ktorej hrozí len ďalšie predlžovanie agónie, a to v dôsledku politickej nevôle a kultúrneho nevedomia politikov. Ako naznačujú požiadavky koaličného štvorlístka v súvislosti s tvorbou štátneho rozpočtu na budúci rok, ani jedna zo strán neprišla s navýšením verejných financií v kapitole pôvodná umelecká tvorba či propagácia slovenskej kultúry v zahraničí! ANO síce formálne má svojho ministra, no hádže ho cez palubu s celým rezortom, žiada viac pre zdravotníctvo, regionálne a vysoké školstvo a predovšetkým na investičné a priemyselné stimuly, čo je v súlade so zámerom strany, zviditeľniť sa prostredníctvom hospodárskej politiky.

A tak slovo kultúra je čoraz neznámejšie. A čoraz známejšia je jeho doteraz odvrátená tvár zvaná nahota, a to aj na doskách znamenajúcich svet. Konkrétne na bratislavskej Novej scéne v muzikáli Donaha! (originál Full Monty). Fotografka z bulvárneho Nového Času si z generálky ulovila fotografiu, na nej šesť úplne holých chlapov, známe postavy z javiska, televíznej obrazovky i politiky. Robila si len svoju prácu. Tak ako si ju robili šiesti herci v Bednárikovej réžii. Ibaže tí sa spolu s vedením divadla pohoršovali nad praktikami novinárky. Akoby chceli povedať, že holí sú len vtedy, keď ich takých niekto odfotí, inak, preboha nie, nikdy!

Len pre pozvaných

Keď už sme pri kultúre, pripomínam, že bývalý riaditeľ SIS Ivan Lexa, obvinený, že si objednal vraždu, zneužíval právomoci a dopustil sa rôznych ekonomických trestných činov, napísal knihu s názvom Únos. Ba čo viac – začiatkom septembra ju predstavil v známom bratislavskom kníhkupectve, ktorého majiteľ skúpil celý jedenásťtisícový náklad. Prezentácia to bola parádna, pompézna a okázalá. Donieslo sa mi, že vynášali misy plné lahodností z mercedesu, no len pre pozvaných, čiže v prospech Lexu buď mlčiacich alebo vypovedajúcich a inak verne slúžiacich: advokátov, poslancov z HZDS, novinárov…

Ale pozor, Lexov Únos vonkoncom netematizuje zavlečenie prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho do Rakúska, ale rozpráva o trestne stíhanom autorovi a jeho temer dvojročnom pobyte v JAR, kde ho zastihol medzinárodný zatykač a následný transport na Slovensko, rovno do rúk vyšetrovateľom a sudcom, ktorým sa ho však po pár mesiacoch uľútostilo. Okresný súd v Bratislave totiž rozhodol v prvom konečnom verdikte v prospech obvineného a oslobodil ho v celom rozsahu spod obžaloby. Prezumpcia neviny I. Lexu je už čosi ako nekonečný príbeh slovenských vyšetrovacích a justičných orgánov. Napríklad únos mu už nikto nedokáže, lebo súdy svojho času rešpektovali opakovane udelenú amnestiu a poslanci NR SR nenašli dosť hlasov (i hlasov svedomia), aby ju napadli ústavným zákonom.

Inak – Lexu neuvádzam vo vzťahu k literatúre náhodou. Vyšetrovatelia totiž majú podozrenie že ako riaditeľ SIS dal príkaz novým príslušníkom tajnej služby, aby sa nenahlásili ministerstvu vnútra. SIS potom za nich ministerstvu neodvádzala príspevok na sociálne zabezpečenie. To je motivická podobnosť priam so svetovou literatúrou…

Druhým nekonečným príbehom sa javia pozemky pre kórejskú automobilku Kia/Hyundai.

V koho (verejnom) záujme? V čí prospech?

