Marián Hatala

O prekladaní, ktoré sa mi stalo a už sa asi neodstane

Všetko sa začalo koncom roku 1994, keď ma redakcia literárneho časopisu Romboid oslovila v súvislosti s pripravovaným číslom, venovaným súčasnej rakúskej poézii a próze. „Vyfasoval“ som vtedy mená ako Erich Fried, Peter Paul Wiplinger, Gerald Jatzek, Hanrei Wolf Käfer a Manfred Chobot. Nuž čo, mal som vtedy „normálne“ civilné zamestnanie (učiteľoval som na ktorejsi škole), a tak som si vravel, že o nič nejde a prekladanie literatúry (nota bene poézie) sa mi určite nestane osudom či prekliatím, len si na chvíľu odskočím a potom sa vrátim k svojmu kopytu. Netušil som, že napríklad Fried sa stane mojou literárnou láskou, priam prekladateľskou vášňou, že o niečo neskôr objavím poéziu Rolfa Dietera Brinkmanna a knižne vydám aj Chobota, ba pustím sa i do jeho básní vo viedenskom dialekte, že pripravím prvé knižné vydanie Reinera Kunzeho na Slovensku. Nemohol som vedieť, že najprv v škole požiadam o prázdniny na dobu neurčitú a neskôr dám zbohom aj novinám iba preto, aby som sa v plenéri slovenskej kultúry potuloval nanajvýš riskantne – na jednej vratkej, teda voľnej nohe, znovu a znovu povzbudzovaný veršom Güntera Eicha z básne Nádej: „Viem o jednom / čo ma číta v Solúni / a ešte o jednom v Bad Nauheime / to už sú dvaja.“

Dnes je všetko inak. Rakúsku a nemeckú literatúru prekladám a súbežne driem i bavím sa na vlastnom záhumienku. A, pravdaže, učím sa: veď čo autor, to svojbytný -básnický jazyk, originálna výpoveď neopakovateľného výrazového registra. Od voľného verša hovorového jazyka cez čiastočne rytmizovanú báseň až po prísny pôdorys sonetov je dlhá a namáhavá cesta. Ale zaujímavá tak ako rozličné myšlienkové východiská autorov, ich intímne či spoločensko-politicky ladené reflexie. Zavše na chvíľu zabudnem, kto som, čo som, či prekladám alebo píšem vlastné básne. Ponoreného v riekach slov unáša ma prúd asociácií, pred sebou tlačia ma náhle zosunuté, inak sa vrstviace sémantické podlažia. Splývam s tým, čo práve robím. Keď si napokon všimnem kávu, ktorá mi medzičasom vychladla na písacom stole, sám seba sa občas pýtam: Je to preklad, alebo mimovoľný překrad? Pozorujem však, že som čoraz disciplinovanejší, a akiste je to i vekom, že pociťujem väčšiu zodpovednosť za už vyslovené, napísané, sprostredkované. Zodpovednosť voči sebe, svojim autorom a čitateľom. Aby neboli len dvaja, hoci od Eicha, ale napríklad traja. Preto nielen prekladám najmä pre stále skvelý, v Bratislave vychádzajúci štvrťročník Revue svetovej literatúry, ale preložených autorov často predstavujem verejnosti na podujatiach, -ktoré zásadne moderujem sám. A pôvodne literárne večery „prerábam“ na viacžánrové. Čítame- s M. Chobotom, G. Bydlinskim, G. Ruissom a ďalšími, a medzitým znie reprodukovaná hudba alebo hudba naživo, vlastné texty spievame, niekedy aj spoločne, zopár básní ilustrujem premietaním diapozitívov, mladá herečka vystúpi s monológom, inscenujeme pantomímu, a priateľ karikaturista nakreslí niektorého z účinkujúcich.

Prekladanie a vlastnú tvorbu mám ako dvojičky, ktoré sa navzájom inšpirujú, jedno pre druhé je takpovediac aperitívom. (Podobne som na tom so slovenčinou a češtinou. Kultúrny okruh, ktorý sa na mne trvale podpísal, bol dvojjazyčný, vyrastal som v rovnoprávnom vzťahu k obom jazykom súčasne. Jeden je mojou mamou, druhý mojím tatom.). Neviem to presne, ale myslím si, že niektoré moje básne vznikli pod dojmom vlastných prekladov. Nepýtal som sa svojich zahraničných priateľov, ale „mám takú nádeju“, ako hovorieval kolega Štúr, že také niečo funguje obojstranne, hoci mojich, do nemčiny preložených básní koluje pomenej.

Druhou mojou radosťou je, že si ešte vždy môžem dovoliť ten luxus a prekladať, čo -chcem a koho chcem. Ani práca na objemnej knihe o Reinholdovi Messnerovi pre jedno veľké slovenské vydavateľstvo vonkoncom nebola nijaký „business as usual“. Stala sa totiž pre mňa nečakaným spestrením a cennou skúsenosťou, ktorú môže nadobudnúť mestský kaviarenský povaľač a zároveň človek nížin, za akého sa môžem právom pokladať. Jazyk predstavuje nekonečné územie, pevninu istôt a neistôt, dorozumení i nedorozumení, estetického bohatstva i chudoby. Každý ďalší jazyk toto územie, pravdaže, násobí. Áno, mám na mysli aj jazyk horolezcov, ich slang, odborný jazyk, a samozrejme príležitostné anglické výrazy.

Je to úžasný pocit, sedieť za počítačom obklopený slovníkmi a liezť na svoj súkromný Mount Everest. A potom sa vrátiť do základného tábora, kde na vás čaká dávno vychladnutá káva…

Marián Hatala

Dále v tomto čísle:

Reiner Kunze v překladu Mariana Hataly: Básně

Marián Hatala: Básně

Obsah čísla 3/2004

Marián Hatala

O prekladaní, ktoré sa mi stalo a už sa asi neodstane

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu