ODJINUD

Marián Repa

Dekáda

Štáty vznikajú a zanikajú. Nedeje sa tak z rozmarov politikov či z historickej nevyhnutnosti. Ide skôr o súhru viacerých okolností. Samostatné Slovensko je už desať rokov historický fakt. Či sme boli za federáciu, alebo sme kládli vatry zvrchovanosti na Krahuliach, s jeho existenciou sa musíme vysporiadať. Aké je? A kam smeruje? To sú otázky, ktoré by sme si po desiatich rokoch mali zodpovedať.

Dejiny Slovenska v 20. storočí sú dejinami neustáleho dobiehania. To, čo v iných krajinách riešili postupne, muselo sa u nás vyriešiť naraz. Z toho vyplývajú aj mnohé konzekvencie.

Pokúsme sa najprv na tento štát pozrieť akoby pohľadom zvonka. Pre viacerých kritikov predstavovalo Československo iba umelú konštrukciu. Vyčítali mu, že jeden veľký multietnický útvar nahradil menší multietnický útvar, pričom v ňom dominoval princíp etnický. Slabosť a zraniteľnosť tohto štátu sa ukázala vo viacerých krízach - 1938, 1968, 1992. Každé zachvenie, aj tá najmenšia turbulencia rozkolísali jeho vratké základy. Držali ju iba vonkajšie "podpery". V momente, keď sa pominuli, konštrukcia sa po dvoch väčších otrasoch zakaždým rozpadla. Československu chýbala vnútorná sila na to, aby sa dokázalo udržať pohromade. Nebol to stabilný štát, štát do nepohody...

Počas krátkeho obdobia existencie ČSFR v rokoch 1990-1992 bola otázka štátnosti závažným problémom a zároveň prekážkou napredovania v socio-ekonomickej oblasti. Medzi českými a slovenskými politickými elitami však neexistovala zhoda na všeobecne prijateľnej forme štátoprávneho usporiadania ČSFR, a tak po nežnej revolúcii nasledoval "nežný rozvod".

O tom, či by tomu zabránilo urýchlené vytvorenie novej federálnej ústavy alebo strán s celoštátnou pôsobnosťou, môžeme pochybovať. Nová mocenská elita, ktorá vzišla z volieb v roku 1992, nebola schopná ani ochotná hľadať vzájomne prijateľný konsenzus. Aktérmi už neboli Ján Čárnogurský a Petr Pithart, ktorí predtým síce neúspešne, ale predsa len diskutovali o možnostiach usporiadania vzájomných vzťahov v rámci federácie. Jeden navrhoval odložiť rozhodnutie o budúcnosti spoločného štátu na neskôr, druhý zmierlivo hovoril o svojej predstave "dvojdomu". Podľa Čarnogurského malo byť hlasovanie o budúcnosti Československa spojené s referendom o vstupe do EU. V tomto návrhu však najmä česká strana (napr. predseda ODA Jan Kalvoda) videla iba akúsi inštitucionálnu "predprípravku" Slovákov, po ktorej by nasledovalo odtrhnutie. Argument, že o osude štátu sa rozhodne na základe vôle občanov, nezavážil.

Napokon voliči vlastne rozhodli svojím hlasovaním vo voľbách. Zmierliví politici hľadajúci kompromis neboli akosi "v kurze". Celú dovtedajšiu politickú elitu doslova "vymazali z politickej mapy". Občanské hnutí v Čechách a ODÚ-VPN na Slovensku totálne prepadli. Občania zneistení ekonomickými a sociálnymi zmenami túžili po silných autoritách. A tak dvojicu Čarnogurský-Pithart nahradili dvaja siloví hráči, Vladimír Mečiar a Václav Klaus. HZDS ani ODS síce vo svojich programoch nemali rozdelenie ČSFR, ich predstavy o budúcej podobe federácie však boli značne rozdielne. Jeden fantazíroval o konfederácii, pričom nemal jasnú predstavu, ako by takýto model fungoval, druhý chcel zasa pritiahnuť opraty požiadavkám na vytvorenie "autentickej" federácie, ktoré na Slovensku zaznievali už od Novembra 89. Po niekoľkých týždňoch rozhovorov dospeli k politickej dohode o rozdelení ČSFR. Krátkodobý kalkul prevážil nad racionalitou v dlhodobom horizonte.

S odstupom desiatich rokov je zrejmé, že keby už vtedy namiesto nich v premiérskych kreslách sedeli Zeman či Špidla a Dzurinda, k rozpadu by nedošlo. História však nijaké "keby" nepozná. V tomto smere sa potvrdzuje tvrdenie, že Československo nebolo štátom do nepohody. Stačila súhra okolností, ktorá vyniesla k moci dve nekooperatívne osobnosti, krátky časový úsek šiestich mesiacov a spoločný štát Čechov a Slovákov sa stal iba minulosťou.

Samostatné Slovensko. A čo teraz?

Začiatok nebol práve najradostnejší. Nová slovenská elita bola (podobne ako Dzurinda v posledných voľbách) zo vzniknutej situácie značne zaskočená. Nemala totiž nijaký pozitívny program budovania štátnosti. Na rozdiel napr. od španielskej tranzície neexistoval širší konsenzus politických elít v tom, akú podobu má mať nový štát. Mečiarovskému establishmentu sa naopak "darilo" celú spoločnosť ešte väčšmi spolarizovať.