Kórejskú investíciu na Slovensku sprevádza od podpisu zmluvy celý rad problémov a komplikácií, ktoré majú rovnakého menovateľa: neochota vlastníkov pozemkov predať ich za štátom ponúknutú cenu (od 106 do 140 korún za štvorcový meter) a z toho prameniaci nedostatok pôdy pre kórejský závod a dodávateľský park, a teda tlak, pod ktorým sa ocitla vláda usilujúca sa načas splniť svojej záväzky. V „hre“ bolo či je zhruba 15‑tisíc pracovných miest, 200 až 300‑tisíc ročne vyrobených automobilov, stovky miliónov na daniach. Istý čas vláda dokonca zvažovala presun investície zo Žiliny do Nitry, Zlatých Moraviec či Žarnovice, napokon na rad prišlo rýchlejšie riešenie: územné rozhodnutie, ktoré pozemky preklasifikovalo na stavebné a umožnilo ich vyvlastnenie. Ani vyvlastňovanie sa však, pravdaže, neukázalo ako ideálny postup. Po prvé: celý projekt spomaľuje o niekoľko mesiacov, po druhé: narazilo na odpor niektorých politikov a značnej časti verejnosti, ktorá sa domnieva, že súkromné vlastníctvo je nedotknuteľné a nič na tomto fakte nemôže zmeniť ani záujem štátu, ktorým sa jednostaj oháňa vláda.

Slovenská ústava hovorí, že „vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme“. Kameňom úrazu sa stal práve onen verejný záujem, ktorého jedinú správnu definíciu si prisvojuje raz jedna, raz druhá strana. V každom prípade by sa vyvlastňovanie malo uplatniť len ako krajná možnosť – na zabezpečenie potreby štátu, a takou je napríklad obrana štátu. A skutočnosť? Majitelia pozemkov – čuduj sa svete – musia brániť svoje majetkové a vlastnícke práva proti vládnym liberálom z ANO, hoci tí si – ako pri každej príležitosti nezabudnú dať najavo – svoj politický program založili na budovaní hospodárskeho života, na zásadách voľnej súťaže, rozširovaní občianskych práv a slobôd. A keď už sme spomenuli ústavu, nezabudnime, že v súvislosti s premávaním buldozérov na ich pozemkoch bez ich súhlasu (úradný terminus technicus znel „záchranný archeologický výskum“) existuje nález, podľa ktorého bol porušený článok 46 slovenskej ústavy a článok 6 Dohovoru o ľudských právach. A pán minister? V dennej tlači sa vyjadril, že vyvlastnenie je krok proti slabším regiónom, ktoré budú mať problémy pripraviť podmienky pre zahraničných investorov. Prejudikuje a potvrdzuje, že postup vlády a jeho ministerstva bol bez pochýb štandardný.

Podpora významnej investície a súčasne zachovanie nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva teda pochádza z krajiny nemožného, súkromné vlastníctvo zjavne nie je vo verejnom záujme, a tak sa znovu a znovu natískajú nezodpovedané otázky. Kto je ten všemocný štát? Aké sú jeho verejné, čiže štátne záujmy, ak sa v nich sotva nájde miesto pre ochranu občanov, ich záujmov a práv? Prečo sú nútení zakladať petičné výbory, obracať sa na prokuratúru, rokovať s ministerstvom hospodárstva?

Jeden je Rusko, druhé je Rusko

Súbežne prebiehajúci tender na predaj 66‑percentného štátneho podielu v Slovenských elektrárniach bol v istom zmysle voľným pokračovaním kauzy Kia. Istý čas sa totiž niesol (aj) v znamení stratégie uprednostňovanej spomínaným pánom ministrom, dlho miešajúcim karty v prospech ruského záujemcu InterRAO, ktorý na rozdiel od finálových konkurentov (český ČEZ a taliansky ENEL) prejavil záujem o celé elektrárne vrátane odstavených a končiacich jadrových blokov. Pritom ide o spoločnosť, ktorej majoritný vlastníkom je štát, a jeho privatizácia sa očakáva v priebehu dvoch rokov. Pavol Rusko prinajmenšom ovplyvňoval rozhodnutie privatizačnej komisie a porušoval pravidlá súťaže, keď verejne hodnotil vyhliadky investorov a vyjadril názor, že firma, ktorá nechce kúpiť elektrárne aj so šrotom, musí zaplatiť aspoň o desať miliárd viac.

Nakoniec sa proti stratégii, že štát predá jeden štátny podnik inému štátnemu podniku, ohradili len dve vládne strany – SMK a KDH, akiste majúc na mysli aj nezanedbateľné politické súvislosti, a vo všeobecnosti preferovaným kupcom sa stal ENEL, ktorý avizoval predaj dvadsiatich percent akcií do konca októbra a ponúkol 33, 7 miliardy slovenských korún.

Drahé zdravie, ešte drahšia choroba

Dlhý spor na domácej politickej scéne koloroval prípravu šestice reformných zákonov z dielne ministerstva zdravotníctva. Opozícia i koalícia prišla so stovkami pozmeňujúcich návrhov. Šimkovo Slobodné fórum uprednostňujúce istotu a priamy vplyv štátu predložilo alternatívu v prípade zákona o zdravotnom poistení a o zdravotných poisťovniach, lebo dospelo k názoru, že pacient sa podľa Zajacových zákonov stáva rukojemníkom poisťovní. Okrem toho žiadalo prsnejšie definovať pripravované zmeny vlastníckych vzťahov nemocníc a poisťovní. SMER dokonca vypracoval konkurenčný návrh, keďže celkom odmietol vládnu koncepciu, postavenú na viere v trh a súťaž.

Spočiatku sa zdalo, že minister zdravotníctva Rudolf Zajac má len malú podporu pre svoju reformu zdravotníctva, ktorej prvým pilierom bola transformácia štátnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Nemocnice a polikliniky sa totiž majú zmeniť v prvej fáze na akciové spoločnosti (štát si v nich ponechá 51‑percentný podiel) a sprehľadniť tak vlastné hospodárenie a riadenie pri obmedzenej štátnej pomoci. Druhý pilier tvorila premena verejných poisťovní na súkromné obchodné spoločnosti, pričom v dvoch z nich, Všeobecnej a spoločnej zdravotnej poisťovni bude stopercentným akcionárom štát. Aj tento predkladaný zákon vyvolal sériu diskusií a polemík, pričom najčastejšie rezonoval názor, že ani tieto kroky neodstránia podstatu problému. Ňou je nesúlad medzi výškou finančných zdrojov a rozsahom zdravotnej starostlivosti, hradenej poisťovňami, ktoré v nových podmienkach nebudú skutočnými nákupcami služieb pre svojich klientov, ale len prerozdeľovačmi peňazí. Najkritickejšie hlasy poukazovali na fakt, že poisťovne už nebudú finančné prostriedky poistencov len spravovať, ale ich vlastniť.

Keď prvé dva Zajacove zákony parlament schválil takmer ústavnou väčšinou (za hlasovalo 81 poslancov), bolo jasné, že bez ťažkostí prejdú aj jeho zvyšné štyri zákony. Už teraz je isté, že ich čaká viacero noviel, zatiaľ sú však zaujímavejšie dozvuky prekvapujúceho hlasovania v nesúlade s dohodou v poslaneckých kluboch. Mnohí poslanci budú musieť vysvetľovať svoje nečakané za (I. Šimko zo SF, B. Hanzel z dôsledne opozičného SMERu) či proti (M. Sabolová z KDH). Určite sa zmenia počty v poslaneckých kluboch, opäť ktosi zmení dres alebo len potichu vymení politickú česť za ešte lepšiu ponuku od… A možno pribudne takzvaných „nezávislých“, tvoriacich akúsi sivú zónu, ktorá vždy najcitlivejšie reaguje na i najmenšie seizmické signály, sama pripravená okamžite ich vysielať všetkými smermi. Najčastejšie však k menšinovej vláde.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, publicista. Žije v Bratislavě.

Obsah Listů 5/2004

Marián Hatala

Lepšie je byť zdravý a bohatý…

To cudzie slovo „kultúra“

Len pre pozvaných

V koho (verejnom) záujme? V čí prospech?

Jeden je Rusko, druhé je Rusko

Drahé zdravie, ešte drahšia choroba

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu