Marián Hatala

Básně

Marián Hatala

Na svete je oveľa viac ľudí než pomoci

človek čo už nevládal sedieť
povedal tomu čo stál:
nepodal by si mi pomocnú ruku?

a mne kto podá pomocnú nohu?
opýtal sa ten čo už nevládal stáť

v tej chvíli
prebehol okolo nich ktosi
kto už nevládal nič
iba bežať

veru každý dnes potrebuje pomoc

Zriedkavý dážď a dve tváre v okne

už sme si povedali
všetko o všetkom
už by sme sa iba opakovali
inými slovami
iným mlčaním
rovnakým
ako tento pomalý dážď

ale kto má počúvať
ako spolu
do nemoty
nehovoríme?!
kto sa má pozerať
do beztvarej vody
našich tvárí na skle?!

Hra o poľčas

o tri bloky ďalej
chlapci hrávajú futbal
menší proti väčším
na šikmej ploche
viacej z kopca než do kopca
lebo hore sú tí väčší

o tri bloky ďalej
chlapci hrávajú futbal
a hoci je už tma
každý vie kto hrá za a kto proti
a nič nezabráni
ďalšiemu jednoznačnému víťazstvu
tých väčších hore s prehľadom
ktorí nikdy nečakajú na zmenu strán

nič už nezabráni
ďalšej zdrvujúcej prehre
tých menších dole bez prehľadu
ktorí ešte nevedia že
sú v nevýhode
a tak sa ukrutne hnevajú na rodičov
čo ich odvolajú
vždy uprostred neľútostného boja
na rodičov
čo po celý čas stoja
v oblokoch
odkiaľ vyhrávajú ďalší zápas

svojich detí

Báseň namiesto pozostalosti

ten zastrelený vták mal
dva pohreby

jeho telo
plné vydýchaného mŕtveho vzduchu
pochovali chlapci v parku

pred chvíľou
krátkou ako niekoľko mávnutí krídlami
pochovali vtáky v nebi
jeho
strmhlavý
deravý
let

Dáva si pozor ale nič potichu narastá

najprv pohladí dlaňou
čo je len dlaňou
najprv udrie slovom
čo je len slovom
nikdy nie naopak

medzitým mlčanie

potom pohladí dlaňou
neúprimne nahou
potom udrie slovom
bezodne prázdnym
nikdy nie naopak

medzitým mlčanie

načo toľko slov?

Keď nechodí výťah chodím radšej pešo

dennodenne dolu schodmi:
výstrih
dennodenne hore schodmi:
lýtka
nemej ženy bez tváre
s rukami smädnými rybami
utopenými
vo vedre špinavej vody

a moje "dobrý deň!" dolu schodmi
a moje "dobrý deň!" hore schodmi
ľahostajne vyžmýkané
z ťažkej handry
ženou od výstrihu k lýtkam
a potom naopak

Aby sa nič nestalo

… V trosečné té chvíli stává sa báseň stéblem… - Jan Skácel

píšem báseň
a myslím na to
aby sa dnes už nič nestalo:

žiadna ekologická havária
žiadne zemetrasenie
žiadne samovražedné atentáty

potom v správach vidím
rieku ako stojí uprostred seba
a kondoluje stovkám rýb
ktoré ktosi upil
k chemicky čistej smrti
vidím tisíce ľudí obrátených na prach
svojich domov čo nestihli utiecť
vidím bitúnok
mužov ženy deti
po častiach amputovaných
najprv od zeme
potom od povetria

a ja som písal báseň
a myslel na to
aby sa dnes už nič nestalo

ale keby som ju nebol nenapísal
možno by všetko dopadlo
ešte horšie