Osobné spomienky na rok 1993 prepletené s konkrétnymi udalosťami spolu tvoria jeden celok: nátlak na redaktorov Smeny, vznik SME, likvidácia Slovenských pohľadov a Kultúrneho života, delenie občanov na proslovenských a protislovenských. V atmosfére burácajúcich osláv a vzletných slov pri vzniku nového štátu však v mnohých rezonovali aj iné otázky. Čo bolo na Československu také zlé? A prečo muselo zaniknúť? Veď podľa prieskumov si to neželali ani Česi, ani Slováci. Do tohto kontextu sa dajú zasadiť slová historika Josefa Pekaře, ktoré vyriekol v smútočnom prejave na Karlovej univerzite po úmrtí cisára Františka Jozefa v roku 1916: "Výsledkom jeho vlády bol do tých čias nevídaný pokrok tvorivých síl našej spoločnosti. A to, čo hovorím, sa týka najmä ľudu, lebo v prípade ľudu... rozdiel medzi tým, čo bolo v roku 1848, a tým, čo je dnes, je úplne markantný. Väčšina vecí, ktorými sa dnes ako civilizovaný národ pýšime, vznikla práve v tomto období... vrátane našich národných myšlienok a toho, že sme si uvedomili svoju veľkú minulosť." Za Františka Jozefa si dosaďme Československo, rok 1848 zmeňme za rok 1918 a tento citát rovnako platí aj v prípade Slovákov. A tak ako Joseph Roth v Kapucínskej krypte pri hrobe cisára i mnohí z nás sme cítili rozpaky: "Čo bude teraz?"

Pád a vzostup

Spočiatku akoby sa Slovensko dostávalo na úplne inú obežnú dráhu. Následujúci rok a najmä novembrová "noc dlhých nožov" toto presvedčenie ešte utvrdili. Obdobie rokov 1993-1998 znamenalo postupné vytrácanie sa z mapy strednej Európy. Rozdiely medzi Českom a Slovenskom sa ustavične zväčšovali, až sa zdalo, že sú neprekonateľné. Protireformnosť, korupcia, porušovanie základných demokratických princípov a ústavných práv, ktorých vyvrcholením bol únos prezidentovho syna, znamenali pre mnohých dovtedy nerozhodných Čechov dostatočné zadosťučinenie, že rozdelenie bolo predsa len nevyhnutné. Tlakom zvonku aj pochopením zvnútra sa však Slovensku podarilo vrátiť z čiernej diery späť do Višegrádu. Rozdiely sa začali zotierať. Ukázalo sa, že Slovensko nie je až taký "deviant" a Česká republika až taký premiant, ako sa predtým zdalo. Klausova šikovná prezentácia Česka ako toho lepšieho a poriadnejšieho z dvoch bratov sa skončila po tzv. sarajevskom atentáte na jeseň 1997 (keď je niekto vnímaný ako premiant, tak sa mu aj veľa prepečie, zato outsider zlizne všetko, aj to, za čo nemôže). Jeho slová o reformách zostali iba slovami a zásadné reformy začala paradoxne realizovať až Zemanova sociálnodemokratická vláda. Výraz "tunelovanie" obohatil rovnako český aj slovenský slovník. Stranícka korupcia, opozičná zmluva, takmer dvadsaťpercentný zisk komunistov vo voľbách 2002, senátorské kreslo pre Vladimíra Železného - to všetko sú ďalšie chybičky krásy českej demokracie.

Zo suterénu na mezonet

V celkovom hodnotení sa teda "deviácia" Slovenska v kontexte strednej Európy javí iba ako malé vybočenie z normálu. Veď takpovediac každý má svojho Mečiara - Maďari Orbána, Poliaci zasa Leppera. Ak bolo Slovensko naozaj v niečom špecifické, tak azda iba v tom, že poniektorí odporcovia mečiarizmu si zo svojej činnosti urobili veľmi výnosnú živnosť... (Dodnes sa napríklad čudujem a nechápem, prečo ešte vysiela Rádio slobodná Európa a komu je vlastne určené.) Kritika mečiarizmu sa často zamieňala s kritikou štátu ako takého. Zmieriť sa s existenciou samostatného Slovenska bolo pre mnohých ťažké, no nespokojenci akoby si neuvedomovali, že krok späť nie je možný. Po nežnej revolúcii v našich končinách nebol síce štát nikdy vnímaný ako výsledok vrcholného spôsobu objektivizácie ľudských síl, ale skôr ako nočný vrátnik. Útoky na jeho podstatu však boli zväčša gólmi do vlastnej brány.

Lenže návrat zo suterénu politickej kultúry späť na višegrádsky mezonet znamenal falošné sebauspokojenie. Korupcia, klientelizmus a partokracia dostali jemnejšiu podobu, no stále sú prítomné. Hviezdna éra Klausa a Mečiara sa skončila, zato politika sa stále hmýri rozličnými obskúrnymi persónami. Mediálna a politická moc je spolu previazaná tak silno ako ešte nikdy predtým. V tomto smere sme aj spolu s Čechmi už na pomyselnom prvom poschodí EU. Znané uspokojenie zo zahraničnopolitických úspechov a zlyhávanie na vnútropolitickej scéne skôr či neskôr so sebou priniesie tzv. "Gorbačovov efekt" a dnešnú garnitúru nahradí nová.

Slovensko sa dvojnásobným odmietnutim mečiarizmu stalo celkom normálnou krajinou, so všetkými kladmi a zápormi. Stojíme pred bránami EU i NATO, no tak ako pri osamostatnení pred desiatimi rokmi i teraz tu absentuje predstava ako ďalej. Kvóty sú dohodnuté, ale čo teraz? Budeme nasledovať príklad Španielska alebo Grécka? Využijeme príležitosť, ktorá sa nám núka?

SLOVO. Politicko-spoločenský týždenník 1/2003

Obsah čísla 1/2003

ODJINUD

Marián Repa

Dekáda

Samostatné Slovensko. A čo teraz?

Pád a vzostup

Zo suterénu na mezonet

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu